Keď zateká strecha, treba kúpiť škridlu, vytiahnuť rebrík a potom, riskujúc vlastný život, balansovať na jednej nohe a zabávať suseda absurdným vystúpením. Píšem o sebe.
Naše telo zvláda niečo, čo moja strecha odmieta: opravuje sa samo. Rana sa zatiahne, kosť zrastie, organizmus pracuje aj vtedy, keď ja spím. Zväčša mu pomáha, keď mu dodám, čo potrebuje, a nekomplikujem mu prácu.
Časom však opravy začnú zaostávať. Niečo sa hojí pomalšie, niečo už vôbec. A vtedy ľahko prijmeme predstavu, že starnutie je porucha a poruchy sa majú opravovať.
Tu môže človek ľahko skĺznuť k slovám o prijatí kríža a zmierení sa so smrťou. Ťažšie sa však niečo také hovorí pri posteli ženy, ktorá už štyri roky nepozná vlastné deti.
Chcem, aby sa demencia dala liečiť, aby sa dal zachrániť zrak a aby srdce vydržalo dlhšie. Liečba chorôb však sama osebe ešte nie je celým transhumanistickým programom. Ten otvára aj otázku, kam až možno človeka technologicky premeniť. V niektorých verziách dospeje k predstave vedomia preneseného do počítača. Tam už treba vedieť, či by sa zachránil človek, alebo by vznikla jeho veľmi presvedčivá kópia.
Samotná transhumanistická deklarácia pripúšťa, že technológie môžu zničiť veľa z toho, čo si ceníme. Jej autori premýšľajú o rizikách aj o zodpovednosti. Preto ma zaujíma, čo sa stane s človekom, keď sa podarí zachrániť jeho schopnosti. Či už tým bude zachránený celý.
Priznám sa, že mi tá odvaha trochu imponuje. Z verejných debát mám často dojem, že už iba rozdeľujeme straty. Počítame chýbajúce peniaze, chýbajúcich ľudí a roky, ktoré ešte treba nejako vydržať. Aj naša zbožnosť občas pôsobí ako príprava na dôstojný ústup. A potom sa objavia ľudia, ktorí nahlas povedia, že človek nemá zostať taký, aký je, a vložia do tej ambície peniaze, čas i vlastné telo.
Majú metódu. Majú stupne. Majú slovník, ktorý sa kdesi v polovici prestane podobať jazyku laboratória a začne sa podobať jazyku kláštora. Disciplína, režim, prekonávanie limitov, premena.
Keď to človek všetko číta, zistí, ako veľmi to pripomína asketickú literatúru. Len v našom bežnom náboženskom slovníku akoby chýbalo jedno slovo.
Trasumanar.
Prirodzene by človek čakal, že to slovo je výmyslom 21. storočia, prípadne o pár desaťročí starších sci-fi brakov. Vytvoril ho však Dante, jeden z najväčších kresťanských spisovateľov, v prvom speve Raja.
Prekročiť ľudské. Hľadí na Beatrice, ktorá má zrak obrátený k nebu, a deje sa s ním čosi, na čo dovtedajšie slová nestačia. Vytvorí nové a hneď prizná, že ani tým sa skúsenosť nedá vypovedať. Dodá však, že ju môže darovať milosť.
Predstavte si dnes prezentáciu produktu, pri ktorej by prednášajúci povedal, že najdôležitejšiu skúsenosť vám nevie opísať ani zaručiť.
Na kresťanskom Východe sa hovorí o zbožštení. Atanáz napísal, že Boh sa stal človekom, aby sme sa my stali bohmi. Aj ja sa pri tej vete môžem zháčiť a pri spomienke na pokušenie z raja radšej zostať človekom. Atanáz však hovorí o účasti na Božom živote. Máme prijať život, ktorý si vlastnými silami nevytvoríme.
Ten starý rebrík vedie vyššie, než si pri svojich opatrných modlitbách dokážeme predstaviť.
