Dr. Ľubomír Martin Ondrášek je teológ, autor a pastoračný líder s inšpiratívnym životným príbehom. Z veľmi slabého študenta, ktorý počas štúdia na slovenských gymnáziách musel aj opakovať ročník, sa neskôr stal absolvent Harvardovej univerzity. Dôležitú úlohu v tomto procese zohralo jeho obrátenie. Neskôr pôsobil ako protestantský pastor v amerických štátoch Rhode Island a Massachusetts. Po dlhej ceste sa v roku 2023, v deň 50. výročia svojho krstu, začlenil do plného spoločenstva Katolíckej cirkvi. Sviatosť birmovania prijal z rúk vladyku Milana Lacha SJ v Clevelande v štáte Ohio. V súčasnosti pôsobí ako pastoračný spolupracovník pre formáciu a misiu vo farnosti St. Mary’s of Piscataway vo Washingtonskej arcidiecéze.
Hoci získal americké občianstvo, na Slovensko sa vracia veľmi rád. Na jeho ostatnej návšteve Slovenska v septembri 2026 sa prihovoril aj kňazom Bratislavskej eparchie, čo bolo podnetom aj pre tento rozhovor.
Pán Ondrášek, na Slovensku je stále prítomný silný naratív a mentalita, aby sa cirkev nemiešala do politiky. Vy ste verejným teológom. Čo si pod tým máme predstaviť? Že sa venujete boju proti tejto mentalite?
Verejnej teológii som sa na Slovensku intenzívnejšie venoval približne jednu dekádu, do roku 2020. Z tohto obdobia sa zrodili aj tri moje knihy – Kresťanstvo, etika a verejný život (2017), Verejná teológia na Slovensku (2019) a Úvahy verejného teológa o viere, spoločnosti a politike (2021). Kto by mal záujem o podrobnejšiu odpoveď, nájde ju práve tam. Veľmi stručne, verejná teológia sa pýta, čo môže kresťanská viera a teologické myslenie priniesť do verejného života a do diskusie o otázkach, ktoré sa týkajú celej spoločnosti. Jej úlohou je prispievať k spoločnému dobru, zostať pritom nadstranícka a vyhnúť sa dvom krajnostiam – privatizácii viery na jednej strane a jej politizácii na strane druhej.
Na svojej duchovnej ceste ste boli formovaní vo viacerých kresťanských spoločenstvách, niekoľko rokov ste členom Katolíckej cirkvi. Kto alebo čo Vás najviac ovplyvnilo vo vašom vzťahu k peniazom?
Najviac ma ovplyvnilo Sväté písmo. Už na začiatku mojej kresťanskej cesty, keď som sa obrátil od ateizmu ku kresťanskej viere, zohrala dôležitú úlohu moja prvotná formácia aj príklad veriacich v spoločenstve, ktorého som bol súčasťou. Postupne ma však formovalo predovšetkým samotné čítanie Písma. Veľmi skoro som si uvedomil, že otázkam majetku, peňazí, bohatstva, chudoby a štedrosti sa Biblia venuje naozaj často; je to téma, ktorú nemožno prehliadnuť. A čím viac som Písmo čítal a študoval, tým jasnejšie som chápal, že spôsob, akým narábame s materiálnymi vecami, nie je okrajovou otázkou kresťanského života, ale úzko súvisí s naším vzťahom k Bohu, k blížnemu aj k tomu, čo nám bolo zverené.
Čo podľa Vás o našej viere prezrádza spôsob, akým narábame s peniazmi? Môže človek úprimne veriť v Boha a pritom mať, ako ste to raz pomenovali v jednej zo svojich prednášok, „neobrátenú peňaženku“?
