Na kresťanskom letnom tábore sa chlapca opýtajú, či má osobný vzťah s Ježišom. Je pokrstený. Chodí na liturgiu, hoci je to preňho trochu nuda a čas si kráti rátaním svätých Františkov, Štefanov, Alžbiet a iných do kameňa vyrezaných svätcov, ktorí ho zo všetkých strán počas omše sprevádzajú. Vie naspamäť Desatoro, dokonca aj základné modlitby, lebo prešiel dlhoročným výcvikom svojej babky. Cez pôst nejedol mäso a bolo to naozaj utrpenie.
Na tú otázku však nevie odpovedať, a tak mlčí.
Domov ide s pocitom, ktorý sa nedá dobre opísať. Všetko, čo má, možno nie je to pravé, pretože to pravé sa zjavne meria niekde inde.
Stojí za to vedieť, odkiaľ sa tá otázka vzala. Samotná predstava osobného vzťahu s Bohom samozrejme nie je moderným vynálezom. Žalmy sú osobnejšie než väčšina súčasnej motivačnej literatúry a svätci sa s Bohom rozprávali spôsobom, ktorý by dnešného duchovného poradcu miestami znepokojil. Nové je skôr to, akú úlohu začala táto formulácia hrať: postupne sa z jedného spôsobu opisu kresťanského života stala skúška jeho pravosti. A táto zmena má svoje dejiny.
Prvý krok bol úprimnou reakciou na skutočný problém. Keď Philipp Jakob Spener v roku 1675 vydal Pia desideria, videl okolo seba luteránstvo, ktoré podľa neho malo správnu vierouku, ale priveľa mŕtvych farností. Nestačilo mu mať správne formulovanú náuku. Chcel častejšie čítanie Písma, malé spoločenstvá, praktickú zbožnosť a vieru, ktorá sa dostane z kazateľnice do života. Mal na to dôvod.
Nikdy nikoho neuzdravila správna definícia.
Druhý krok bol technický. Na začiatku devätnásteho storočia sa pri Cane Ridge v Kentucky zišli tisíce ľudí. Modlili sa, kričali, plakali, padali na zem. O generáciu neskôr urobil Charles Finney ďalší krok: prebudenie podľa neho nebolo zázrakom v tom zmysle, že by nemalo svoje príčiny, ale výsledkom správneho použitia prostriedkov. Náboženské prebudenie tak dostalo návod na použitie. Malo svoje metódy, svoj scenár, svoju „lavicu pre úzkostlivých“, miesto, kam mal prísť človek, ktorý sa práve rozhodoval pre Boha.
V roku 1843 proti tomu reformovaný teológ John Williamson Nevin napísal knihu The Anxious Bench. Jej spor sa dá trochu nespravodlivo, ale výstižne zhrnúť do jednej otázky: systém lavice, alebo systém katechizmu? Nevinovi neprekážalo obrátenie. Prekážalo mu, že kresťanský život začal byť sústredený do jedného rozpoznateľného okamihu, ktorý bolo možné vyvolať vhodnou metódou.
O niekoľko desaťročí neskôr William James tento obrat zachytil vo svojich Varieties of Religious Experience, kde sa rozhodol skúmať náboženstvo predovšetkým ako skúsenosť jednotlivca v jeho samote, vo vzťahu k tomu, čo pokladá za božské. Inštitúcie, obrady a cirkevný život pre účely svojich prednášok odsunul nabok. Nebola to definícia kresťanstva, bola to metóda skúmania.
V dvadsiatom storočí sa tento jazyk stáva masovým. Billy Graham opakovane vyzýva ľudí k osobnému rozhodnutiu pre Krista. Bill Bright zakladá Campus Crusade for Christ, v päťdesiatych rokoch sformuluje jednoduchú evanjelizačnú schému a v roku 1965 ju vydáva ako brožúrku Four Spiritual Laws. Je to nástroj určený ľuďom bez Cirkvi, bez katechizmu a často aj bez zbožnej babky. Funguje. Milióny ľudí cez takýto jazyk prvýkrát pochopia, že kresťanstvo nie je iba krstný list a Boh nie je zdedený nábytok po starých rodičoch.
