Pán X prechádzal cez staré mesto a napadlo mu, že musí znovu zavolať jednému svojmu kamarátovi, s ktorým už dlhšie potreboval osobne a naliehavo hovoriť. Chcel mu povedať, aby zlepšil svoj život, zmenil svoje správanie a svoje postoje.
A tak mu priamo na ulici, kráčajúc mestom, zavolal:
„Potrebujem s tebou naozaj veľmi súrne hovoriť.“
Obaja vedeli, že ten rozhovor bude vážny a rozhodujúci. Keď však pán X zavolal pánovi Y, ten mu povedal:
„Vieš čo, som veľmi zaneprázdnený. Teraz naozaj nemôžem, mám strašne veľa práce. Niekedy inokedy.“
Volajúci sa zrazu zarazil, pretože niekoľko desiatok metrov pred sebou uvidel v exteriérovej kaviarni sedieť práve toho človeka, ktorému telefonoval.
„Prosím ťa, naozaj nemáš čas?“
„Naozaj teraz nemôžem. Som veľmi zaneprázdnený.“
„A kde si teraz?“
„V práci. Musím dokončiť niečo naliehavé. Teraz to jednoducho nejde.“
A on sa naňho pozerá, ako sedí pri kávičke, uvoľnený v meste, a do telefónu mu hovorí, že nemôže, že je v práci a je veľmi zaneprázdnený. A tak sa ho s istou iróniou opýta:
„A na kávu by si niekedy nešiel? Aspoň na chvíľu.“
„Kdeže na kávu! Ja som už tak dávno nebol na káve. Na takéto veci teraz nemám čas.“
Volajúci teda ukončil hovor, prišiel ku kamarátovi, postavil sa pred neho, prisadol si a spýtal sa:
„Tak ako to vlastne je?“
Ježiš aj dnes telefonuje. Teda chce sa s nami rozprávať. A vidí, čo mu človek hovorí, ale zároveň vidí, kde ten človek práve je. A tak kladie prvú otázku:
„Za koho ma pokladajú ľudia?“
Všimnite si tie odpovede: jeden z prorokov, Ján Krstiteľ, niekto, kto vstal z mŕtvych. Všetko sú to ľudia z minulosti, nie z prítomnosti. V odpovediach na otázku, čo si ľudia myslia o Ježišovi, je stále prítomná minulosť. Je to spomienka, pripomenutie toho, čo už bolo. Nie je tam odpoveď: To je ten, ktorý je tu. Ten, ktorý mal prísť. Zrazu stojíme v realite Božej prítomnosti.
A tu si možno poviete, celkom oprávnene: No ale veď Peter povedal Ježišovi, že je Boží Mesiáš. Veď on mu ten telefón zdvihol. On sa s ním stretol. On stojí pred ním.
No veď práve.
Ježiš vidí do Petrovho srdca. Vie, kde sa Peter práve nachádza, vie, v akej fáze svojho života práve kráča. Peter síce hovorí: „Ty si Boží Mesiáš.“ Ty si tu a teraz prítomný, prisľúbený Záchranca. Ježiš však počuje slová a zároveň vidí niečo iné. Vidí do Petrovho srdca.
O chvíľu ho Peter začne presviedčať, že ak má byť ukrižovaný, tak sa to jednoducho nesmie stať. A Ježiš mu povie:
„Choď odo mňa, satan!“
Čo sú to za myšlienky? To nie sú Božie myšlienky.
A potom sa jednoduchá vrátnička v noci opýta Petra:
„Veď ty patríš do Ježišovej skupiny.“
A Peter povie:
„Ježiš? To je kto? Ja ho nepoznám.“
Nie raz. Trikrát. Trikrát Peter povie: „Nepoznám Ježiša.“
Ježiš vedel, že Peter ho zradí. Veď mu to aj predpovedal. Ježiš vedel, že Peter povie vrátničke: „Ja neviem, kto je to Ježiš. Nepoznám ho. Že ja s ním chodím? Kdeže!“
Preto Ježiš Petrovi hovorí: „Nikomu to nesmiete hovoriť.“ Najprv tomu musíte sami uveriť. Lebo ja vidím, že ty to deklaruješ, že to hovoríš. Ale si o tom naozaj presvedčený? Keď ma ideš odhovárať od toho, čo sa mi má stať? Keď potom povieš, že ma nepoznáš, pretože sa bojíš môjho kríža? A keď napokon ani pod tým krížom nebudeš?
