Nestačíme sa čudovať, keď čítame evanjelium o okolnostiach smrti svätého Jána Krstiteľa. Ako je možné, že Herodes umlčal niekoho, koho rád počúval? Ako je možné, že toho, koho pokladal za spravodlivého a svätého, dal nakoniec sťať? Kde je diagnóza, jadro problému, že niekto koná takým protichodným, priam schizofrenickým spôsobom?
Jadro je jednoduché: Herodes, nabudený vášňou, pripustil manipuláciu. Nechal sa zmanipulovať a konal protichodne – robil to, čo pôvodne vôbec nechcel. Alebo inak povedané, keď sa spojí vášeň a moc a tá vášeň je nezriadená, odbrzdená, potom aj moc môže byť nezriadená, absurdná a protichodná.
V tomto podrobnom opise Herodesovej hostiny vieme vystopovať základné momenty kaskády úpadku – od obdivu až k vražde. Vražde toho, koho pôvodne obdivoval a rád počúval, pretože vedel, že mu hovorí k jadru srdca. Predovšetkým Herodes bol rozvášnený: dievča, ktoré tam tancovalo, sa mu zapáčilo a stratil rozum. Povedal niečo, čo by za iných okolností nikdy nepovedal.
Je to známa manipulatívna metóda – človek, ktorý je emocionálne rozvášnený, je otvorenejší prijať myšlienky a inštrukcie, ktoré by inak rezolútne odmietol. Herodes bol natoľko uhranutý tancom mladého, pekného dievčaťa, že vyslovil zbožšťujúce slová. Nezriadená vášeň smeruje k zbožšteniu toho, kto ju vzbudzuje. A keď Herodes sľúbi dievčaťu polovicu kráľovstva po niekoľkých minútach tanca, máme pred sebou jasný príklad modloslužby. V tej chvíli sa preňho stalo modlou pekné dievča, ktorému sľúbil niečo, čo bolo mimo akejkoľvek racionality a logiky.
Lenže kaskáda pokračuje. Keď Herodiada naviedla svoju dcéru, aby žiadala hlavu Jána Krstiteľa, evanjelium niekoľkokrát opakuje slovo „na mise“. Ide o rituálnu popravu, ktorá má vyznieť ako pomsta, ako niečo verejné, demonštratívne – aby všetci videli a boli zastrašení. Mocný Herodes v tej chvíli mohol povedať: „Toto je hranica, ktorú neprekročím!“ A čítame, že mu bolo ľúto. Ale kľúčové sú ďalšie slová: „Kráľ sa zarmútil, ale pre prísahu a kvôli spolustolujúcim ju nechcel sklamať.“ (v. 26)
On, mocný muž, ktorý mohol rozhodnúť, bol zviazaný verejnou mienkou. Dnes by sme povedali: hlas, lajky, followeri. To bolo to, na čom Herodesovi záležalo. A tak sa vražda stala spôsobom, ako si zachovať prestíž v očiach druhých. Áno, kaskáda úpadku od obdivu k vražde má aj tento moment: dôležitejšie je, čo si myslí väčšina, než to, čo je pravda.
Herodes tak zostal verný svojej absurdnej prísahe a dal sťať toho, koho rád počúval, koho slová v ňom rezonovali. Hlavu Jána Krstiteľa priniesli v domnení, že ho umlčali. Ale my po dvetisíc rokoch čítame tento príbeh znova a znova. A môžeme sa čudovať, ako suchopárne sa evanjelium končí: „Keď sa to dopočuli jeho učeníci, prišli, vzali jeho telo a uložili ho do hrobu.“ Bez ďalšieho komentára.
Exegéti si všímajú, že hostina je opísaná podrobne, no odneseniu Jánovho tela je venovaná len jedna veta. A má to svoj zmysel: čo viac treba dodať? Pred nami stojí Ján Krstiteľ – ten, ktorý neodvolal pravdu ani za cenu života. Ten, ktorý nemenil názor len preto, aby si získal „lajky“, potľapkania po pleci, pochvalu, že je in. Ján Krstiteľ je vzorom konzistentného správania: čo povedal pred týždňom, to povie aj o týždeň.
Muž, ktorý mal byť umlčaný, hovorí ešte viac práve tým, že bol umlčaný pre vernosť pravde – konkrétne pravde o Herodesovom živote. Jeho sťatie dáva jeho životu aj jeho svedectvu veľký význam. Áno, niekedy pre jasne vyjadrenú pravdu musíme trpieť. Ale v podstate by nám malo záležať len na jednom – ako povedali apoštoli –: my chceme poslúchať Boha.
Dôležité je, čo vidí Boh v našom svedomí, aká je jeho vôľa. Ľudská mienka je prchavá: tí, ktorí včera nadávali, zajtra budú chváliť, a tí, ktorí včera chválili, zajtra budú nadávať. Ale Boh je verný vo svojich prisľúbeniach. A jedine na ňom má záležať: čo si myslí, čo vo mne vidí – či vidí pravdu, lásku, vytrvalosť a ochotu trpieť za jeho pravdu a jeho posolstvo.
Modlime sa, aby sme aj dnes dostali silu kráčať rovnou cestou, aj keď môže byť úzka a strmá. Cieľ totiž stojí za to.