V roku 1985 zaznamenal sociológ Robert Bellah so spoluautormi výpoveď zdravotnej sestry Sheily Larsonovej, ktorá svoju vieru pomenovala po sebe: Sheilaism. Jej náboženstvom bol v zásade „môj vlastný malý hlas“. O dvadsať rokov neskôr pomenovali Christian Smith a Melinda Lundquist Denton vieru veľkej časti amerických tínedžerov ako moralistický terapeutický deizmus. Boh v ňom pripomína čosi medzi komorníkom a kozmickým terapeutom. Má byť dobrý, má nám pomáhať byť slušnými ľuďmi a najmä má byť k dispozícii, keď ho potrebujeme. Inak nech príliš nezavadzia.
Kresťanstvo, samozrejme, nikdy nebolo iba vonkajšie. Augustín, púštni otcovia či Izák Sýrsky už dávno skúmali vnútro človeka. Nikto nemôže tvrdiť, že staré kresťanstvo nezaujímalo, čo sa deje v srdci. Zmenilo sa však to, čo začalo fungovať ako dôkaz. Krst má dátum, vodu, svedkov a zápis v matrike. Eucharistia má chlieb a víno. Pokánie má konkrétne hriechy. Pôst má konkrétny obed, ktorý človek nezjedol. Osobný náboženský zážitok je oveľa neuchopiteľnejší.
A keď sa práve on stane tým čím sa overuje moja viera, teda dôkazom, že „to myslím s Bohom naozaj“, človek začne skúmať sám seba. Cítim ho ešte? Som dosť zapálený? Bola tá modlitba skutočná? Prežil som už obrátenie? Mám s Ježišom vzťah, alebo len chodím do kostola?
Je pritom zaujímavé, že kresťanská tradícia mala pre „znovuzrodenie“ omnoho hmotnejší obraz. Justín Mučeník už v druhom storočí spája nové narodenie s vodou krstu.
Z toho plynie prvá námietka, a je skôr pastoračná než akademická. Ak sa dôkazom viery stane pocit spojenia s Bohom, človek musí tento pocit neustále kontrolovať. A keďže ho chce mať, začne ho aj pestovať: hudbou, táborom, atmosférou, vhodne zvoleným svetlom a tou správne vygradovanou piesňou. Na tom nemusí byť nič zlé. Problém nastane, keď si účinok zamieňame s príčinou.
City sú počasie.
Mladý muž chodí na liturgiu dvadsať rokov a kedysi mal na tábore noc, po ktorej si myslel, že sa všetko zmenilo a nejaký čas sa naozaj zmenilo. Dnes stojí v tej istej lavici, spieva tie isté veci a necíti pri tom vôbec nič. Nahlas to nepovie, ale je presvedčený, že je pokrytec, a občas rozmýšľa, či by nebolo poctivejšie prestať chodiť. Nikto mu nikdy nepovedal, že to, čo prežíva, má v tradícii svoje meno a svoje miesto.
Askétom je vyprahnutosť dôverne známa. Nepokladajú ju automaticky za katastrofu, ale za normálnu súčasť cesty. Niekedy sa útecha stratí práve preto, aby sa ukázalo, či človek hľadal Boha, alebo iba svoj dojem z neho. Keď sa teda v štyridsiatke zmení počasie a príde sucho, nemusí to znamenať, že človek stratil vieru. Možno iba zašlo slnko.
Druhá námietka sa týka slova „osobný“. Problém možno vôbec nie je v tom, že vzťah s Bohom má byť osobný. Problém je, že sme si slovo osobný začali zamieňať so slovom súkromný. A to nie je to isté.
