Minule som bol pozvaný do Krakova na jednu konferenciu. Celkom dobrá téma – niečo o náboženskom rozmere európskej integrácie. V programe boli zaujímaví prednášajúci z Bruselu i Poľska, bývalí eurokomisári, premiéri a profesorské kalibre. Samému sa mi šoférovať nechcelo, tajomníka som nechcel odtŕhať od rodiny (aj tak to už robím často), a keďže som dobrodružný typ, tak som si povedal, že pocestujem vlakom.
Po logistickom prieskume som zistil, že hoci Krakov je len kdesi hen za Tatrami, tak z Košíc sa do neho najrýchlejšie dostanem cez Českú republiku. Vylúčil som teda romantické kratšie cesty s ešte romantickejšími názvami spojov ako „Turistický vlak“ Košice – Plaveč s prípojom na „Beliansky expres“ Plaveč – Muszyna a zvolil som dlhšiu, ale rýchlejšiu cestu. Zveril som sa do rúk Pendolina a Leo Expresu.
Ten posledný LE 411 na linke Bohumín – Krakov s odchodom 21.44 mi celkom vyhovoval, keďže prichádzal do Krakova pred polnocou a hotel bol blízko stanice. V Bohumíne som sa pohodlne usadil do prázdneho kupé a tak som sa zahĺbil do zborníka z minuloročnej konferencie, že o chvíľu som zadriemal hlbšie ako vtedy na popoludňajšom rokovaní.
Z tejto úvahy nad európskou integráciou ma vyrušil pritlmený ženský chichot. Kým som totiž takto hlboko uvažoval, do kupé stihli pristúpiť dve osoby: bradatý rehoľník v čiernom habite s kordou (to je ten františkánsky povraz namiesto opaska, takže to bol františkán konventuál) a mníška stredných rokov (u sestier je vek ťažko určiť) v hnedom habite, ktorý by som hádal na karmelitánsky, aj keď ma trochu miatlo, čo by asi robila klauzúrna karmelitánka vo vlaku.
No ale veď aj ony sa občas presúvajú, a keďže ešte nie sú celkom ako anjeli, tak musia cestovať nejakými dopravnými prostriedkami. Ani u muža som si nebol istý vekom pre okrúhle okuliare, akýsi hybrid medzi tradičnými „lenonkami“ a marketingovým produktom nedávnej prezidentskej kampane, a dlhú bradu, ktorá mu dávala výraz bikera v najlepších rokoch.
„Prepáčte, otče, asi sme vás zobudili,“ zaševelila s ohľaduplnosťou voči môjmu koláriku, tomu obdivuhodnému kúsku PVC, ktorý okoliu i nám pripomína náš duchovný stav. „Ale keď to sa nedá, tuná otec Maximilián je ako živá zbierka rehoľných vtipov,“ povedala ospravedlňujúco. „Poznáte rehoľnícke vtipy? Najčastejšie sú o tom, ako sa stretli a niečo riešia jezuiti a františkáni. V niektorých variantoch sa ešte pridáva do partie tretí reprezentant, buď nejaký benediktín, alebo dominikán. Ale akosi vždy v pointe z toho ako najchytrejší vyjdú františkáni. Ja už raz neviem prečo,“ chichotala sa ďalej.
No jasné. Ako východný biskup prsteň nenosím, takže si nemali ako všimnúť, že som vlastne Excelencia, no a ako jezuita nemám žiadne špeciálne oblečenie. Svätý Ignác nám povedal, že sa máme obliekať ako počestní miestni kňazi. To je dobrá rada, ale to nemal tušenia, čo všetko to môže znamenať. Ja som teda pre istotu ostal pri tom koláriku.
Pri zmienke o vtipoch o jezuitoch som však nezaprel svoju jezuitskú hrdosť – ale ani som hneď neprezradil svoju identitu – a trochu ironicky som odvetil: „No teda! Ako to, že neviete prečo? Ja to tuším… aj keď nechcem nikoho uraziť… ale vo vtipoch sú najchytrejší františkáni možno práve preto, že je to vymyslené, lebo je to vtip.“
Bradatý mních sa rozosmial na plné hrdlo: „To je dobrá odpoveď. Keby ste nemali ten kňazský kolárik, skoro by som si myslel, že ste nejaký jezuita.“
„Ale, otče, ako to myslíte? Keby nemal kolárik?“ prekvapene sa ozvala mníška. „Veď predsa kolárik ako vonkajší singulárny jav je kolektívnym označením objektívnej skutočnosti kňazského zasvätenia.“
„Tak ako hovorím. No veď povedzte pravdu, sestra, kedy ste naposledy videli jezuitu s kolárikom? Ale pravdu!“
„Ale ako sa tak môžete pýtať?! Viete dobre, že pred vojnou. Potom som už z kláštora nevychádzala. Ale nato, aby sme skutočne mohli seriózne hovoriť o jezuitoch a ich nosení či nenosení kolárikov, museli by sme sa obaja snažiť viac sa vcítiť do ich spôsobu prežívania svojho povolania.