Áno, človek môže úprimne veriť v Boha a pritom mať ešte „neobrátenú peňaženku“. Obrátenie je proces a človek môže byť v tejto oblasti jednoducho nedostatočne formovaný. Ak sa však stáva Kristovým učeníkom a jeho viera je správne formovaná, postupne začne inak chápať aj majetok a peniaze – ako niečo, čo mu bolo zverené a za čo nesie zodpovednosť pred Bohom. Spôsob, akým s peniazmi narábame, preto veľa prezrádza o tom, kde hľadáme istotu a čo má v našom živote skutočnú prioritu. Inými slovami, otázka nie je iba, koľko vlastníme, ale či vlastníme svoje peniaze my, alebo ony vlastnia nás.
Ježiš hovorí o peniazoch prekvapivo často a jeho slová o mamone sú pomerne tvrdé. Prečo sú peniaze pre duchovný život také nebezpečné?
Samotné peniaze nie sú zlé; naopak, môžu slúžiť na veľa dobrého. Písmo nám pripomína, že problémom nie sú peniaze, ale láska k nim: „Koreňom všetkého zla je láska k peniazom“ (1 Tim 6,10). Ako hovorí svätý Augustín, rozhodujúci je správny poriadok lásky. Problém nastáva vtedy, keď začneme peniaze milovať viac než Boha a blížneho, keď v nich hľadáme svoju istotu alebo im dovolíme určovať naše priority. Práve preto Ježiš tak vážne varuje pred mamonou: majetok môže byť dobrým nástrojom v našich rukách, ale veľmi ľahko sa môže stať pánom nášho srdca.
Vo svojich úvahách zdôrazňujete, že problémom nemusí byť nedostatok štedrosti veriacich, ale nedostatok formácie. Akú spoluzodpovednosť v tejto oblasti nesú kňazi a ďalší duchovní pastieri?
Dôležité je rozlišovať medzi nedostatkom štedrosti a nedostatkom formácie. Človek môže úprimne milovať Boha a Cirkev a pritom ho nikto nikdy nenaučil chápať dávanie ako prirodzenú súčasť kresťanského učeníctva. Ak teda ľudia dávajú málo, prvá otázka by nemala znieť: „Prečo nie sú štedrejší?“, ale: „Ako sme ich v tejto oblasti formovali?“ Apoštol Pavol dokonca Timotejovi ako pastierovi prikazuje, aby bohatých učil neskladať nádej v majetok, ale byť štedrými a ochotnými deliť sa (1 Tim 6,17–19). Formácia v správnom vzťahu k peniazom teda patrí aj k zodpovednosti duchovného vedenia. A s výzvou k štedrosti musí ísť ruka v ruke aj osobný príklad, transparentnosť a dôveryhodné hospodárenie Cirkvi.
Pôsobíte ako pastoračný spolupracovník v historickej farnosti St. Mary’s of Piscataway v Marylande. Svoju súčasnú úlohu ste opísali slovami, že chcete urobiť všetko pre to, aby táto farnosť „nezomrela“. Čo tým konkrétne myslíte?
Ježiš prisľúbil, že jeho Cirkev pretrvá až do konca vekov, ale to neznamená, že každá konkrétna farnosť bude automaticky existovať aj o niekoľko desaťročí. V roku 2023, krátko po tom, ako som z rúk biskupa Milana Lacha, SJ, prijal zostávajúce dva iniciačné sviatosti, som prišiel na svoju prvú svätú omšu do St. Mary’s of Piscataway. Vo farskom spravodaji som vtedy čítal, že vtedajší farár po príchode v roku 2020 a po niekoľkých mesiacoch spoznávania farnosti povedal, že táto farnosť „zomiera“. Tá veta sa ma hlboko dotkla a postupne som ju začal vnímať aj ako súčasť svojho povolania: urobiť všetko, čo je v mojich silách, aby táto historická farnosť nielen nezomrela, ale aby svoje najlepšie dni mala ešte pred sebou. O to sa dnes s Božou pomocou usilujem v spolupráci s naším farárom a ďalšími ľuďmi vo farnosti.
Ako sa dá vyhnúť evanjeliu prosperity a nemanipulovať ľudí, pokiaľ ide o tému peňazí?