Spoločná túžba prekročiť ľudskú biedu však ešte neznamená spoločný cieľ. Môžem mať lepšiu pamäť a dokonalejšie telo a naďalej si starostlivo pamätať každú krivdu. Zbožštenie sa týka aj človeka, ktorý si tie krivdy uchováva.
Alexander Schmemann pri výklade pádu píše, že hadove slová o tom, že budeme ako bohovia, boli ukradnuté Bohu. Veď Boh nás na účasť na svojom živote stvoril a povolal. Človek si však chcel jeho dary privlastniť, mať život v sebe a pre seba. Pád sa odohral uprostred obdarovania.
Z tejto myšlienky sa dá ľahko urobiť palica na ľudí s inteligentnými hodinkami. Lenže aj bez hodiniek presne poznám túžbu vedieť, že napredujem.
A naša tradícia pozná aj duchovnú podobu tejto potreby.
Ján Klimak v Nebeskom rebríku píše o ľuďoch, ktorí vyčerpávajú telo, aby získali slobodu od vášní, duchovné dary, schopnosť konať zázraky a predvídať. Pripomína im, že matkou takých darov je pokora. O odsek ďalej varuje pred očakávaním, že za námahu máme od Boha dostať odmenu v podobe darov.
Pôst teda môže byť náročný a pritom sa v ňom vôbec nemusím vzdávať seba. Môžem iba budovať človeka, ktorého budem konečne obdivovať. Čím prísnejší režim, tým lepší dôvod.
Klimak inde upozorňuje, že obdivujeme viditeľné zázračné dary a prehliadame vyššie, skryté. Tie sú práve v skrytosti bezpečnejšie. Neviem, koľko pozornosti či lajkov by získal človek, ktorý sa po tridsiatich rokoch prestal urážať. Ak však niekto vydrží dva týždne bez jedla, je to už iná vec.
Námaha má v askéze svoje miesto. Rumunský teológ Stăniloae ju opisuje ako našu aktívnu spoluprácu s Bohom. Ani prijímanie milosti neznamená nečinnosť. Človek sa učí modliť, postiť, odpúšťať, pomáhať. Nemôže si však námahou vynútiť Božie dary. Môžem prísť včas, pripraviť stôl a otvoriť dvere. Hosťa si tým nevyrobím.
Práve pri tele sa niektoré technické predstavy a kresťanská nádej výrazne rozchádzajú. Digitálna nesmrteľnosť by nás rada zbavila závislosti od biologického tela. V našom vyznaní však zostáva vzkriesenie tela. Nechceme z mäsa odísť. Chceme, aby žiarilo.
Klasik byzantskej bohovedy Gregor Palamas pri premenení na Tábore zdôrazňuje, že Kristus neprijal niečo, čo predtým nemal. Zjavil svoju božskú slávu a učeníci boli uschopnení ju vidieť. Svetlo, o ktorom hovorí, je nestvorené; naše zbožštenie znamená účasť na Božom živote, ktorý si telo samo nevyrobí.
Apoštoli pritom padli na tvár. Sotva to pripomína chvíľu, keď si spokojne overujem, že mi pribudla ďalšia superschopnosť.
Opravené telo môže byť veľkým dobrom. Neviem však, čo by so mnou urobilo ďalších tristo rokov, keby iba predĺžili spôsob, akým žijem teraz. Ďalší čas môže byť požehnaním. Môžem sa v ňom naučiť milovať niekoho, koho dnes ledva znášam. Len sa to nestane automaticky tým, že mi lepšie fungujú bunky. A na nedostatok času sa vyhováram už teraz.
Rebrík bol nakreslený dávno. Ani pri ňom sa však nevyhnem otázke, prečo vlastne chcem vystúpiť. Či túžim po Bohu, alebo iba po sebe vo verzii, ktorú už nikto nebude môcť prehliadnuť.
Na streche budem aj naďalej balansovať so škridlou v ruke. Tá sa sama neopraví a sused si nakoniec zaslúži komické vystúpenie.
So sebou mám tiež dosť práce. Najradšej by som aj tu sám určoval, čo treba opraviť a čo musí zostať nedotknuté. No akosi sa obávam, že práve pri tom druhom sa moja premena skutočne začne.