Nemôžeme posudzovať nejaký jav, teda akýkoľvek fenomén oddelene od jeho ostatných súvislostí. Naša skúsenosť objektívneho vonkajšieho sveta môže byť jedine intersubjektívna, tzn. skúsenosť určitej plurality poznávajúcich indivíduí, ktoré spolu navzájom komunikujú. Preto je predpokladom niečoho takého skúsenosť týkajúca sa druhých indivíduí.“
„Aha, zasa sme pri tej vašej fenomenológii. Ja viem, že téma vášho doktorátu z Göttingenu bola O probléme empatie, aj to, že ste mali nárok na docentúru, ale starí nemeckí profesorskí baróni vyhlásili, že ženy by k takýmto akademickým stupňom nemali mať prístup, čo z vás úplne oprávnene mohlo urobiť radikálnu feministku, ale zasa neberte to všetko až tak vážne a osobne. A hovorte trochu ako normálny človek, nie ako filozofická encyklopédia, nech vám rozumie nielen tento otec tu, ktorý vyzerá celkom inteligentne, skoro akoby bol jezuita, ale aj ja. No vidíte, otče, ja jej rozprávam nevinné rehoľné vtipy, a ona ešte aj to obráti na filozofiu.“
„Ale, otče, viete dobre, že nemôžem inak. Pre mňa bola a je filozofia cestou, ktorá ma priviedla z tradičného rodinného judaizmu cez pubertálnu rebéliu, keď som sa hlásila k ateizmu, až ku hľadaniu zmyslu mojej osobnej existencie i zmyslu života a sveta na univerzitách. Neviem prečo, ale stále som bola presvedčená, ‚že na svete sme preto, aby sme slúžili ľudstvu… To možno urobiť najlepšie tak, keď človek robí to, do čoho prináša vlastné vlohy.‘ Ja som sa rozhodla rozvíjať svoje vlohy na filozofiu. Fenomenológia ma očarila a dala mi kľúč k poznávaniu sveta.“
„A čo ste našli za dverami, ktoré ste si otvorili tým kľúčom?“ pripojil som sa k debate, aby som sa trochu zapojil a nevyzeral ako nedouk vo fenomenológii (čo teda som… a riadne, ale načo to rozkrikovať).
„Ja viem, že ani fenomenológia nie je odpoveďou na všetky moje otázky. Ale po mojom prvom mentorovi profesorovi Husserlovi to bol Max Scheller, on sám tiež konvertita, ktorý mi ukázal smer. Od neho som sa naučila, že k zdrojom poznania patrí nielen vôľa a predstava, ale aj láska.
„Takže by sa dalo povedať, že ste cez filozofiu prišli k viere?“ opýtal som sa znova, aby som sa dostal k téme, ktorá mi je trochu bližšia ako filozofia.
„Samozrejme. Naraz akoby všetko išlo samo. Keď som konečne už ako tridsaťročná prečítala život svätej Terézie z Avily, tam som našla odpoveď hlbšiu ako u všetkých mojich dovtedajších profesorov. O pár mesiacov nato som požiadala o krst v Katolíckej cirkvi. Konečne som našla pravdu alebo posledný základ a zmysel života. Dovtedy som sa pohybovala najmä vo svete rozumu, teórie a racionálneho skúmania, a teraz som zažila hlboký kontakt so skúsenosťou ľudskej duše, ako ju jednoduchými slovami opísala „neučená“ karmelitánka z Avily.