Aj tu vidím dve krajnosti. Jednou je o peniazoch vôbec nehovoriť a nechať veriacich bez potrebnej formácie; druhou je hovoriť o nich zle a manipulatívne. Typickým príkladom je takzvané evanjelium prosperity alebo „zdravia a bohatstva“, ktoré vytvára dojem, že čím viac človek dá, tým viac ho Boh materiálne požehná. Je v tom isté zrnko pravdy – Písmo nás učí štedrosti, dôvere v Boha a hovorí aj o Božom požehnaní –, ale keď sa z toho urobí mechanický princíp „dám Bohu, aby mi dal viac“, kresťanská zvesť sa vážne deformuje. Kresťanské dávanie nemá vyrastať z túžby po zisku, zo strachu ani z manipulácie, ale z lásky k Bohu a blížnemu, z vďačnosti a zo slobodnej odpovede na milosť, ktorú sme už prijali.
Čo je podľa Vás hlavným princípom kresťanského dávania? Ako sa dá zdravo vyučovať a „obrátiť“ aj svoju peňaženku?
Hlavným princípom kresťanského dávania je, že nezačína pri percente ani pri povinnosti, ale pri vzťahu s Kristom a pri vedomí, že všetko, čo máme, sme najprv prijali. Preto sa peňaženka „obracia“ spolu so srdcom: človek sa učí pozerať na majetok nie ako na niečo, čo mu absolútne patrí, ale ako na niečo, čo mu bolo zverené. Dávanie má potom byť pravidelné, primerané možnostiam, obetavé, slobodné a radostné. Pri príprave prednášok na tento Kňazský deň som sa nechal inšpirovať známou vetou svätého Augustína „Miluj a rob, čo chceš“ a sformuloval som si vlastnú maximu: „Miluj Boha a blížneho a daj, koľko chceš.“ Ak je táto láska skutočná a dozrieva, začne prirodzene formovať aj náš vzťah k peniazom.
Ktoré príklady z Biblie pritom považujete za najdôležitejšie – čo sa týka vzťahu k peniazom?
Najväčším príkladom je pre mňa samotný Kristus. Svätý Pavol píše, že „hoci bol bohatý, stal sa pre vás chudobným, aby ste sa vy jeho chudobou obohatili“ (2 Kor 8,9). V tomto paradoxnom pohybe sebadarovania vidím samotné jadro kresťanskej štedrosti: dávame preto, že sme najprv boli obdarovaní. A potom je tu pre mňa veľmi praktický Dávidov princíp z 2 Sam 24,24: nechcem prinášať Bohu obetu, ktorá ma nič nestojí. Dávanie teda nemá byť iba z toho, čo nám zostane. Nejde o rovnakú sumu pre každého, ale o obetavosť. Niekedy to hovorím jednoducho: do zbierky by nemalo ísť iba to, čo „štrngá“, ale aj to, čo „šuští“.
Kde podľa vás vedie hranica medzi zdravou túžbou finančne zabezpečiť seba či rodinu a hromadením majetku zo strachu, že nikdy nebudeme mať dosť?
Štedrosť voči Bohu a spoluzodpovednosť za farnosť samozrejme neznamenajú, že sa nemáme zodpovedne starať o seba, svoju rodinu alebo budúcnosť. To by sme ľudí stavali pred falošnú voľbu. Problém vzniká vtedy, keď sa zabezpečenie zmení na hromadenie zo strachu a majetok sa stane zdrojom našej istoty. Základným princípom je dať Boha na prvé miesto, hoci konkrétna podoba bude u každého iná.
Pre mnohých môže byť dobrým orientačným bodom desiatok – desať percent ako začiatok pravidelného a vedomého dávania. Pre iného môže byť primerané nižšie percento; niektorí, ktorí majú väčší majetok, si naopak môžu stanoviť cieľ 50 na 50. Pre človeka, ktorý je naozaj bohatý, môže byť aj desať percent iba prvým krokom a môže dospieť až k takzvanému „reverznému desiatku“ – žiť z desiatich percent a deväťdesiat dávať ďalej. A niektorí sú povolaní k ešte radikálnejšiemu zrieknutiu. Nejde teda o jedno číslo platné pre všetkých, ale o poctivé rozlišovanie, či spôsob, akým narábame s peniazmi, naozaj ukazuje, že Boh je na prvom mieste.
