Slovensko sa podľa vzoru iných krajín chystá výrazne obmedziť prístup detí do 16 rokov k sociálnym sieťam. Po novom by si na sociálnych platformách nemohli vytvárať ani používať vlastné účty. Na jednej strane je tu otázka, ako chrániť deti pred nástrahami digitálneho sveta. Súčasne však vyvstáva iný problém: čo im ponúknuť namiesto zakázaného ovocia?
Je to už bežný obraz v autobuse, v čakárni u lekára alebo pri rodinnom stole. Smartfóny a sociálne siete sa stali prirodzenou súčasťou života mnohých ľudí. Nová situácia priniesla aj nový druh problémov v rodinách, na ktoré rodičia pred desiatimi či pätnástimi rokmi myslieť nemuseli.
Nekonečné scrollovanie, porovnávanie sa s ostatnými, tlak na vzhľad, verejné počty lajkov, nevhodný obsah, kontakt s cudzími dospelými či algoritmy, ktoré sa veľmi rýchlo naučia, čo používateľa udrží pred obrazovkou.
Otázka preto už neznie, či deti na internete potrebujú ochranu. Potrebujú ju.
Oveľa dôležitejšie je pýtať sa: Ako ich chrániť bez toho, aby sme zároveň nemuseli začať kontrolovať všetkých?
Internet pre deti
Zaujímavý pohľad na tento problém ponúka katolícka podnikateľka Natalie Bollová, zakladateľka sociálnej siete Tribela. K téme sa nedostala iba ako podnikateľka s technológiami. Viac než dvadsať rokov pracovala v médiách a zásadný moment prišiel, keď jej vlastné dieťa dostalo prvý mobilný telefón.
Vtedy podľa svojich slov zblízka videla, aké škody môžu sociálne siete deťom spôsobovať. Jej základná myšlienka je pritom až prekvapivo jednoduchá.
Kedysi sme automaticky vytvárali priestory určené deťom. Mali detské ihriská, detské knižnice, mládežnícke kluby, časopisy či televízne programy prispôsobené ich veku. Nikomu nenapadlo povedať, že celé mesto musí byť upravené tak, aby sa v každej jeho časti mohlo bez dozoru pohybovať deväťročné dieťa.
Prečo teda podobne neuvažujeme na internete?
Namiesto pokusu urobiť celý internet bezpečný pre malé dieťa by podľa Bollovej bolo potrebné vytvárať kvalitné digitálne priestory, ktoré sú od začiatku navrhnuté práve pre deti.
Problém nie je iba v tom, čo deti vidia
Veľká časť diskusie o bezpečnosti detí sa sústreďuje na nevhodný obsah. Lenže problém sociálnych sietí je hlbší.
Je ním aj samotný spôsob, akým sú vytvorené.
Nekonečné posúvanie obrazovky. Notifikácie, ktoré nás majú pritiahnuť späť. Neustále vyhodnocovanie toho, pri ktorom videu zostaneme o sekundu dlhšie. Algoritmus sa učí, čo nás zaujíma, púta našu pozornosť, aby nás udržal čo najdlhšie pri displeji.
A tu je priestor pre kresťanský pohľad na človeka.
Technologické firmy totiž nevynašli ľudskú túžbu byť obdivovaný. Nevynašli závisť, pýchu, zvedavosť ani potrebu porovnávať sa.
Naučili sa ich merať a následne ich premeniť na obchodný model.
Čím dlhšie zostávame pri obrazovke, tým väčšiu hodnotu má naša pozornosť. Platí to pri dospelom človeku, ale pri dieťati, ktorého osobnosť a schopnosť sebaregulácie sa ešte len vyvíjajú, je otázka oveľa citlivejšia.
Celoplošná kontrola veku
Nielen európske krajiny preto hľadajú spôsob, ako dostať deti z priestorov, ktoré pre ne nie sú vhodné. Jednou z ciest je dôslednejšie overovanie veku.
Na prvý pohľad to znie logicky. Ak nechceme, aby určitú sociálnu sieť používali deti mladšie ako šestnásť rokov, musíme nejako zistiť, kto má šestnásť a kto nie.
