Pred pár rokmi sa na internetovom fóre Reddit objavil americký katolícky biskup Robert Barron s nezvyčajnou ponukou. Oznámil, že sa ho ľudia môžu spýtať na čokoľvek. Doslova na čokoľvek. Nebol tam spovedník, ktorý by diskrétne stiahol záves, ani moderátor, ktorý by nepríjemnú otázku odsunul na koniec programu. Iba biskup, počítač a niekoľko miliónov potenciálnych diskutérov.
Reddit nie je práve miesto, kam by si človek chodil oddýchnuť od hrubosti sveta. Pod príspevkami sa stretávajú odborníci, nadšenci, provokatéri, anonymní mudrlanti aj ľudia, ktorí majú zjavne priveľa voľného času. V tomto prostredí Barron otvoril svoju improvizovanú internetovú poradňu. Aj takto môže vyzerať dnešný Areopág. Miesto, kde kedysi svätý Pavol predstúpil pred Aténčanov, aby im zvestoval neznámeho Boha.
Výsledok Barronovej odvahy bol prekvapujúci. Pod jeho príspevkom sa nahromadilo vyše jedenásťtisíc komentárov. V tom roku ho počtom komentárov predstihli iba Bill Gates a Jordan Peterson. Katolícky biskup tak skončil tretí v súťaži, do ktorej sa pravdepodobne ani neprihlásil. O rok neskôr pokus zopakoval a počet komentárov sa priblížil k pätnástim tisícom.
Zrejme by sme si vedeli predstaviť veľa vecí, ktorými možno zaujať mladých ľudí na internete. Teológia by pravdepodobne nebola na prvých miestach.
Barron sa však neuspokojil s počítaním komentárov. Pokúsil sa zistiť, na čo sa ho ľudia vlastne pýtajú. Medzi urážkami, žartmi a otázkami najrozličnejšej kvality sa začali objavovať štyri neustále sa prelínajúce témy.
Existuje Boh? Ak existuje, prečo je na svete toľko zla? Ako môžeme vedieť, že práve naše náboženstvo je pravdivé? A prečo má Cirkev taký postoj k homosexualite?
Štyri otázky, ktoré by mohli pokojne zaznieť na stredovekej univerzite. S výnimkou poslednej, ktorej formulácia je typická najmä pre našu dobu.
Barrona najviac prekvapilo, že mnohí mladí ľudia skutočne chceli vedieť, či existujú rozumné dôvody na vieru. Či možno o Bohu povedať niečo viac než to, že v neho niektorí ľudia veria.
Všimol si však aj čosi zvláštne. Väčšina diskutujúcich zrejme vôbec netušila, že kresťanskí filozofi sa touto otázkou zaoberajú celé stáročia. Že existujú Aristotelove a Tomášove argumenty, Augustínove úvahy či nespočetné pokusy premýšľať o Bohu bez toho, aby sa človek musel najprv odvolať na Bibliu.
To je zvláštna situácia. Cirkev uchováva rozsiahlu knižnicu odpovedí, zatiaľ čo za jej dverami stoja ľudia, ktorí netušia, že taká knižnica vôbec existuje.
Možno sme príliš dlho predpokladali, že viera sa odovzdáva predovšetkým tým, že budeme opakovať jej závery. Lenže mladý človek, ktorý sa pýta, prečo vôbec niečo existuje, sa pravdepodobne neuspokojí s odpoveďou, že v nedeľu má ísť do kostola.
Druhou veľkou témou bolo zlo. Ak je Boh dobrý a všemohúci, prečo dopúšťa utrpenie?
Táto otázka je staršia než kresťanstvo a pravdepodobne tu s nami ešte nejaký rok pobudne. Je v nej čosi neodbytné, čosi, čo človek pochopí, keď sa na ľudské utrpenie pozerá z neveľkej vzdialenosti. Môžeme vysvetľovať slobodnú vôľu, prirodzené zákony či dôsledky ľudského konania, ale pred lôžkom umierajúceho dieťaťa všetky naše vysvetlenia zrazu strácajú svoju presvedčivosť.
Barron ponúkol zaujímavý obrat. Tvrdil, že existuje ešte väčšia záhada než problém zla: problém dobra.
Prečo vôbec existuje dobro? Prečo je svet napriek všetkému utrpeniu plný krásy, nehy a nezaslúženej láskavosti? Prečo človek, ktorý sám trpí, dokáže pomôcť inému? Odkiaľ sa berie dobro, ktoré nikomu nič neprináša?
V klasickej kresťanskej filozofii zlo nie je samostatnou skutočnosťou. Je nedostatkom dobra, ktoré by malo byť prítomné. Slepota je neprítomnosťou zraku. Krutosť je porušením niečoho, čo rozpoznávame ako dobré. Zlo v istom zmysle žije na účet dobra.
Je tu však ešte jedna pozoruhodná vec. Keď sa pýtame, prečo existuje zlo, akoby sme už vopred predpokladali, že svet by mal byť dobrý. Že utrpenie je niečím, čo sem nepatrí. Rozhorčujeme sa nad nespravodlivosťou, pretože očakávame spravodlivosť. Pohoršuje nás krutosť, pretože sme presvedčení, že človek by mal byť milosrdný. Odkiaľ však pochádza toto očakávanie? Prečo nás dobro neprekvapuje aspoň tak ako zlo?
Pravdaže, nič z toho neodstraňuje utrpenie. Matke, ktorá pochováva dieťa, nepomôže, keď jej niekto oznámi, že zlo nemá vlastné bytie. A existencia dobra sama osebe ešte nie je dôkazom Božej existencie. Barronova myšlienka však predsa len obracia náš pohľad. Svet nie je iba súborom tragédií, ktorých existenciu musí veriaci obhajovať, ale aj miestom, kde sa neustále deje čosi nepochopiteľne dobré.