Osobný vzťah s Bohom v kresťanstve nikdy neznamenal „ja a Boh bez ostatných“. Nikto sa sám nepokrstil. Nikto si sám nezvestoval evanjelium. Nikto si sám nepodal Eucharistiu. Dokonca aj pustovník, ktorý odišiel od ľudí tak ďaleko, ako sa len dalo, niesol ich so sebou v modlitbe. Súkromný kresťan je preto zvláštny tvor: chce mať osobný vzťah s Bohom bez ľudí, ktorých mu ten istý Boh dal za bratov. Je pozoruhodné, že tú istú logiku skoro nikto nepoužíva inde. Málokto povie, že nepotrebuje manželstvo, pretože má osobný vzťah so svojou ženou.
A tu treba byť spravodlivý, pretože otázka na tábore nie je hlúpa. Bráni čosi pravdivé. Viera nie je členský preukaz zdedený po rodine, krstný list nie je vstupenka do neba, Boh nie je idea, ktorú stačí vziať na vedomie, a liturgia sa môže stať rovnako prázdnym zvykom ako čokoľvek iné. Dokonca ani „osobný vzťah s Ježišom“ nie je nijaká protestantská heréza: Ján Pavol II. túto formuláciu používal, Benedikt XVI. hovoril o osobnom vzťahu s Kristom a František začína Evangelii gaudium pozvaním k osobnému stretnutiu s Ježišom Kristom.
Problém teda nezačína tam, kde je vzťah osobný. Začína tam, kde osobný znamená súkromný, vzťah znamená pocit a stretnutie znamená zážitok.
Východné kresťanstvo v tomto nestojí na strane chladnej formality. Symeon Nový Teológ trval na tom, že kresťan nemá zostať pri vonkajšom náboženskom živote, ale má skutočne a vedome poznať pôsobenie Boha. Mnísi rozhodne neboli spokojní s človekom, ktorý má všetky pečiatky v poriadku. Nikto nebral stretnutie s Bohom vážnejšie než oni.
Rozdiel je v kritériu a v ceste. Kritériom nie je stav citov, ale stav človeka. Otcovia sa nepýtajú iba, čo si cítil pri modlitbe; pýtajú sa, čo s tebou modlitba urobila. Ako sa správaš k tomu, kto ti ublížil? Vieš mlčať? Vieš prestať byť stredom vesmíru aspoň na päť minút?
Ak si po stretnutí s Bohom neschopný odpustiť, je prinajmenšom možné, že si sa stretol najmä so sebou, hoci si pritom plakal. Ak odpúšťaš a necítiš nič, možno si Bohu bližšie, než si myslíš.
A kresťanský vzťah s Bohom má napokon staršie a zvláštnejšie meno.
Spoločenstvo.
Nový zákon nehovorí iba o tom, že človek „má vzťah“ s Kristom. Pavol stále opakuje čosi omnoho čudnejšie: byť v Kristovi. Peter hovorí o účasti na Božej prirodzenosti. Eucharistia sa od prvých storočí chápe ako koinónia, communio, účasť. To už nie je iba výmena dojmov medzi dvoma osobami. Je to účasť na živote, ktorý nie je náš — cez krst, cez prijímanie, cez prikázania, cez pokánie, cez modlitbu, cez odpustenie, cez trpezlivé vracanie mysle do srdca. Je to dokonca pozoruhodne konkrétne a občas nudné, presne ako všetko, čo funguje.
Kresťanstvo teda nechce menej než osobný vzťah s Bohom.
Chce podozrivo viac.
Takže chlapec z tábora mal, prísne vzaté, odpovedať asi takto:
Dúfam. Zatiaľ som pokrstený. Chodím k prijímaniu, cez pôst nejem mäso a nechutí mi to, každý večer prosím o milosrdenstvo a raz za čas musím odpustiť niekomu, komu sa mi odpustiť nechce.
Ak pri tom niečo cítim, beriem to ako dar. Ak necítim nič, pokračujem.