Lenže tu vzniká ďalšia otázka. Aby systém zistil, že dieťa je dieťa, musí zároveň vedieť overiť, že dospelý je dospelý. V praxi to môže znamenať biometrické odhadovanie veku alebo určitú formu digitálnej identity. Bollová v tejto spojitosti upozorňuje, že práve tu sa legitímna snaha chrániť deti môže začať meniť na infraštruktúru umožňujúcu oveľa rozsiahlejšiu identifikáciu používateľov.
Samotné overovanie veku ešte automaticky neznamená sledovanie ľudí. Obava smeruje k tomu, čo všetko by sa v budúcnosti mohlo prepojiť s overenou identitou človeka.
Sociálne siete už dnes vedia obrovské množstvo vecí: na čo klikáme, čo sledujeme, čo čítame, koho poznáme a pri čom zostávame najdlhšie. Ak sa k takémuto digitálnemu profilu pridá spoľahlivo overená identita konkrétneho človeka, vzniká mimoriadne citlivá kombinácia údajov.
Pre slovenského používateľa je preto dobré rozlišovať dve veci, ktoré sa v debate ľahko zmiešajú.
Návrh bezpečného prostredia
Ochrana detí na internete je potrebná. Otázka, akými prostriedkami ju dosiahneme, však zostáva otvorená. Možno by sme mali začať úplne inde a namiesto otázky „Ako overíme vek každého používateľa?“ sa najskôr pýtali: Prečo vôbec ponúkame deťom digitálne produkty navrhnuté tak, aby pri nich zostávali čo najdlhšie?
Prečo musí mať detská sociálna sieť nekonečný feed? Prečo dieťa potrebuje verejne viditeľný počet lajkov? Prečo má algoritmus maximalizovať čas, ktorý strávi pred obrazovkou? Prečo môže neznámy dospelý jednoducho kontaktovať maloletého? Prečo má byť dieťa objektom cielenej reklamy?
Práve tieto otázky považuje Bollová za podstatnejšie. Navrhuje vytvárať priestory, v ktorých je vypnuté nekonečné scrollovanie, odstránené verejné hodnotenie popularity, obmedzený nechcený kontakt dospelých s deťmi a zastavená cielená reklama na maloletých.
To je podstatný rozdiel.
Nechrániť dieťa iba pred obsahom, ale chrániť ho aj pred mechanizmom, ktorý chce jeho pozornosť premeniť na zisk. Je človek používateľom – alebo produktom?
A najneskôr tu sa diskusia o technologických vymoženostiach stretáva s kresťanstvom.
Bollová svoju platformu neprezentuje ako kresťanskú sociálnu sieť. Má byť otvorená ľuďom bez ohľadu na ich náboženstvo či svetonázor. Tvrdí však, že jej katolícka viera výrazne ovplyvnila spôsob, akým o technológiách premýšľa.
Ako základné kritériá uvádza ľudskú dôstojnosť, starostlivosť o slabých a komunitu, ktorá človeka nespotrebúva, ale nesie.
Komu tým prospejeme?
Možno práve toto je otázka, ktorú si môžeme položiť zakaždým, keď vezmeme telefón do ruky alebo ho prvýkrát vložíme do ruky svojmu dieťaťu: Slúži táto technológia mne, alebo už slúžim ja jej?
Pomáha nám vytvárať skutočné vzťahy? Necháva nám priestor pre rodinu, priateľstvo, stíšenie, modlitbu a obyčajný rozhovor tvárou v tvár?
Alebo útočí na stále ďalšiu minútu našej pozornosti?
Bollová používa jednoduché kritérium: technológia má človeka vnímať ako osobu, nie ako produkt. Má chrániť tých, ktorí sa sami dokážu chrániť najmenej – predovšetkým deti. A má ponechávať priestor pre skutočný život, komunitu a slobodu myslenia a vyjadrovania.
Možno teda nepotrebujeme internet, na ktorom bude deväťročné dieťa schopné bezpečne vstúpiť kamkoľvek. Potrebujeme internet, na ktorom bude mať svoj bezpečný priestor.
A predovšetkým nestrácať zo zreteľa jednoduchý evanjeliový princíp: Človek nebol stvorený pre technológie. Technológie boli vytvorené pre človeka.
Spracoval Rastislav Čižik.