Treťou témou bola pravdivosť náboženstva. Prečo by malo byť kresťanstvo pravdivejšie než budhizmus alebo islam? A prečo práve katolicizmus?
Za touto otázkou Barron rozpoznal zvláštny predpoklad našej kultúry. Náboženstvo sa postupne stalo niečím podobným osobnému vkusu. Jeden má rád taliansku kuchyňu, druhý japonskú. Jeden verí v Krista, druhý v reinkarnáciu. Hlavné je, aby sme sa navzájom rešpektovali.
Ak kresťanstvo tvrdí, že Boh sa stal človekom, zomrel a vstal z mŕtvych, nejde iba o zaujímavú duchovnú preferenciu. Je to tvrdenie o skutočnosti. Môžeme ho odmietnuť, preskúmať alebo prijať. Nemôžeme ho však jednoducho odložiť medzi ostatné chute.
Tolerancia nevyžaduje, aby sme sa vzdali presvedčenia, že niečo je pravdivé. Vyžaduje, aby sme človeku, ktorý si myslí opak, priznali rovnakú dôstojnosť.
To však platí aj opačne. Kresťan, ktorý tvrdí, že pozná pravdu, tým ešte nezískava právo správať sa nadradene. Práve naopak. Ak je pravda darom, nemá dôvod vystatovať sa tým, čo dostal do daru.
Posledná téma sa týkala homosexuality. Barron opakovane narážal na presvedčenie, že Cirkev homosexuálnymi ľuďmi pohŕda. Priznal, že cirkevný jazyk pri vysvetľovaní sexuálnej morálky často zlyhával. Výrazy, ktoré mali v teologickej tradícii presný význam, zneli mnohým ľuďom ako odsúdenie ich osoby.
Tu sa odhaľuje zvlášť bolestivé miesto. Môžeme mať starostlivo vypracované učenie o dôstojnosti každého človeka. Ak však človek z nášho spôsobu rozprávania nadobudne presvedčenie, že je nami opovrhovaný, čosi podstatné sa stratilo medzi ústami a ušami.
To, samozrejme, neznamená, že pravdivosť učenia závisí od jeho obľúbenosti. Znamená to iba, že pravdu možno vysloviť aj tak, že ju druhý človek vôbec nedokáže počuť.
Na Barronovom pokuse ma napokon najviac zaujíma čosi iné než samotné otázky. Je to skutočnosť, že ich ľudia vôbec kládli.
Radi hovoríme o sekularizácii, strate viery a generácii, ktorú už náboženstvo nezaujíma. Potom sa však na jednom z najväčších internetových fór objaví katolícky biskup a tisíce ľudí sa začnú pýtať na Boha. Niektorí úprimne, iní nepriateľsky, ďalší možno len zo zvedavosti. V každom prípade sa pýtajú.
Azda je nám naša predstava o náboženskej ľahostajnosti trochu pohodlná. Ak predpokladáme, že sa už nikto na nič nepýta, nemusíme sa namáhať počúvať.
Barron prirovnal internetové otázky k stredovekým univerzitným disputáciám, pri ktorých mohol profesor dostať otázku prakticky na čokoľvek. V latinčine sa nazývali quaestiones quodlibetales. Bola to odvážna forma vzdelávania. Učiteľ vopred nevedel, s čím študenti prídu, a nemohol si pripraviť iba to, čo sám považoval za dôležité.
Možno práve toto dnes potrebujeme znovu objaviť.
Zvykli sme si hovoriť o evanjelizácii ako o umení správne odpovedať. Je však možné, že sa začína oveľa skôr: ochotou zistiť, na čo sa nás vlastne druhý človek pýta.
Kristus v evanjeliách kladie prekvapivo veľa otázok. Pýta sa slepca, čo chce, aby mu urobil. Učeníkov sa pýta, za koho ho pokladajú. A človeka, ktorý bol tridsaťosem rokov chorý, sa spýta, či chce ozdravieť.
Na prvý pohľad sú to zbytočné otázky. Veď odpovede predsa pozná.
Možno sa však nepýta preto, že by potreboval informácie. Pýta sa preto, aby vytvoril priestor, v ktorom môže prehovoriť konkrétny človek. Ježiš vie, čo slepec potrebuje, a predsa chce počuť jeho vlastné slová.
Keď Barron po dvoch internetových diskusiách spočítal približne dvadsaťsedemtisíc komentárov, nemal pred sebou dvadsaťsedemtisíc potenciálnych konvertitov. Mal pred sebou veľké množstvo ľudí, ktorí prišli s vlastným príbehom, pochybnosťou, hnevom alebo nádejou.
Nie všetci, ktorí sa pýtajú na Boha, ho chcú nájsť. Niektorí sa chcú iba pohádať. A nie každý rozhovor sa skončí porozumením. Občas sa skončí ďalšou urážkou, nepochopením alebo tichom.
Napriek tomu sa v tom hlučnom internetovom priestore udialo čosi pozoruhodné. Tisíce ľudí sa pýtali a jeden biskup sa ich pokúšal počúvať. Ľudia, ktorí sa možno nikdy nestretnú, ktorí si navzájom neveria a v mnohom spolu nesúhlasia, predsa len na chvíľu zotrvali v spoločnom rozhovore.
Nie je to dôkaz Božej existencie. Ani vyriešenie problému zla.
Ale možno je to jeden z tých nenápadných prípadov dobra, nad ktorými sa Barron pozastavoval. Dobra, ktoré nikto nemusel vykonať, a predsa sa stalo – a ktoré by nás azda malo prekvapovať o čosi viac.