Terézia mi ukázala viac ako všetci filozofi, ako kráčať do cieľa tou najkratšou cestou. Boh sám je jedinou Pravdou a Láskou. Cesta k jeho tajomstvu nevedie cez rozum, ale cez láskyplné darovanie sa jeho vôli. Tak ma Terézia priviedla k mystike a neskôr, keď som prekladala dielo svätého Tomáša Akvinského O pravde – Quaestiones disputatae de veritate, tak som sa dostala ku skutočne hlbokému ponoru do katolíckej teológie. Ale prepáčte, už veľa hovorím o sebe, akoby som ešte stále dávala prednášky na münsterskom Nemeckom inštitúte vedeckej pedagogiky.“
„Ja viem, že ani tam ste to nemali ľahké,“ ozval sa rehoľník. „Hoci ste sa teda nakoniec stali docentkou, po roku vás odtiaľ pre židovský pôvod vyhodili. Takže najprv zastavili vašu akademickú kariéru preto, že ste žena, potom, že ste Židovka. Nevadí, že ste kresťanka, stále ste Židovka. Zvláštne.“
„Je to komplikované, ako celý antisemitizmus,“ odpovedala. „Ako povedal pápež Pius XI., všetci skutoční kresťania sú duchovnými Semitmi. Ale možno aj vďaka tomuto ‚vyhadzovu‘ boj o moje miesto v tomto komplikovanom svete nakoniec vyhrala svätá Terézia a jej Karmel. V kláštore som konečne našla samu seba, svoje povolanie, svoj pokoj aj svoje nové meno – Terézia Benedikta od Kríža.
S vnútorným pokojom a ako obetu som nakoniec prijala, aj keď pre mňa prišlo gestapo do kláštora. Myslím si, že ‚človek je na svete, aby žil, a preto má to pekné, čo dostáva, prijímať s vďakou. Nemá si zúfať, keď sa niečo deje inak, ako si to predstavoval. Má vtedy myslieť na to, čo mu ešte zostáva, a tiež na to, že je tu vlastne len na návšteve a že všetko, čo ho teraz tak veľmi trápi, nebude nakoniec vôbec také dôležité, alebo to nadobudne úplne iný význam, než si v tejto chvíli dokáže predstaviť.‘ Ale, otec Maximilián, radšej povedzte niečo vy o svojej ceste povolania. Ani vy ste nezaháľali, ale rozvíjali svoje vlohy – aj keď iným spôsobom a na inom poli.“
„No to teda máte pravdu. Ja nie som zo židovskej obchodníckej rodiny, ale z takej pobožnej poľskej, ani nie som filozof ako vy, ale praktický zmysel mi tiež nechýbal. Zamlada som bol zameraný vedecko-technicky. Uvažoval som napríklad o možnostiach kozmických letov prekonaním problému elementárnej balistiky.
Potom som však pochopil, že dôležitejšie ako dostať kozmickú loď do vesmíru je dostať dušu človeka do neba, k Bohu. Najmä po tom, čo som – obrazne povedané – videl satana vrhať sa na zem a zahlcovať ľudstvo svojou rebéliou voči Bohu.
„To ste mali nejaké duchovné videnie či zážitok?“ skočil som mu zvedavo do rozprávania.
„Nič transcendentálne. Ale po tom, čo som vnímal nezmyselný masaker národov počas prvej svetovej vojny, so všetkým karnevalom násilia pod rôznymi zástavami a heslami, po tom, čo som zažil v Ríme oslavy dvestoročnice založenia slobodomurárstva so zúrivými proticirkevnými manifestáciami pod transparentmi prevolávajúcimi na slávu Satanovi, po tom, čo v Rusku, ktoré vtedy ešte okupovalo veľkú časť mojej vlasti, zvíťazil boľševizmus a začal svoj totálny boj proti Bohu a proti všetkému náboženskému, tak som pochopil, že fatimské deti si nevymýšľali.
