Svätý apoštol Jakub, ktorého si gréckokatolíci pripomínajú 23. októbra, je označovaný prívlastkom Pánov brat podľa tela. Jeho matka Mária bola prítomná pri Ježišovom ukrižovaní, no informáciu o jeho otcovi nám Písmo neposkytuje.
Jakub, pre svoju nízku postavu nazývaný aj Mladší, bol Ježišovým príbuzným a spočiatku sledoval Ježišovu službu s určitým skepticizmom. Až zjavenie vzkrieseného Krista ho priviedlo k pevnej viere, ako to zaznamenáva svätý Pavol v Prvom liste Korinťanom (porov. 1 Kor 15,7).
Jakubova viera sa po Kristovom vzkriesení prehĺbila natoľko, že sa stal jednou z kľúčových postáv Cirkvi v Jeruzaleme najmä po úteku apoštola Petra. V sprievode manželky vykonal Jakub misijné cesty po Palestíne a okolitých regiónoch. Hoci sám prísne dodržiaval židovské zákony, zároveň veril, že kresťania z pohanského prostredia nemusia dodržiavať všetky ustanovenia Mojžišovho zákona, čo bolo rozhodujúce pre rozšírenie kresťanstva.
Podľa Hegesippa (asi 110 – 180), cirkevného historika, bol jediným, kto mohol vstúpiť do svätyne Jeruzalemského chrámu, čo naznačuje, že pochádzal z kňazskej triedy. Tento titul mu pridali najmä pre duchovnú autoritu, ktorú požíval aj medzi Židmi.
Jedným z najvýznamnejších momentov Jakubovej apoštolskej služby bolo vedenie Jeruzalemského koncilu, ako je zaznamenané v 15. kapitole Skutkov svätých apoštolov. Tento koncil rozhodoval o otázke, či musia pohania, ktorí prijali kresťanstvo, dodržiavať židovské zákony. Jakub rozhodujúcou mierou prispel k tomu, aby sa táto otázka zodpovedala záporne.
Keď v roku 62 zomrel rímsky miestodržiteľ Festus a jeho nástupca ešte nebol vymenovaný, politické vákuum využil veľkňaz Hanan II., ktorý zvolal veľradu a obvinil Jakuba, že porušuje židovský zákon. Jakuba za to odsúdili na smrť ukameňovaním. Obávali sa však reakcie ľudu, ktorý si ho ctil ako „Spravodlivého“, preto ho vyviedli na strechu Chrámu a nútili ho, aby sa zriekol viery v Ježiša Krista. Keď však Jakub odvážne vyznal, že Ježiš je pravý Boh, zhodili ho z Chrámu. Potom ho ešte kameňovali a nakoniec mu rozbili hlavu sochorom.
Jakub je autorom jedného zo siedmich novozákonných všeobecných listov, ktorý je adresovaný kresťanom žijúcim v diaspóre a venuje sa praktickým otázkam kresťanského života. Autor v ňom zdôrazňuje potrebu modlitby, konania dobrých skutkov a ovládania jazyka. Jeho slová: „Lebo ako telo bez ducha je mŕtve, tak je mŕtva aj viera bez skutkov,“ (Jak 2,26) dodnes rezonujú ako jadrná výzva na aktívne a praktické žitie viery. V liste sa tiež venuje problematike pokušení, spravodlivosti voči blížnym a láske k Bohu. Osobitnú pozornosť venuje téme pomazania chorých, čím položil základy pre sviatosť pomazania chorých.
Svätý Jakub tiež zostavil liturgiu, ktorá sa stala základom pre Božské liturgie svätých Bazila Veľkého a Jána Zlatoústeho, ktoré sa dodnes slávia vo východných cirkvách. Liturgia svätého Jakuba sa slávi zvyčajne raz v roku, na sviatok jej autora 23. októbra. V porovnaní s dvoma najčastejšie slávenými byzantskými liturgiami je časovo dlhšia. Zaujímavosťou je, že jej prvá časť, liturgia katechumenov, sa odohráva pred ikonostasom a namiesto obvyklých dvoch sa počas nej čítajú tri čítania: zo Starého zákona, z evanjelií a z apoštolských listov.
Relikvie svätého Jakuba sa uctievajú na viacerých miestach. V talianskej Ancone sa napríklad nachádza relikvia jeho hlavy, ktorá bola prinesená z Konštantínopolu.
