Pri učení cudzích jazykov nám na začiatku účinne pomáhajú frázy. Vychádzajú z najčastejších situácií a učia nás, ako zareagovať – na stanici, v obchode, na letisku, u lekára, v banke… Na začiatok to pomôže. Ak však chcem v jazyku pokročiť viac, frázy nestačia. Okrem slovnej zásoby potrebujeme gramatiku.
A vidíme to aj v duchovnej rovine, kde tiež potrebujeme jazyk, ktorý nám spočiatku znie cudzo. Aj tu nám spočiatku pomáhajú frázy. Ide o vety typu: Boh je láska! Viera je dar! Vďaka Bohu! Na začiatku nás tieto vety možno nadchli, pomohli nám, pozvali nás na cestu budovania vzťahu. Ale aj tu platí, že okrem fráz potrebujeme viac.
Vďačnosť či slušnosť?
Ako dôležitú učebnicu kresťanskej gramatiky môžeme vnímať Bibliu. Tá obsahuje nielen frázy, ale aj cenné lekcie gramatiky. Jednou z nich je aj príbeh uzdravenia desiatich malomocných, ktorý zaznamenáva evanjelista Lukáš v 17. kapitole. Na prvý pohľad z tohto príbehu vyťažíme známu frázu: Pán Ježiš v ňom uzdraví desiatich malomocných a len jeden z nich sa vráti, aby sa mu poďakoval. A my si z tejto lekcie evanjelia hneď osvojíme frázu vďačnosti. Ako keď malým deťom povieme: „No? Čo povieš, keď niečo dostaneš?“ Učíme ich poďakovať sa. Ale naučili sme ich tým aj vďačnosti?
Preto nás svätý „native speaker“ Lukáš v tejto lekcii pozýva hlbšie, kamsi za kulisy ošúchaných fráz – tu sa totiž skrýva omnoho viac. Tu sa ukrýva dôležitá gramatika. Príbeh sa začína nenápadnou poznámkou, že Pán Ježiš vchádzal do nejakej dediny. Už toto je cenná indícia, pozvanie zamyslieť sa. Pretože takmer vždy, keď sa v evanjeliu objaví výraz dedina, naznačuje to nepriateľstvo, nepochopenie či neprijatie ohlasovania Pána Ježiša. Dedina bola totiž symbolom uviaznutia v tradícii. Naproti tomu mesto je v evanjeliu symbolom otvorenosti aj pre nové prvky – dedina nie. Tam skôr platilo pravidlo: Načo zmena? Veď sa to takto robilo vždy! Dedina v dnešnej lekcii je iná – tu vidíme prekvapenie: desať malomocných v dedine. Čo tu nesedí? Toto predsa nebolo možné: malomocní sa v dedine zdržiavať nemohli. Oni predsa museli byť mimo spoločenstva!
Pre viacerých exegétov sú preto symbolom: malomocní v dedine sú symbolom človeka, ktorý žije zakotvený iba v náboženskej tradícii. Tradícia a obrad síce priblížia človeka k Bohu, ale zároveň ho držia v bezpečnej vzdialenosti; len pripomeňme, že to bol jeden zo zmyslov a účelov starozákonných obradov – ochrana človeka v komunikácii s Bohom. Obrad zaručoval bezpečnú vzdialenosť, aby sa človeku nič nestalo, keďže stretnutie s Bohom bolo vnímané doslova ako životunebezpečné. V našom príbehu to je vyjadrené poznámkou, že malomocní zastali zďaleka a kričali. Na jednej strane išli Kristovi oproti, na druhej strane zostali stáť zďaleka.
Živá viera mŕtvych a mŕtva viera živých
A tu vidíme dôležité pravidlá duchovnej gramatiky. My kresťania sa totiž snažíme dodržiavať obrady, predpisy či prikázania. Ale môže to byť len vonkajšie gesto; len formálne ukotvenie v akejsi tradícii. Pripomína mi to výrok, podľa ktorého je tradícia „živá viera mŕtvych a tradicionalizmus je zasa mŕtva viera živých“. Sú to tie prípady, keď mi stačí trocha tradície ako dekorácie môjho života podľa hesla: Veď tak sa to patrí! Keďže žijem v priestore, ktorý okrem iných ešte stále nesie aj nálepku kresťanský, okorením si teda život štipkou náboženstva: polnočná sv. omša na Vianoce, výročná svätá spoveď, sobáš v chráme, krst dieťaťa… Všetko sú to dobré veci. Ale stačí nám to? Trocha tradičného náboženstva? Bezpečná vzdialenosť: hlavne si Boha nepripustiť príliš na telo – alebo lepšie povedané, na dušu. Lenže na efektívne ovládanie jazyka viery tento postoj nestačí. Takýto jazyk je mŕtvy, je to „mŕtva viera“: my živí však potrebujeme jej živú verziu.
V lekcii evanjelia preto vidíme jednu zaujímavú vec: Kristus očistil desiatich malomocných, ale úplne sa uzdravil len jeden z nich. Desať očistených a iba jeden uzdravený. Deväť ľudí si išlo splniť povinnosť, deväť z nich išlo vykonať iba obrad. Len jeden z nich mal podľa Ježišových slov skutočnú živú vieru. A toto je veľmi zvláštne. Ja by som totiž povedal, že bol len slušný. Vedel, čo sa patrí. Prišiel sa poďakovať. A predsa mu Kristus nehovorí: „Tvoja slušnosť ťa uzdravila.“ Pán Ježiš mu povie: „Tvoja viera ťa uzdravila.“ Čo ho uzdravilo? Uzdravilo ho to, že sa vrátil, aby nadviazal vzťah s Darcom. Toto je viera v jazyku evanjelia: je to vďačnosť – pohľad, ktorý od daru prechádza k jeho skutočnému Darcovi. Toto je gramatika kresťana, ktorá nechce zostať len pri ošúchaných frázach. Tie pomôžu na úvod, ale nepustia nás ďalej, alebo presnejšie povedané: bližšie.
A táto lekcia má aj svoju skúšku správnosti. Je ňou otázka, prečo vchodím do chrámu. Aby som si splnil povinnosť? Aby som odslúžil svätú omšu? Aby som sa tak trochu priblížil k Bohu, ale zároveň si ho držal dosť ďaleko od tela – od srdca, od života? Slovami príbehu o uzdravení malomocných môžeme povedať, že nás účasť na bohoslužbe v istom zmysle očisťuje. Očisťuje nás od prikázania svätiť nedeľu a prikázané sviatky, ktoré sme si tým splnili.
Pokročilá „gramatika kresťana“ sa však pýta hlbšie: Odídem očistený alebo aj uzdravený?