Pochopil som, že prichádza čas na rozhodujúci boj. Na duchovný boj, pod vedením tej, ktorá rozšliape hlavu Satana, tohto večného hada. Preto som založil jej milíciu, jej rytierstvo ako spolok na obranu Cirkvi. Celú túto svoju aktivitu som zasvätil Panne Márii. Naším heslom bolo: ‚Získajme celý svet pre Nepoškvrnenú Pannu, aby skrze ňu kraľoval Kristus v dušiach všetkých ľudí.‘ Militia Immaculatae bojuje prostredníctvom modlitieb a prinášania obetí za hriešnikov, prostredníctvom šírenia pravdy a prostredníctvom úzkej spolupráce vo forme osobného zasvätenia sa Panne Márii.“
Mníška sa usmiala. „Hovoríte, akoby ste založili len ďalšiu pobočku Bratstva svätého ruženca. A pritom ste z ničoho vybudovali celosvetové hnutie a mediálne impérium.“
„Ale no tak… hneď impérium.“
„No ako to nazvať, keď z miestneho náboženského časopisu Rycerz Niepokalanej – Rytier Nepoškvrnenej v päťtisícovom náklade, s ktorým ste začínali, ste za štrnásť rokov urobili časopis s miliónovým nákladom a popri ňom ste začali vydávať celonárodný denník a päť ďalších časopisov. A to vám predstavení na začiatku nedali ani fuka, pretože to považovali za stratený projekt. Popravde, sami si nemohli ani predstaviť, že za pár rokov budete viesť najväčší kláštor sveta so 700 rehoľníkmi, tlačiarňami, hospodárskym zázemím, distribučnými skladmi a čo ja viem čím ešte. No, hotové mesto.“
„No tak… mestečko… a nie moje, ale Nepoškvrnenej – Niepokalanów.“
„A ďalší Niepokalanów ste išli zakladať až do Japonska. A úspešne. Funguje doteraz.“
„No tých šesť rokov v Japonsku, to teda bolo dobrodružstvo. Ale Nepoškvrnená aj tu požehnala svoje dielo. Ale poviem vám, tá japončina a to ich písmo… a gramatika… to mi teda dalo roboty! Ale situácia sa komplikovala a bolo jasné, že celý svet sa rúti do šialenstva. To je cesta tých, ktorí odmietajú Boží hlas i úpenlivé volanie jeho Matky vyzývajúce k pokániu a obráteniu.
Krátko po mojom návrate domov sa už nad Poľskom začalo zmrákať a o tri roky nato si ho znovu rozdelili dvaja fúzkatí diktátori, jeden zo západu a druhý z východu. Je zaujímavé, že prv než sa veľmoci pustia navzájom do seba, tak sa najprv pustia do Poľska. To už je náš dejinný údel. A potom sa už bil každý s každým. Jediný spôsob na prekonanie takéhoto besnenia zla je odpustenie a sebaobetavá láska.“
„Sebaobetavá láska… No ja som to chápala aj ako osobnú obetu za môj nenávidený, a predsa vyvolený národ. Nebola som vplyvná ani osobne nebezpečná, ale som Židovka. Preto, keď ma gestapáci odvádzali spolu s mojou sestrou z kláštora do transportu, mohla som jej pošepkať: ‚Ideme za náš národ.‘ Ale vy…? Jasné, vy ste boli nebezpečný pre každú totalitu, červenú či hnedú… a boli by ste aj pre tie dnešné.
Schopný, mediálne činný, duchovne inšpirujúci, ekonomicky nezávislý. Nie div, že vás zobrali do koncentráku ešte rok predo mnou. A keď sme už pri tom, počujte, to som sa vás chcela opýtať, ako to bolo vlastne s tým pánom Gajowniczekom, vybraným na smrť pre útek nejakého väzňa z tábora? Kvôli čomu ste vtedy vlastne urobili krok dopredu a namiesto neho?“
Naklonil som sa, aby som lepšie počul tento zaujímavý a tak trochu zvláštny rozhovor, a pritom sa mi z kolien zošmykol zborník z minuloročnej geopolitickej konferencie o európskej integrácii, ktorý s buchotom spadol až pod sedadlo naproti. Bolo to aj preto, že vlak náhle začal brzdiť. Musel som sa poriadne zohnúť, aby som objemný zborník vytiahol spod náprotivného sedadla, kam sa zošuchol, a aby som ešte pritom prekonal silu zotrvačnosti brzdiaceho vlaku, ktorá ma vtláčala pod sedadlo za stratenou knihou.
Trápna scéna, skoro som sa za knihou zošmykol aj ja sám. Keď som trochu neobratne dokončil záchrannú akrobaciu a usadil sa naspäť na sedadlo, zistil som, že som v kupé opäť sám. Čudná dvojica ako prišla, tak aj zmizla. Pozrel som sa oknom, či ich neuvidím na peróne. Nebol tam nikto, len do tmy blikal neón s názvom zastávky – OŚWIĘCIM.
A tak teda vlastne neviem… Boli tu so mnou tí dvaja rehoľníci skutočne, alebo sa mi len akosi prisnili v rámci hlbokého ponorenia sa do úvah o náboženskom rozmere európskej integrácie? Nemohol to všetko spôsobiť akýsi mikrospánok s podvedomým uvedomením blížiacej sa železničnej zastávky, ktorá je vo svete známa aj pod starým nemeckým menom Auschwitz?
Nuž, nech je akokoľvek. Ale poďme k veselším témam… A tento poznáte? Stretne sa vo vlaku jezuita, františkán a… karmelitánka…