Je to ako s tým telefonátom. Niečo iné človek počuje do ucha a niečo iné vidí v skutočnosti. Peter ešte musel prejsť obrovský kus cesty.
Pred niekoľkými dňami som mal možnosť byť vo vežičke Dómu svätého Martina, v takzvanom sanktusníku, a vidieť zblízka kohúta, ktorý je na najvýchodnejšom cípe strechy. A až takto zblízka som si uvedomil, že hore na štíte kostola, úplne na východe, teda na mieste, ktoré je takpovediac najbližšie k východu slnka, má ten kohút otvorený zobák. Práve spieva.
Je to symbolické, pretože ohlasuje ráno, duchovné ráno, východ slnka, ktoré zalievalo svätyňu, kde sa kedysi slúžila svätá omša ráno. Ale zároveň je to aj moment zrady. Kohút zaspieva práve vtedy, keď Peter zaprie Ježiša.
Akoby to bola výzva aj pre nás. Budeme ešte hovoriť veľa modlitieb. Ešte budeme vysielať signál, že sme zaneprázdnení modlitbou, že sa práve modlíme. Ale nesedíme pritom duchovne na kávičke? Nie sme príliš uvelebení, usadení a pasívni, hoci deklarujeme, že sme v nasadení?
Ak by to tak bolo, nezľaknime sa toho. Lebo to sme my, ľudia. Niekedy slovami hovoríme niečo, čo by sme možno aj chceli, aby bolo pravdou, ale duchovne a na praktickej úrovni stále vysedávame.
Vstaňme, poďme!
To sú slová evanjelia. Vstaňte, poďte, vykročte a kráčajte duchovnou cestou. Krížovou cestou, cestou bolesti, cestou obety, cestou lásky a, samozrejme, v tom všetkom a na konci toho všetkého cestou zmŕtvychvstania.
Ježiša neoklameme. Aj keď mu povieme, že teraz nemáme čas, on veľmi dobre vie, že máme. Keby sme chceli, máme čas. Keby sme chceli, nebudeme odsúvať celý náš duchovný život len do dejín, do akejsi nostalgickej spomienky na to, čo bolo. Ján Krstiteľ, proroci – to všetko je niečo z minulosti.
Ježiš ti volá.
Nie do ucha, ale hovorí do srdca:
„Teraz ma prijmi. V tejto sekunde si uvedom, že Duch Svätý ti dáva živú vieru. Teraz, keď pred tebou stojí trpiaci človek, ujmi sa ho, pretože cez neho sa ťa pýtam: Za koho ma pokladáš ty?“
Už nie ľudia. To je ľahká otázka – povedať, čomu veria tí druhí. Ale čomu veríš ty? Nie slovami, nie do telefónu, ale prakticky. Sedíš si na kávičke, alebo si v teréne a vyžaruješ lásku rukami, nohami, ústami, očami, svojím bytím, svojím praktickým životom?
Neľakajme sa, ak si uvedomíme, že niečo iné hovoríme “do telefónu” a niečo iné robíme v skutočnosti. Toho sa nemáme zľaknúť. To máme zmeniť. A môžeme to zmeniť.
A Ježiš dokonca hovorí:
„Ja ťa nečakám len na konci. Ja ťa nechcem nachytať, keď ti volám. Ja viem, čo je v tvojom srdci. Zložme telefón. Ja si k tebe prisadnem. Tvárou v tvár budeme priamo a úprimne kráčať spolu. Pomôžem ti. Dokážeš vstať, dokážeš vykročiť, dokážeš konať dobro a lásku.“
