V nadšenom ovzduší vigílie Veľkého jubilea roku 2000 ctihodný Boží služobník Ján Pavol II. vyhlásil svätú Brigitu Švédsku za spolupatrónku Európy. Tu by som chcel predstaviť jej postavu, posolstvo i dôvody, pre ktoré sa má od tejto svätej ženy mnoho čo učiť – ešte dnes – Cirkev i svet.
Udalosti zo života svätej Brigity dobre poznáme, pretože jej duchovní otcovia spísali jej životopis, aby podporili proces jej blahorečenia hneď po smrti v roku 1373. Brigita sa narodila sedemdesiat rokov predtým v roku 1303 v meste Finsta vo Švédsku, v severoeurópskom národe, ktorý po tri storočia prijímal kresťanskú vieru s rovnakým zápalom, s akým ju svätica prijala od svojich rodičov, veľmi zbožných osôb, ktorí patrili k vznešeným rodinám blízkym vládnucemu rodu.
V živote tejto svätice môžeme rozlíšiť dve obdobia.
Prvé z nich je charakterizované jej stavom šťastne vydatej ženy. Jej manžel sa volal Ulf a bol miestodržiteľom významnej oblasti švédskeho kráľovstva. Manželstvo trvalo dvadsaťosem rokov, až do Ulfovej smrti. Narodilo sa im osem detí, z ktorých druhorodená Karin (Katarína) je uctievaná ako svätá. Toto je výrečným znakom Brigitinho výchovného úsilia voči vlastným deťom. Napokon, jej pedagogická múdrosť sa cenila natoľko, že ju švédsky kráľ Magnus na isté obdobie povolal na dvor, aby jeho mladú manželku Blanku Namurskú uviedla do švédskej kultúry.
Brigita, duchovne vedená jedným učeným rehoľníkom, ktorý ju uviedol do štúdia Písma, pôsobila veľmi kladne na vlastnú rodinu, ktorá sa vďaka jej prítomnosti stala skutočnou „domácou cirkvou“. Spolu s manželom si osvojila pravidlá františkánskych terciárov. Štedro sa venovala charitatívnym dielam v prospech chudobným; založila aj nemocnicu. Vedľa svojej manželky sa Ulf učil zdokonaľovať svoju povahu a napredovať v kresťanskom živote. Po návrate z dlhej púte do Santiaga di Compostela, ktorú uskutočnili spolu s ďalšími členmi rodiny v roku 1341, dospeli manželia k zámeru žiť v zdržanlivosti; onedlho nato však Ulf v pokoji kláštora, do ktorého sa utiahol, svoj pozemský život ukončil.
Toto prvé obdobie Brigitinho života nám pomáha oceniť to, čo by sme dnes mohli označiť za opravdivú „manželskú duchovnosť“: kresťanskí manželia môžu spoločne napredovať na ceste svätosti, podporovaní milosťou sviatostného manželstva. Ako sa to stalo práve v živote svätej Brigity a Ulfa, neraz je to žena, ktorá svojou náboženskou citlivosťou, jemnosťou a vľúdnosťou nasmeruje manžela kráčať cestou viery. S uznaním myslím na toľké ženy, ktoré deň čo deň ešte aj dnes osvecujú vlastné rodiny svedectvom kresťanského života. Kiež Duch Pána aj dnes podnecuje svätosť kresťanských manželov, aby svetu ukázali krásu manželstva žitého podľa hodnôt evanjelia: lásku, nehu, vzájomnú pomoc, plodnosť v plodení a výchove detí, otvorenosť a solidaritu voči svetu a účasť na živote Cirkvi.
Keď Brigita ovdovela, začalo sa druhé obdobie jej života. Zriekla sa ďalšieho manželstva, aby prehĺbila jednotu s Pánom prostredníctvom modlitby, pokánia a skutkov dobročinnosti. Aj kresťanské vdovy teda môžu v tejto svätici nájsť nasledovaniahodný vzor. Brigita totiž po smrti manžela a po tom, čo rozdala svoj majetok chudobným, usadila sa v cisterciánskom kláštore v Alvastre, i keď nikdy nepristúpila k rehoľnému zasväteniu. Tu sa začali božské zjavenia, ktoré ju sprevádzali po celý zvyšok života. Brigita ich diktovala svojim tajomníkom spovedníkom, ktorí ich preložili zo švédčiny do latinčiny a následne zozbierali do ôsmich kníh nazvaných Revelationes (Zjavenia). K týmto knihám sa pripája dodatok, ktorý má názov práve Revelationes extravagantes (Dodatočné zjavenia).
