Na letisku sa aj z bezúhonného človeka na chvíľu stane podozrivý predmet. Vždy, keď pristúpim k letiskovej kontrole, mám pocit, že som neodhalený zločinec. Potenciálny terorista. Položím opasok do plastovej debničky a držím si nohavice, aby sa mi nezosunuli nižšie, než je vhodné, vyzujem si topánky, otvorím tašku a čakám, či stroj neodhalí niečo, o čom dosiaľ neviem ani ja sám.
Podobne dnes prechádza bezpečnostnou kontrolou každá myšlienka. Odkiaľ pochádza? Komu slúži? Akú moc ukrýva? A najmä: kto na nej zarába? Podozrenie sa stalo hygienou rozumu. Kto nepochybuje, je naivný.
Náboženstvo, pochopiteľne, prehľadávame ako prvé. Boh môže byť otcom premietnutým na oblohu, utišujúcim prostriedkom pre chudobných alebo korunou, ktorú si vôľa k moci nasadila na vlastnú hlavu. Freud nazrel do detskej izby, Marx do továrne a Nietzsche za kazateľnicu. A každý tam niečo našiel. Modernita ich preto korunovala za majstrov podozrenia. Boli to čudní svätí: namiesto relikvií po nich zostali páčidlá.
Kresťan by ich nemal príliš rýchlo vyháňať z chrámu. Často totiž rozbíjali modly, ktoré sme tam priniesli my. Boh používaný ako nebeský policajt si Freudovu psychoanalytickú pohovku možno zaslúžil. Viera, ktorá chudobnému sľubovala nebo, aby bohatý nemusel pustiť peňaženku, si zaslúžila Marxov hnev. Zbožnosť, ktorá svoje pohodlie vydávala za Božiu vôľu, mala dôvod báť sa Nietzscheho rétorického kladiva. Niekedy je ateista iba človek, ktorý odmietol veriť v Boha, v ktorého by nemal veriť ani kresťan. Simone Weilová to nazýva „očistným ateizmom“ – pojmom, ktorý som od nej rád prebral.
Lenže keď sa stanete majstrom podozrievania, je ťažké prestať. Podozrenie je kyselina, ktorá najprv rozpustí modlu, z čoho máme radosť. Vzápätí však príde na rad aj oltár, potom nádoba, v ktorej ju držíme, a napokon ruka laboranta – podozrievača. Ak je každé presvedčenie iba maskovaným záujmom, prečo by ním nemalo byť aj toto presvedčenie? Ak za každou pravdou stojí vôľa k moci, kto stojí za pravdou o vôli k moci? Podozrenie napokon podozrie samo seba a zostane visieť vo vzduchu ako detektív, ktorý zistil, že posledným podozrivým je on sám.
Človek môže prestať chodiť do kostola, no veriť nikdy neprestane. Ak odmietne stvorenie, pád a vykúpenie, nahradí ich detstvom, traumou a sebarealizáciou alebo zaostalosťou, pokrokom a lepším zajtrajškom. Aj človek bez náboženstva má svoje dogmy. Jeho najtichšou vierou býva pokrok: presvedčenie, že zajtra musí byť lepšie už preto, že bude zajtra.
„A nie je toto kresťanská nádej?“ môžeme sa oprávnene opýtať. Pravda však je, že kresťanská nádej sa opiera o večnosť, nie o svetlý zajtrajšok. Kresťan vie, že aj zajtra sa bude modliť tú istú modlitbu, ktorú sa modlil včera, predvčerom i pred tisíc rokmi.
Najväčší trik modernity totiž nespočíva v tom, že zrušila veľké príbehy, ale v tom, že nás presvedčila, že žijeme bez nich a svoj život si vyberáme na čistej lúke. Lenže čistá lúka je takisto kulisou istého príbehu. Človek si vraj slobodne volí vlastný príbeh, ale keď zistí, že sa ten jeho nelíši od príbehov jeho priateľov, blízkych a vzorov, mohol by spozornieť.
Kresťanstvo pritom poznalo podozrenie dávno pred modernými majstrami. Nazývalo ho apofatickou cestou. Dionýz vstupoval do „najsvetlejšej tmy“ a odopieral Bohu všetky mená, ktorými by sme ho chceli vlastniť. Boh nie je väčší predmet vo vesmíre, dokonalejší cisár ani neviditeľný účtovník dobrých skutkov. Každá veta o ňom musí vedieť pokľaknúť pred tým, čo nevie vysloviť. Nie preto, že o Bohu nemožno vedieť nič, ale preto, že ho nemožno zavrieť do ničoho, čo vieme.
Aj kresťanské pokánie je podozrením obráteným dovnútra. Nie je chorobným sliedením po vlastných chybách, ale ochotou pripustiť, že podozrivým môžem byť aj ja, nielen Cirkev či môj sused. Klam si môže pokojne obliecť moje najkrajšie dôvody. Pokánie však nechce človeka rozšróbovať ani rozobrať na súčiastky. Chce ho vrátiť pravde, ktorá ho dokáže správne zložiť.
Apofatická cesta preto nie je elegantný spôsob, ako sa prepochybovať k prázdnote. Kresťanstvo nestojí na poslednej dokonalej definícii Boha, ale na udalosti: do debaty plnej argumentov vstupuje Kristus.
Kristovo zmŕtvychvstanie nebolo odpoveďou na nezodpovedané otázky učeníkov, veď ani oni mu spočiatku nerozumeli. Ženy neprišli k hrobu oslavovať víťazstvo života, ale pomazať telo.
Pascha teda nie je posledným dielikom nášho svetonázoru, ale súdom nad každým svetonázorom, aj kresťanským, ktorý sa pokúsi vystačiť bez nej. Isto nehovorí, že ľudstvo sa postupne zlepšuje. Hovorí, že smrť nebola porazená naším rastom, vzdelanosťou ani správnym názorom, ale darom, o ktorom nikto netušil, že si ho vôbec môže priať.
A podozrenie? Môže odkryť lož, no nemôže vzkriesiť mŕtveho. Dokáže vyprázdniť chrám od modiel, no nevie doň priviesť Boha.
Možno poslednou modlou nie je falošný obraz Boha, ale ja sám, stojaci nad svetom s lupou a presvedčený, že čokoľvek neprešlo mojou kontrolou, nemôže byť pravdivé. Kristus túto modlu nerozbíja Nietzscheho kladivom. Prechádza cez zatvorené dvere a hovorí: „Pokoj vám.“
Ten, ktorého sme postavili pred detektor lži, ukáže rany. A naše podozrenie, pripravené vyniesť rozsudok, odchádza omilostené.
