Evanjelium Nedele Božieho milosrdenstva nás vedie na miesto, ktoré nám nie je cudzie: do priestoru „za zatvorenými dverami“. Učeníci sa uzavreli – zo strachu, zo sklamania, z vnútorného otrasu. Udalosti Veľkého piatku v nich stále doznievajú: vina, zlyhanie, neistota.
A ak sme úprimní, aj my poznáme takéto priestory: chvíle strachu, sklamania z druhých alebo aj zo samotnej Cirkvi, časy, keď sa uzatvárame do seba, keď sa naše srdcia zatvárajú.
Práve tam sa začína evanjelium – nie v lesku, ale v stiesnenosti, nie v sile, ale v krehkosti.
Kristus prichádza – napriek zatvoreným dverám
Do tejto situácie vstupuje Zmŕtvychvstalý. Nečaká, kým sa dvere otvoria, neklope zvonka – prichádza cez zatvorené dvere. To je prvé veľké posolstvo tejto nedele: niet dverí, ktoré by boli pre Krista príliš zatvorené. Žiadny strach nie je príliš veľký, žiadna vina príliš ťažká, žiadna pochybnosť príliš temná.
A jeho prvé slová sú rozhodujúce: „Pokoj vám!“ – bez výčitiek, bez obvinení, ale s pokojom. To je reč zmŕtvychvstania a srdce Božieho milosrdenstva. Boh k nám neprichádza podľa miery našich výkonov, ale podľa miery svojej lásky; nie ako sudca, ale ako Spasiteľ.
Cirkev – zrodená z milosrdenstva
Hneď nato Ježiš hovorí: „Prijmite Svätého Ducha! Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené.“ Tu sa deje niečo zásadné: Cirkev vzniká ako miesto odpustenia. Nežije z morálnej dokonalosti, ale z prijatého milosrdenstva.
Aj dnes ju často vnímame ako zranenú či spochybňovanú, no evanjelium ukazuje, že sa rodí práve v priestore strachu a slabosti – a predsa sa stáva miestom Kristovej prítomnosti.
Stredom Cirkvi nie je ona sama, ale Pán, ktorý odpúšťa, uzdravuje a dáva nový začiatok.
Tomáš – pochybnosť ako cesta k viere
Do popredia vystupuje Tomáš. Nebol tam a otvorene hovorí, že nemôže len tak veriť – chce vidieť, chce sa dotknúť. Nie je nepriateľom viery, ale úprimným hľadajúcim. Možno sa v ňom spoznávame aj my – v našich otázkach, zápasoch a opatrnej dôvere.
Kristus mu nevyčíta, ale trpezlivo hovorí: „Vlož svoj prst… vystri ruku…“ To je milosrdenstvo: berie pochybnosť vážne a vychádza človeku v ústrety. Pochybnosť tak nemusí byť koncom viery, ale môže sa stať cestou k stretnutiu s Kristom.
Kristove rany – prameň milosrdenstva
Zmŕtvychvstalý ukazuje svoje rany. Neprichádza ako bezchybný víťaz, ale zostáva Zraneným. Jeho rany nezmizli – boli premenené. V nich spoznávame, že Božia láska prechádza utrpením a premáha ho.
A v tom je nádej aj pre nás: naše rany, náš príbeh aj naša vina môžu byť premenené. Kristove rany nie sú znakom prehry, ale znakom jeho milosrdenstva.
„Pán môj a Boh môj!“ – osobná viera
Napokon Tomáš vysloví veľké vyznanie: „Pán môj a Boh môj!“ Tu sa deje rozhodujúci krok – viera sa stáva osobnou. Už nejde len o poznanie o Bohu, ale o vzťah s ním, o dôveru, ktorá zahŕňa celý život.
Žiť z milosrdenstva
Táto nedeľa nás pozýva na cestu: od uzavretosti k otvorenosti, od strachu k pokoju, od pochybnosti k dôvere, od viny k odpusteniu. Zmŕtvychvstalý prichádza aj dnes – aj cez naše zatvorené dvere. Pozná naše srdce, naše otázky aj naše rany a hovorí nám: „Pokoj vám!“
Ak mu dáme priestor a zveríme sa jeho milosrdenstvu, môže v nás – napriek všetkým pochybnostiam – vyrásť to, čo vyznal Tomáš: „Pán môj a Boh môj!“