Kniha Zjavení svätej Brigity je obsahovo a štýlovo veľmi rôznorodá. Niekedy je zjavenie predstavené vo forme rozhovoru medzi božskými Osobami, Pannou Máriou, svätými i démonmi; dialógmi, do ktorých vstupuje aj Brigita. Inokedy, naopak, ide o vyrozprávanie zvláštneho videnia; a potom zasa sa hovorí o tom, čo jej Panna Mária odhalila o živote a tajomstvách Syna. Hodnotu textov Zjavení svätej Brigity, ktoré sú zavše predmetom nejakých pochybností, spresnil ctihodný Ján Pavol II. v apoštolskom liste Spes Aedificandi: „Cirkev, i keď sa nevyslovila o jednotlivých zjaveniach, uznáva svätosť Brigity a vcelku prijala autenticitu jej vnútorného zážitku.“ (č. 5)
Vskutku, keď čítame tieto Zjavenia, dolieha na nás mnoho dôležitých tém. Často sa v nich napríklad vracia so značne realistickými detailmi opis Kristovho utrpenia, ku ktorému Brigita vždycky prechovávala výsadnú zbožnosť a kontemplovala v ňom nekonečnú lásku Boha k ľuďom. Do úst Pána, ktorý sa jej prihovára, Brigita smelo vkladá tieto dojímavé slová: „Priatelia moji, milujem svoje ovce tak nežne, že keby to bolo možné, chcel by som za každú z nich zomrieť ešte mnohokrát tou istou smrťou, ktorú som vytrpel pre vykúpenie všetkých.“ (Revelationes, I, 59) Taktiež bolestné Máriino materstvo, ktoré ju urobilo Prostrednicou a Matkou milosrdenstva, je námetom, ktorý sa v Zjaveniach opakuje často.
Keď sa jej dostalo týchto chariziem, Brigita si bola vedomá, že je adresátkou daru veľkej Pánovej záľuby: „Dcéra moja,“ čítame v prvej knihe Zjavení, „vybral som si ťa pre seba, miluj ma celým svojím srdcom […] viac než čokoľvek, čo jestvuje na svete.“ (kap. 1) Brigita napokon dobre vedela a bola pevne presvedčená o tom, že každá charizma je určená na budovanie Cirkvi. Práve z toho dôvodu sa nemálo z jej zjavení obracalo aj vo forme prísnych napomenutí na veriacich tých čias vrátane náboženských a politických predstaviteľov, aby žili svoj kresťanský život dôsledne; robila to však vždy s postojom úcty a vernosti voči Učiteľskému úradu Cirkvi a predovšetkým k následníkovi apoštola Petra.
V roku 1349 Brigita navždy opustila Švédsko a vydala sa na púť do Ríma. Nielenže zamýšľala zúčastniť sa na Jubileu roku 1350, ale túžila tiež získať od pápeža schválenie pravidiel rehoľného rádu, ktorý hodlala založiť a pomenovať po Najsvätejšom Spasiteľovi a ktorý by tvorili rehoľníci a rehoľníčky pod právomocou opátky. Toto je prvok, ktorý by nás sa nemal udivovať: v stredoveku totiž existovali mníšske fundácie s mužskou i ženskou vetvou, ale s praxou rovnakých mníšskych pravidiel, ktoré počítali s vedením opátkou. Vo veľkej kresťanskej tradícii bola žene skutočne priznávaná vlastná dôstojnosť a – stále podľa príkladu Márie, Kráľovnej apoštolov – vlastné miesto v Cirkvi, ktoré bez toho, aby sa prekrývalo so služobným kňazstvom, je rovnako dôležité pre duchovný rast spoločenstva. Okrem toho spolupráca rehoľníkov a rehoľníčok so stálym zreteľom na osobitosť ich povolania zastáva v dnešnom svete veľmi závažnú rolu.
V Ríme sa Brigita v sprievode dcéry Karin oddala životu neúnavného apoštolátu a modlitby. A z Ríma chodievala na púte do rozličných talianskych svätýň, najmä do Assisi, rodiska svätého Františka, ku ktorému Brigita vždy pestovala veľkú úctu. Napokon v roku 1371 si splnila najväčšiu túžbu: cestu do Svätej zeme, kam sa pobrala v sprievode svojich duchovných detí, ktoré Brigita nazývala „priatelia Boží“.
Počas týchto rokov sa pápeži nachádzali v Avignone, ďaleko od Ríma: Brigita sa na nich srdcervúco obracala, aby sa vrátili na Petrov stolec vo Večnom meste.
Zomrela v roku 1373, skôr než sa pápež Gregor XI. konečne vrátil do Ríma. Pochovali ju dočasne v rímskom Kostole svätého Vavrinca na Via Panisperna, ale v roku 1374 ju jej deti Birger a Karin previezli späť do vlasti, do kláštora Vadstena, sídla rehoľného rádu, ktorý založila svätá Brigita a ktorý okamžite zaznamenal pozoruhodný rozkvet. V roku 1391 ju pápež Bonifác IX. slávnostne vyhlásil za svätú.
Svätosť Brigity, ktorá sa vyznačovala mnohotvárnosťou darov a skúseností, ktoré som chcel pripomenúť v tomto krátkom životopisno-duchovnom profile, z nej robí význačnú postavu v dejinách Európy. Svätá Brigita pochádzajúca zo Škandinávie dosvedčuje, ako kresťanstvo hlboko preniklo do života všetkých národov tohto svetadielu. Jej vyhlásením za spolupatrónku Európy pápež Ján Pavol II. vyslovil túžbu, aby svätá Brigita, ktorá žila v 14. storočí, keď západné kresťanstvo ešte nebolo zranené rozdelením, mohla účinne orodovať u Boha za dosiahnutie milosti toľko očakávanej plnej jednoty všetkých kresťanov. S tým istým úmyslom, ktorý nám tak veľmi leží na srdci, a aby sa Európa neustále vedela živiť z vlastných kresťanských koreňov, chceme žiadať o mocný príhovor svätej Brigity Švédskej, vernej Božej učeníčky a spolupatrónky Európy.
Námestie svätého Petra 27. októbra 2010
