V týchto dňoch, viac ako inokedy v roku, budeme svedkami – alebo priamo aktérmi – jedného veľmi výrečného, symbolického gesta. Zapálime sviečku a položíme ju na hrob. Také jednoduché, krátke, a predsa hlboké.
Čo týmto úkonom hovoríme o tom, kto je v hrobe pochovaný?
A čo hovoríme o sebe?
Keď zapaľujeme sviečku, vyjadrujeme nádej. Zvyčajne sa hneď aj pomodlíme za toho, kto tam leží. A do modlitby pridávame slová: „Svetlo večné nech mu svieti.“
Na koho myslíme, keď hovoríme o večnom svetle?
Na toho, ktorý sám o sebe povedal: „Ja som svetlo sveta.“ Na Pána Ježiša.
Preto na hrob nekladieme baterku ani elektrickú lampu, ale obyčajnú sviecu. Lebo tá svieti zvláštnym spôsobom: jej svetlo je niečím zaplatené. Vosku je čoraz menej – svetla čoraz viac. V svieci platí zvláštny „zákon duchovnej energie“: čím menej je vosku, tým viac je svetla.
Knôt vpíja vosk a premieňa ho na plameň. Ako v podobenstve o múdrych pannách – oleja ubúda, svetla pribúda. To nás privádza k slovám svätého Jána Krstiteľa: „On musí rásť a mňa musí ubúdať.“ (Jn 3,30)
Ako sa to hodí na sviečku položenú na hrob! Veríme a modlíme sa, aby ten, koho telo tam leží, už vo večnosti videl Ježiša – pravé svetlo. Toho, z ktorého „ubudlo“ tak, že sa obetoval na kríži a aj v bolesti sa modlil za tých, čo ho ukrižovali.
Keď teda položím sviecu na hrob, vyjadrujem vieru, že duša toho človeka vidí Ježiša – svetlo, ktoré nezhasína. Zo sviece ubúda, svetla pribúda. A aj keď plameň nakoniec zhasne, Ježiš hovorí: „Hasnúci knôt nedohasím, nalomenú trstinu nedolomím.“
Tam, kde my vidíme tmu, v nebi žiari večné svetlo – svetlo Kristovo.
Keď držím v ruke zapálenú sviecu, môžem si spomenúť na svoju krstnú sviecu. Na štafetu svetla, ktorú som dostal od rodičov a krstných rodičov. Ak pri hrobe stojím s vierou, nádejou a láskou, oni svoj sľub splnili – a ja držím v rukách svetlo, ktoré mi odovzdali.
A tu sa gesto sviečky mení. Už nehovorí len zosnulému, ale aj mne. Lebo ja od hrobu odídem – a to, čo zostane, je svetlo položené s vierou a modlitbou.
V týchto dňoch sa ocitáme aj pri ľuďoch, ktorí smútia, ktorým niekto zomrel alebo len ťažko znášajú stratu. Vtedy sme pozvaní byť sviecou – nie doslova, ale svojou prítomnosťou.
Moja tvár, moje slová, spôsob, akým sa rozprávam, moja empatia, môj vzťah k druhým – to všetko môže byť svetlom v tme niekoho druhého.
Aby sme však svietili, musíme mať „horľavé“ srdce. Ako knôt vpíja vosk, aj my máme vpíjať Božie impulzy, milosti a požehnania, ktoré sa v nás premieňajú na plameň lásky.
Svätý Pavol hovorí: „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus.“ (Gal 2,20) To znamená: horím. Lebo Ježiš povedal: „Oheň som prišiel vrhnúť na zem; a čo chcem? Len aby už vzplanul!“ (Lk 12,49)
To nie je oheň, ktorý ničí. Je to oheň lásky, oheň srdca.
Raz som šiel okolo obchodu s náboženskou literatúrou. V okne horela štvorhranná sklenená lampa. Na každej strane bol namaľovaný jeden evanjelista. Keď sa zotmelo, svetlo zvnútra prežarovalo tváre týchto štyroch evanjelistov.
A toto je dôležité. Dovolím, aby Ježišovo svetlo vo mne žiarilo a cezo mňa prežarovalo do sveta. Každý z nás je originál – máme svoje talenty, vzťahy, schopnosti. A cez ne všetky môže žiariť Kristovo svetlo, jeho pokoj, jeho láska, jeho dobroprajnosť.
Tak čo keby sme – popri kladení sviec na hroby – boli aj my sviecou v prostredí, kde žijeme?
Boh je Bohom živých, nie mŕtvych. A chce, aby sme svedčili, že hrob nie je konečná stanica človeka. Život prežitý v láske sa raz premení na život v plnosti – vo svetle Ježišovej lásky.
A pre to sa oplatí urobiť všetko.