Dnes sme neustále vedení k tomu, aby sme svoje peniaze „nechali pracovať“: investovali, budovali pasívny príjem, mysleli na finančnú slobodu. Je kresťanská predstava finančnej slobody niečím iným než predstava finančnej slobody vo svete investícií?
Investovať, vytvárať rezervy a zodpovedne sa zabezpečiť do budúcnosti je dobré. Kresťan však potrebuje rozlišovať, do čoho investuje najviac a kde hľadá svoju skutočnú istotu. Popri investíciách do seba a svojej rodiny by mala byť prirodzenou súčasťou života aj investícia do toho, čo má večnú hodnotu – do Božieho kráľovstva, Cirkvi a ľudí. Väčšina z nás podľa mňa nemá problém, že by do Božieho kráľovstva investovala príliš veľa, ale skôr naopak. Kresťanská finančná sloboda preto nie je iba mať dosť peňazí, ale aj byť slobodný od toho, aby peniaze určovali náš život.
V minulosti ste sa vyjadrili, že v USA sa menej stretávate s potrebou vystavovať bohatstvo na obdiv. Zmenilo sa to z Vašej skúsenosti v USA a na Slovensku?
Počas viac ako troch desaťročí života v Spojených štátoch som mal možnosť stretnúť sa aj s viacerými veľmi úspešnými i veľmi bohatými ľuďmi. Žili pohodlne a ich majetok bolo často vidieť napríklad na kvalitnom bývaní či životnom štandarde, ale v mojej osobnej skúsenosti som sa len zriedka stretol s potrebou bohatstvo nápadne vystavovať prostredníctvom drahých hodiniek, oblečenia či iných statusových symbolov. Na Slovensku a všeobecnejšie v postkomunistickom prostredí som túto potrebu niekedy vnímal výraznejšie. Nechcem z toho robiť univerzálne pravidlo – v oboch prostrediach nájdeme všetky možné typy ľudí –, ale moja skúsenosť sa v tomto smere za tie roky zásadne nezmenila.
Pozrime sa aj na opačný problém. Bohatstvo sa automaticky stáva podozrivým a chudoba takmer známkou väčšej morálnosti. Nie je aj toto skreslenie kresťanského pohľadu na peniaze?
Aj toto je skreslenie. Bohatstvo samo osebe nie je hriech a chudoba sama osebe nie je automaticky cnosťou. Rozhodujúce je, aký vzťah má človek k tomu, čo vlastní, ako to používa a či zostáva slobodný voči majetku. To platí aj o kňazoch či pastoroch. Nemali by žiť okázalo a vystavovať bohatstvo na obdiv, ale zároveň nie je správne romantizovať ich chudobu. Osobitne tam, kde sú ženatí a majú rodiny, je ich povinnosťou zodpovedne zabezpečiť svojich blízkych a zodpovednosť nesie aj spoločenstvo, aby ich podľa svojich možností primerane materiálne zabezpečilo a umožnilo im venovať sa službe. Kedysi som počul satirickú modlitbu: „Pane, ak Ty udržíš nášho pastora pokorného, my sa postaráme, aby zostal chudobný.“ Práve takémuto uvažovaniu by sme sa mali vyhnúť.
Citujete Harveyho Coxa a jeho obraz ‚trhu ako Boha‘. Čo tým Cox myslel a v čom vidíte nebezpečenstvo, keď trh prestáva byť iba nástrojom?
