Otázka výberu šiat nás zamestnáva denne. Ako sa obliecť do školy, do práce, na rande či na oslavu? A kresťan sa neraz potýka s otázkou: A čo do kostola?
Kedysi bolo prirodzené, že ľudia mali na bohoslužbu vyhradený osobitný odev. Možno si to ešte pamätáme od svojich starých či prastarých rodičov: „Toto oblečenie nosievam len do kostola.“
Aj v západných jazykoch existovali pomenovania pre odev určený na nedeľné bohoslužby: eucharistické šaty či nedeľná sukňa. Zaujímavé je, že v tomto sviatočnom odeve mohol človek podľa niektorých tradícií tancovať iba pri jednej mimoriadnej príležitosti – na vlastnej svadbe.
Prečo však takáto módna prehliadka?
Pretože aj v evanjeliu je odev dôležitý. Chýbajúci odev dokonca spôsobí, že jeden človek je zo svadobnej hostiny vyhodený (porov. Mt 22,13). Preložené do jazyka viery: človek je pre chýbajúci odev vyhodený z Božieho kráľovstva. Prečo taký tvrdý trest za porušenie „dress codu“?
Samozrejme, nejde o povrchnú záležitosť, ako sa slušne oblečieme do chrámu a tým je všetko vybavené. Evanjelium smeruje oveľa hlbšie.
Odev je totiž v Biblii prítomný od samého začiatku. Keď Adam a Eva zhrešili, uvedomili si svoju nahotu. Akoby stratili niečo, čo ich dovtedy zahaľovalo, a zatúžili po odeve.
V dejinách náboženstiev mal odev často tento kultový význam. Človek sa osobitným spôsobom zahaľoval, keď predstupoval pred božstvo. Aj za tým sa mohla skrývať predstava Boha ako niekoho vzdialeného, prísneho či dokonca nebezpečného, pred kým sa potrebujeme určitým spôsobom obrniť.
Príchodom Ježiša Krista však odev dostáva úplne nový význam.
Kňaz nie je oblečený do liturgického rúcha preto, aby Boh nezbadal, že je len obyčajný človek a hriešnik. Ani preto, aby vyzeral ako niekto viac. Je to výraz niečoho oveľa hlbšieho: Ježiš Kristus každého pokrsteného zaodieva sebou samým.
A práve tu sa môžeme vrátiť k človeku z evanjelia, ktorému ten odev chýbal. Keď bol konfrontovaný výčitkou hostiteľa, kde má odev, ktorý sa v tom čase dával aj s pozvánkou, onemel. Nemal sa na čo vyhovoriť. Toto by sa nás malo dotknúť. My kresťania sme totiž tí „vo vnútri svadobnej siene“, naše výhovorky na nedostatok času či iné priority jednoducho neobstoja.
Môžeme sa len domnievať, čo urobil človek s odevom, ktorý dostal. Prečo si ho neobliekol tak ako ostatní? Jedna úvaha hovorí, že sa síce chcel zúčastniť na hostine, ale po svojom.
A tu je už posolstvo Ježišovho podobenstva jasnejšie. Byť kresťanom sa dá len jedným spôsobom: prijať Božie synovstvo či dcérstvo. Toto je ten odev, ktorý si všetci obliekame pri svätom krste.
Keď sa teda dnes pozriem na seba, mal by som v sebe vidieť Božieho syna či Božiu dcéru. Problém nastáva vtedy, keď si tento odev z nejakého dôvodu vyzliekame. Najčastejšie je to preto, lebo si svoj život chceme zariadiť po svojom.
Hovorievame, že šaty robia človeka. Sú však len jedny šaty, ktoré robia kresťana. A bez týchto šiat to jednoducho nepôjde.
