Nie je to tak dávno, čo som navštívil bratislavský cintorín v Slávičom údolí. Zvyčajne sa tam človek pohybuje rýchlo, niekam sa ponáhľa – má termíny, povinnosti –, a tak si nevšíma detaily okolia. Pred týždňom som sa však ocitol v situácii, keď som musel pár minút čakať pred domom smútku.
Zahľadel som sa na erb nad hlavným vchodom tohto domu, nazývaného aj dom nádeje. Najprv som si všimol mestský znak – tri veže a medzi nimi bránu so spustenou mrežou. Tento bratislavský znak je tu, na mieste, kde spočívajú desaťtisíce ľudí, prispôsobený svojmu prostrediu. Nad ním sa týči kríž, ktorý presahuje oblaky, a pod znakom sú presýpacie hodiny. Brána, kríž a presýpacie hodiny – tri symboly, ktoré spolu hovoria výrečne.
Tá brána, ktorú bežne vnímame ako symbol mesta, tu dostáva nový rozmer. Keď sa človek zahľadí na mrežu, ktorá môže byť spustená alebo zdvihnutá, začína si klásť otázky: Aká bude brána neba, pred ktorú raz prídem? Budoval som vo svojom živote bariéry, múry, izoláciu? Spúšťal som mreže vo vzťahoch? Ak áno, možno sa napokon aj ja ocitnem pred zatvorenou bránou. Lebo ak som počas života zatváral dvere druhým, prečo by mala byť na konci môjho života mreža zdvihnutá?
Kľúčovým slovom dnešného evanjelia je „predvídať“ – vidieť dopredu. Čo vidíme my? Čo videl správca z evanjelia? Zaujímala ho jeho budúcnosť. A nás? Zaujíma nás, čo bude, alebo žijeme len zo dňa na deň, bez pohľadu dopredu?
V evanjeliu sa nachádza dôležitá veta: „Aby ma prijali do svojho domu.“ Správca urobil všetko pre to, aby ho prijali – aj keď zvláštnym spôsobom, ktorý Ježiš dokonca pochválil.
My, ktorí sme pokrstení, máme u Boha rezervované miesto. Krstom sme dostali „miestenku“ v Božom srdci. Ale nestačí mať rezerváciu – treba ju aj potvrdiť. Ako keď dostaneme e-mail s výzvou: „Potvrďte svoju rezerváciu.“ Krstom máme rezervované miesto, no životom ho musíme potvrdiť.
Preto sú pod bránou na erbe presýpacie hodiny. Horná časť symbolizuje budúcnosť – zrnká piesku, ktoré prepadávajú cez hrdlo prítomnej chvíle do minulosti. A práve to zúžené hrdlo, ten okamih „teraz“ je to najpodstatnejšie. Je to prítomný moment, ktorý máme napĺňať láskou.
Čo vieme o našej budúcnosti? Iba jedno je isté – že raz prepadne aj posledné zrnko piesku, posledný okamih nášho života. Každý z nás raz zomrie. Môžeš mať moc, peniaze, kontakty – ale nesmrteľnosť si nekúpiš. To je prvý istý bod našej budúcnosti: náš život na zemi sa raz skončí. Každou minútou, ktorú žijeme, sa k tomu momentu približujeme. Nevieme kedy, ale vieme, že určite príde.
A z toho vyplýva otázka: Čo urobíme pre to, aby nás Pán prijal do svojho domu – tam, kde už máme rezerváciu? Druhý istý bod je prítomnosť. Práve teraz žijeme, dýchame, konáme. V každej chvíli sa spája konkrétna realita situácie s lúčom Ducha Svätého, ktorý nás sprevádza od nášho krstu. Krst teda neznamená len rezerváciu v nebi, ale aj to, že každý okamih môžeme naplniť láskou.
V evanjeliu cítime aj Ježišov podtón: „Ja som už zaplatil váš dlh.“ Na kríži sa modlil za nás. Preto je nad bránou na erbe kríž, ktorý presahuje oblaky – oslávený kríž. Možno to znie protirečivo: Ako môže byť kríž oslávený? Ale je to tak – pretože ten, ktorý na ňom zomieral, sa za nás modlil a odpustil: „Odpusť im, lebo nevedia, čo robia.“ Jeho láska nie je podmienená našou dokonalosťou, ale vychádza z jeho bytostnej, absolútnej lásky. Preto je kríž mostom do nášho cieľa, do rezervácie, ktorú potvrdzujeme každým dňom.
Skúsme teda aj dnešný deň prijať ako dar – ako našu „malú budúcnosť“. Tie hodiny, ktoré máme pred sebou, sú v našich rukách. Pod vedením Ducha ich môžeme naplniť svetlom, radosťou, chuťou do života, jednoducho – láskou.
Každá situácia, aj tá ťažká, sa dá naplniť láskou. A ak tie zrnká času, ktoré prepadávajú z budúcnosti do minulosti, premeníme cez prítomnú chvíľu na dobro a svetlo, potom môžeme mať nádej, že mreža brány bude zdvihnutá a Ježiš nás objíme a prijme do svojho večného kráľovstva.
Modlime sa teda a naplňme tento deň láskou.