Harvey Cox bol významný protestantský teológ a bol mojím akademickým poradcom na Harvarde. Tejto téme sa dlhodobo venoval a napokon o nej napísal knihu The Market as God (Trh ako Boh). Zaujímavosťou je, že ju venoval pápežovi Františkovi „s vďačnosťou a nádejou“. Cox nekritizuje trh ako taký, ale predstavu, že neregulovaný voľný trh a jeho „neviditeľná ruka“ dokážu samy najlepšie usporiadať spoločnosť. Problém nastáva vtedy, keď sa z trhu ako užitočného nástroja stane najvyššia autorita a meradlo hodnoty. Vtedy začíname aj človeka posudzovať predovšetkým podľa toho, čo produkuje, zarába alebo spotrebúva. Trh môže byť dobrým sluhom, ale zlým bohom.
Dnes sa pretláča hodnotenie človeka podľa jeho produktivity, príjmu a ekonomického výkonu. Čo sa deje so spoločnosťou, keď si človek začne zamieňať svoju cenu s cenou svojej práce?
Ako som naznačil v predchádzajúcej odpovedi, problém vzniká vtedy, keď ekonomické kritériá začneme používať aj tam, kam nepatria. Ak človek začne svoju hodnotu odvodzovať od produktivity, príjmu alebo spoločenského postavenia, zabúda, že jeho dôstojnosť týmto veciam predchádza. Práve v tomto mi bolo vždy veľmi nápomocné katolícke sociálne učenie, z ktorého som čerpal inšpiráciu ešte predtým, než som vstúpil do plného spoločenstva s Katolíckou cirkvou. Človek má hodnotu preto, že je stvorený na Boží obraz, nie preto, koľko zarobí alebo vyprodukuje. A spoločnosť, ktorá na to zabudne, začne veľmi ľahko odsúvať na okraj tých, ktorí sú ekonomicky menej „užitoční“.
Pri jednej príležitosti ste použili obraz, že nestačí chudobnému dať rybu ani ho naučiť chytať ryby. Potrebuje aj udicu a prístup k jazeru, v ktorom ryby vôbec sú. Čo týmto obrazom myslíte a čo nám hovorí o vzťahu charity a sociálnej spravodlivosti?
Práve sociálne učenie Cirkvi nám veľmi jasne ukazuje, že charita sama osebe nestačí; musí ísť ruka v ruke so spravodlivosťou. V našom postkomunistickom prostredí môže mať pojem „sociálna spravodlivosť“ stále rôzne ideologické asociácie, ale samotný princíp je hlboko biblický a patrí k jadru kresťanskej sociálnej tradície – jeho základy vidíme už u starozákonných prorokov. Nestačí teda človeku dať rybu ani ho naučiť chytať ryby; potrebuje aj udicu a prístup k jazeru. Charita pomáha človeku v konkrétnej núdzi, spravodlivosť sa navyše pýta, prečo sa do tejto núdze dostal a či má reálny prístup k možnostiam, ktoré mu umožnia postaviť sa na vlastné nohy.
Čo konkrétne robiť preto, aby sa k charite pridal aj rozmer spravodlivosti? Aby sme len nepomáhali človeku znášať nespravodlivé podmienky namiesto toho, aby sme sa pýtali, prečo v nich musí žiť?
Charita a spravodlivosť sa nemajú stavať proti sebe. Človeku, ktorý je hladný, treba dať najesť, ale zároveň sa pýtať, prečo je hladný a čo mu bráni, aby sa z tejto situácie dostal. Práve tu je užitočná metóda „vidieť – posúdiť – konať“: najprv dobre poznať konkrétnu realitu a počúvať ľudí, ktorých sa týka, potom ju posúdiť vo svetle kresťanských princípov a napokon konať nielen individuálne, ale tam, kde je to potrebné, aj na úrovni inštitúcií. Kresťanská pomoc teda nemá iba zmierňovať následky nespravodlivosti, ale podľa možností odstraňovať aj jej príčiny a vytvárať ľuďom reálny prístup k príležitostiam.
