Jedna z najčastejších činností týchto dní je návšteva cintorína, zapálenie sviečky na hrobe, modlitba za zosnulých…
Ktorý cintorín na svete je najnavštevovanejší na svete? Je to parížsky slávny Cintorín Père Lachaise, lokalita s rozlohou 40 hektárov, kde je pochovaných milión osôb. Ročne ho navštívi približne 3,5 milióna ľudí.
Na tomto cintoríne našli miesto posledného odpočinku mnohé známe osobnosti svetových dejín s rôznymi postojmi, príbehmi i závermi svojho života: ostrý ironik vo vzťahu k Cirkvi Molière, básnik Jean de La Fontaine, zakladateľ homeopatie Samuel Hahnemann, spisovateľ Honoré de Balzac, hudobný skladateľ Fryderyk Chopin, zakladateľ pozitivizmu Auguste Comte, výtvarník Gustave Doré, známy svojimi ilustráciami Biblie, dramatik Oscar Wilde, Laura Marxová, dcéra Karla Marxa, speváčka Édith Piaf, spevák Jim Morrison…
Je to teda široký diapazón príbehov, názorov, životných štýlov i postojov k Bohu. Aj preto sa odohrával zápas o to, ako bude vyzerať hlavný vchod slávneho cintorína. V roku 1886 bol vo Francúzsku vydaný zákon o neutralite cintorínov. Na jeho základe bol z portálu hlavného vchodu odstránený kríž. Rovnako bol z krídel brány odstránený citát z Knihy Jób: „Ja viem, že môj Vykupiteľ žije…“ (19,25) Jeden komentátor s typickou parížskou iróniou napísal, že keď tá brána bola zavretá a nikto na cintorín nechodil, tak si ten nápis ani nemohol prečítať.
Napriek tomu sa na vstupnej bráne nachádzajú dva nápisy ešte dnes, pretože sú vtesané do kameňa pravého a ľavého piliera hlavného vchodu do cintorína. Na jednej strane je v latinčine citát z Knihy Múdrosti: „… ich nádej bola plná nesmrteľnosti.“ (3,4) A na druhej strane je citát z Nového zákona, dodnes dobre čitateľný: „Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie.“ (Jn 11,25)
Hoci na bráne cintorína už chýba kríž, je tam neustále prítomné Božie slovo. Vstúpiť dovnútra aj vyjsť von je teda možné cez filter a atmosféru Božieho slova.
Preto dnes máme pred očami živé Božie slovo – všetkých svätých, teda tých, ktorí verili v Ježiša Krista, a preto žijú aj po fyzickej smrti. Títo svätci vnášajú svetlo do našej temnej otázky smrti.
Preto nám Cirkev kladie pred náš duchovný zrak spolu so svätými aj to priame Božie slovo, ktoré títo svätí prijali a sprítomnili vo svojom živote: Kristove blahoslavenstvá. Pretože hoci sa slovo svätý dnes používa skôr v negatívnom význame, v skutočnosti je svätosť normou kresťana. Byť svätý znamená byť normálny, teda žiť podľa Božej normy.
Práve blahoslavenstvá nám ukazujú, čo znamená byť normálny svätý. Je to ísť proti prúdu. Po slove blahoslavený nasledujú výrazy, ktoré uchu moderného človeka príliš nelahodia: chudobní v duchu, plačúci, tichí, lační, milosrdní, čistí, milujúci pokoj, prenasledovaní, potupovaní, ohováraní. V druhej časti však nasleduje prísľub, ako cieľová rovinka nebeského kráľovstva. Dvakrát sa v texte vyskytuje formulácia „ich je nebeské kráľovstvo“. Čo znamená to „ich je“? Kráľovstvo je zosobnené v kráľovi. Nebeské kráľovstvo sa mojím stáva vtedy, keď hlavnou autoritou v mojom živote je osoba živého Boha – Kráľa. Keď tento Boh, o ktorom je reč v evanjeliách, je aj mojím Bohom.
Jedno z blahoslavenstiev hovorí o chudobných v duchu. To sú tí, ktorí si plne uvedomujú, že im niečo chýba, že potrebujú Ježiša – Zdroj, ktorý nemajú sami v sebe. A na to potom logicky nadväzuje medzi poslednými blahoslavenstvami prenasledovanie pre spravodlivosť, ktorého odmenou je nebeské kráľovstvo. Ak totiž postavíme Ježiša na prvé miesto, čo je vlastne obsahom spravodlivosti, ľahko narazíme na odpor sveta.
Blahoslavení sú aj plačúci, lebo oni sú na pulze doby. Sú citliví na každú bolesť, Ako veľmi dnes potrebujeme citlivých, empatických ľudí, ktorí sú schopní plakať. Nie však lacným teatrálnym plačom, ale takým, ktorý vedie ku skutkom.
Prečo budú tichí dedičmi zeme? Lebo oni jej načúvajú a vedia, čo potrebuje. Naše stíšenie je postojom, že v konečnom dôsledku má prím hlas Dobrého pastiera Ježiša Krista.
Milosrdní dosiahnu milosrdenstvo. Ono je lajtmotívom všetkého ostatného, lebo praje druhému, aby našiel Boha. Práve tam smeruje aj blahoslavenstvo čistých srdcom, ktorí uvidia Boha. Každá svätá omša a počúvanie Božieho slova očisťuje náš pohľad, aby sme videli Boha v našej každodennej realite.
Ak sa teda vrátime do parížskeho cintorína, nájdeme tam osoby, ktoré sa síce potkli, zablúdili, no napokon sa vrátili k Bohu a jeho Cirkvi. Molière na konci života prijal sviatosti. Chopin držal v ruke kríž a vzýval mená Ježiša a Márie, keď zomieral. Oscar Wilde tri týždne pred smrťou v tlači uverejnil, že si želá prijať službu Cirkvi počas svojich posledných dní.
Aj my sa posilňujme Božím slovom a sviatosťami, modlime sa, aby sme sa posväcovali v spoločenstve svätých. Buďme normálni podľa normy, ktorú nám neustále ukazuje Pán Ježiš.
