Svätý Ján Zlatoústy, ktorého si Gréckokatolícka cirkev pripomína 13. novembra, je jedným z najvýznamnejších cirkevných otcov raného kresťanstva. Spája sa s ním prívlastok Chrysostomos, čo preložené z gréčtiny znamená Zlatoústy a odráža jeho mimoriadny rečnícky dar a schopnosti oslovovať veľké masy ľudí kázňami.
Ján sa narodil okolo roku 347 v Antiochii v čase, keď rímska provincia Sýria hrala významnú úlohu ako kultúrne a náboženské centrum. Jeho otec, vysokopostavený vojenský dôstojník, zomrel krátko po jeho narodení, a tak sa o výchovu mladého Jána starala jeho matka Anthusa. Vzdelávať sa začal pod vedením pohanského rečníka Libania, uznávaného učiteľa rétoriky. Práve uňho získal Ján zručnosti v rečníctve, ktoré neskôr využil na šírenie kresťanskej viery.
Ako dvadsaťročný vstúpil do katechumenátu a o tri roky neskôr bol pokrstený biskupom Meletiom z Antiochie (360 – 381). Následne začal študovať teológiu pod vedením Didora z Tarsu, zakladateľa antiochijskej školy. V roku 375 sa rozhodol pre radikálny krok: vstúpil do kláštora a stal sa pustovníkom. Prežil dva roky v askéze – neustále stál a prakticky nespal –, čo sa mu odrazilo na zdraví, a preto sa musel vrátiť späť do Antiochie.
V Antiochii sa Ján rozhodol zasvätiť život službe Cirkvi. V roku 381 ho biskup Meletios vysvätil za diakona a v roku 386 bol vysvätený za kňaza. Počas nasledujúcich dvanástich rokov získal obrovskú popularitu kázňami, ktoré sa vyznačovali jasným a priamym výkladom Písma. Jeho homílie sa zaoberali nielen teologickými otázkami, ale aj morálnymi problémami, ako bola kritika bohatstva, spoločenskej nerovnosti a nespravodlivosti či nezáujmu o chudobných a potrebných. Charizmatický rečník takto dokázal mnohých priviesť ku kresťanstvu.
Jedna z najznámejších udalostí onoho obdobia hovorí o jeho zapojení do riešenia krízy, ktorá vznikla, keď obyvatelia Antiochie zdemolovali sochy cisára Teodózia I. (379 – 394). Ján svojimi kázňami povzbudzoval obyvateľov k pokániu a tak prispel k zmierneniu cisárovho hnevu.
V roku 397 bol Ján vymenovaný za arcibiskupa Konštantínopolu, hlavného mesta Východorímskej ríše. Ako patriarcha Carihradu žil veľmi prísnym životom. Drahý nábytok po svojom predchodcovi predal, peniaze rozdal chudobným, vyhýbal sa spoločnosti a zábavám, nikdy neusporadúval hostiny.
Usiloval sa pozdvihnúť úroveň kňazov – tak duchovnú, ako aj vzdelanostnú. Jeho prísne reformy kléru, ktoré sa zameriavali na návrat duchovných k ich základným povinnostiam a na odmietanie prepychového životného štýlu, ho urobili populárnym medzi obyčajnými ľuďmi, ale zároveň mu zabezpečili nepriateľstvo zo strany bohatých a vplyvných vrstiev spoločnosti.
Konflikty medzi ním a cisárovnou Eudoxiou (395 – 404), manželkou cisára Arkadia (395 – 408), vyústili do politických a náboženských intríg, keď Ján kritizoval prepych a extravaganciu dvora, čo cisárovná považovala za osobnú urážku. Tieto napätia viedli v roku 403 k zvolaniu Synody pri dube (ad quercum), kde bol Ján obvinený a zosadený. I keď ho cisár znova povolal späť, konflikty sa čoskoro obnovili, čo vyústilo do jeho druhého vyhnanstva v roku 404.
Odviedli ho do mesta Kukusus v Arménsku (dnes Göksum v Turecku), ale aj v tomto pustom kraji sa Ján snažil byť na prospech tamojším kresťanom. Zovšadiaľ prichádzali ľudia, aby mu prejavili úctu a z jeho úst počuli výklad Božieho slova.
Keď sa nepriatelia dopočuli o jeho požehnanom pôsobení v Arménsku, odsunuli Jána až k východnému pobrežiu Čierneho mora do Pityuntu pod Kaukazom (dnes Picunda v Abcházsku). Počas cesty mu nedopriali ani oddych, musel kráčať tri mesiace za každého počasia.
Keď 13. septembra 407 prišli do malej osady, Ján si chcel aspoň na chvíľu odpočinúť. Cítil, že sa blíži koniec, a tak odložil šaty, obliekol sa iba do bieleho ako na svadbu a rozdal všetko, čo ešte mal. Noc strávil pri hrobe mučeníka svätého Baziliska, ktorý tam bol pochovaný. Ten sa mu zjavil a povedal mu, že na druhý deň budú už spolu v nebeskej sláve. A skutočne, 14. septembra, sotva sa Ján dal na pochod, padol na zem.
Odniesli ho do svätyne svätého Baziliska, kde svoj život aj dokončil, opakujúc svoj obľúbený vzdych: „Buď chvála Pánovi za všetko. Amen.“
Pochovali ho vedľa mučeníka, no v roku 438 jeho pozostatky preniesli do Konštantínopolu a uložili v Chráme svätých apoštolov. V roku 1204 boli prevezené do Ríma – traduje sa, že sa tak stalo počas štvrtej križiackej výpravy – a dnes sa nachádzajú v kaplnke kanonického chóru Baziliky svätého Petra. Časť z nich spolu s ostatkami svätého Gregora Bohoslovca daroval 27. novembra 2004 pápež Ján Pavol II. konštantínopolskému patriarchovi Bartolomejovi I., ktorý ich uložil v Chráme svätého Juraja.
Po Jánovej smrti sa jeho vplyv rozšíril po celom kresťanskom svete. Čoskoro bol pápežom Inocentom I. (401 – 417) zapísaný do zoznamu svätých a za svätého ho neskôr uznala aj anglikánska a luteránska cirkev. Liturgická úcta k nemu sa začala v roku 428. V roku 1568 bol pápežom Piom V. vyhlásený za učiteľa Cirkvi a v roku 1908 pápežom Piom X. za patróna kazateľov.
Ján Zlatoústy zanechal približne 700 homílií a 246 listov. Jeho homílie sa dodnes čítajú v mnohých kresťanských cirkvách a jeho dielo zanechalo hlbokú stopu v liturgickej praxi, najmä východných kresťanov. Božská liturgia svätého Jána Zlatoústeho je dodnes najčastejšie slávenou liturgiou vo východných cirkvách byzantskej obradovej tradície.
Krátko pred smrťou napísal, že hodnota človeka spočíva v presnom poznaní pravej náuky a v čestnom živote. Tieto dve veci – poznanie pravdy a čestný život – kráčajú ruka v ruke, čiže poznanie sa musí vnášať do života.
Veriaci sa na svätého Jána Zlatoústeho obracajú modlitbou tropára:
Milosť, ktorá vychádzala z tvojich úst, * ako jasná žiara ohňa osvecuje celý svet, * odhalila svetu poklad v nezištnosti ukrytý * a nám zasa ukazuje vznešenosť pokory. * Svojím slovom nás, otče Ján Zlatoústy, poučuj * a pros Krista, Božie Slovo, ** aby našim dušiam spásu daroval.