Prejdime k téme peniaze a Cirkev. Už v minulosti ste viackrát upozornili na to, že financovanie cirkví nie je iba ekonomickou, ale aj etickou otázkou. Štátne financovanie môže oslabovať nezávislosť a dôveryhodnosť cirkví. Ako môže Cirkev slobodne hovoriť mocným nepríjemné veci, ak je od ich rozhodnutí ekonomicky závislá?
Model priameho financovania cirkví zo strany štátu má svoje výhody aj riziká. Samotná štátna podpora nie je ničím morálne nesprávnym; štát podporuje aj mnohé kultúrne a verejnoprospešné inštitúcie. Cirkev však musí zostať dostatočne slobodná, aby dokázala mocným povedať aj nepríjemnú pravdu. Ak má svojím kritickým postojom čo finančne stratiť, táto sloboda sa prirodzene sťažuje. Preto som už pred rokmi hovoril o potrebe väčšej vzdialenosti medzi „oltárom a trónom“. Väčšia materiálna spoluzodpovednosť veriacich môže posilniť nezávislosť, dôveryhodnosť aj prorockú odvahu Cirkvi.
Alebo aj mimo oblasti politiky. Ako si pri veľkých daroch bohatých ľudí zachovať slobodu a nezávislosť v prístupe k týmto štedrým darcom?
Veľké dary samy osebe nie sú problémom; naopak, mecenášstvo a filantropia majú v dejinách Cirkvi aj spoločnosti dôležité miesto a je dobré, keď sa majetní ľudia – veriaci aj neveriaci – rozhodnú podporiť projekty, ktoré slúžia Cirkvi a širšiemu dobru. Nebolo by múdre takéto dary automaticky odmietať. Zároveň však platí, že dar nesmie kupovať vplyv, mlčanie ani osobitné zaobchádzanie. Cirkev preto potrebuje jasné etické a pastoračné kritériá, podľa ktorých bude veľké dary prijímať. Ani tu nie je správna ani jedna krajnosť – odmietnuť všetky veľké peniaze zo zásady, ani prijať čokoľvek len preto, že peniaze potrebujeme. Rozhodujúce je poctivé rozlišovanie a ochrana dôveryhodnosti Cirkvi.
Viac ako desaťročie ste intenzívne spolupracovali s cirkevným odborom Ministerstva kultúry a s Ústavom pre vzťahy štátu a cirkvi. Poznáte teda dobre situáciu doma i v zahraničí. Aký je podľa Vás vhodný model financovania cirkví na Slovensku?
Slovo „vhodný“ je podľa mňa veľmi dobré, pretože ideálny model – ak vôbec taký existuje – a model reálne uskutočniteľný nemusia byť totožné. Z pohľadu štátu by vhodný model mal brať do úvahy historický vývoj a spoločenské reálie konkrétnej krajiny, ako aj základný princíp spravodlivosti: cirkvi a náboženské spoločnosti by nemali byť znevýhodňované oproti iným kultúrnym a verejnoprospešným inštitúciám. Z pohľadu cirkví vstupujú do hry aj teologické a ekleziologické hľadiská. Cirkev by sa mala usilovať o čo najväčšiu nezávislosť od štátu, čo však neznamená úplné odmietnutie verejnej podpory. Vo všeobecnosti by som uprednostnil nepriame formy podpory a podporu verejnoprospešnej činnosti cirkví pred priamym financovaním, najmä ak ide o platy duchovných. Aj preto, že väčšia materiálna spoluzodpovednosť veriacich za život a poslanie vlastných cirkevných spoločenstiev je sama osebe dôležitou súčasťou ich duchovnej formácie.
Zároveň by som za súčasných slovenských podmienok nepovažoval za múdre robiť prudké zmeny len preto, aby sme sa priblížili nejakému abstraktne čistejšiemu modelu. V čase rastúcej polarizácie a oslabenej schopnosti viesť vecný dialóg medzi ľuďmi rozdielnych názorov vnímam ešte silnejšie než v minulosti hodnotu dobrých vzťahov medzi cirkvami navzájom a medzi cirkvami a štátom; považujem ich za jeden z pozitívnych prvkov slovenskej spoločnosti. Z tohto pohľadu možno aj súčasný model, hoci k jeho jednotlivým prvkom môžeme mať výhrady, označiť za „vhodný“ v praktickom zmysle: poskytuje určitú stabilitu a vyrástol z dlhšieho dialógu štátu a cirkví. Za omnoho naliehavejší problém považujem súčasný veľmi prísny režim registrácie nových cirkví a náboženských spoločností, ku ktorému sa kriticky vyjadrujem už takmer dve desaťročia a ktorý podľa mňa naozaj potrebuje zmenu.
O sexualite a sexuálnej morálke sa v Cirkvi hovorí pomerne často, kým o peniazoch, majetku a štedrosti podstatne menej. Nie je kresťanská etika niekedy neprimerane zúžená práve na oblasť sexuality?
Ako som raz povedal v jednej zo svojich prednášok, kresťanskú etiku niekedy redukujeme na „hriechy panvy“. Tým nechcem nijako zľahčovať sexuálnu etiku – je dôležitou súčasťou kresťanského života. Problém nastáva vtedy, keď sa na ňu sústredíme natoľko, že iné morálne otázky zostávajú takmer nepovšimnuté. Písmo pritom venuje mimoriadnu pozornosť peniazom, majetku, chamtivosti, štedrosti, chudobe a spravodlivosti. Cirkvi aj veriacim by preto podľa mňa prospelo, keby sme o sexualite možno hovorili o niečo menej a o našom vzťahu k peniazom o niečo viac. Kresťanská etika sa totiž netýka iba našej panvy, ale aj našej peňaženky.
Vy ste prešli cestou od mladého človeka, ktorý v roku 1995 prišiel do Ameriky „s jednou poloprázdnou taškou“, až po človeka, ktorý vyštudoval na prestížnych amerických univerzitách a profesijne sa pomerne úspešne etabloval. Ako sa za tých viac než tridsať rokov zmenil váš osobný vzťah k peniazom? Čo ste sa o nich museli naučiť a čo, naopak, odnaučiť?
Môj základný vzťah k peniazom sa vytvoril veľmi skoro po obrátení a zásadne sa nezmenil. Dlhé roky sme s manželkou viac mysleli na službu, štúdium a to, čo sme vnímali ako Božie povolanie, než na vlastné finančné zabezpečenie. Ešte relatívne nedávno sme aj spolu s dcérou žili v malom prenajatom byte na kampuse Chicagskej univerzity. Aj moje približne desaťročné intenzívne angažovanie na Slovensku znamenalo pre našu rodinu veľkú finančnú obetu, pretože som značnú časť svojho času venoval službe namiesto budovania príjmu a „kariéry“ v USA. Znovu a znovu som sa však presviedčal o pravdivosti Ježišových slov, že máme hľadať najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a dôverovať, že ostatné nám bude pridané (Mt 6,33). V posledných rokoch viac myslíme aj na zabezpečenie budúcnosti, ale opäť nie na úkor služby, ku ktorej sa cítime povolaní. Nešlo teda o to niečo sa odnaučiť, ale naučiť sa správne rozlišovať priority v rôznych etapách života.
Predstavme si človeka, ktorý chodí do kostola, modlí sa, poctivo pracuje, zabezpečil rodinu a finančne sa mu darí. Akú kontrolnú otázku o peniazoch by si mal z času na čas položiť, aby zistil, či ešte vlastní peniaze on, alebo už ony vlastnia jeho?
Najskôr by som ho pochválil už za to, že si túto otázku kladie; aj to môže byť znamením, že Duch Svätý v jeho živote pracuje. Potom by som mu odporučil, aby si prečítal napríklad aj tento rozhovor a v úprimnosti srdca sa opýtal Pána, čo mu ukazuje o jeho vlastnom vzťahu k peniazom. Boh k nám stále hovorí; otázkou je, či sme pripravení počúvať a nechať sa ním viesť.
