Pri balení na lyžovačku sa ukáže, že rodičovská láska pozostáva prevažne z nekonečného hľadania. S manželkou sme profesionálni hľadači. Hľadáme rukavice, termobielizeň, druhú ponožku a dieťa, ktoré sme pred chvíľou obliekli. Keď všetko nájdeme, zistíme, že z lyžiarok vyrástlo. Na zjazdovke má potom urobiť oblúk. Kvôli nemu som pred odchodom obehol polovicu mesta.
Do Álp sú to minimálne štyri hodiny. Túto námahu podstupujeme pre zručnosť, ktorú deti využijú zopár dní ročne, a považujeme sa za celkom príčetných. Keď sa im nechce na svah, povzbudzujeme ich. Keď spadnú, postavíme ich. Definitívny výkrik „už nikdy“ prijímame ako predbežné stanovisko. Do obeda sa môže zmeniť. Rodič nemá v každej situácii povinnosť ustúpiť.
Viacerí chceme, aby naše deti poznali svet. Alpy, Viedeň či New York, jazyky, dobrá univerzita. Ak ich prijmú na západnú školu, nové auto otca rodiny pokojne počká. Môj blízky kamarát pracuje v úspešnej IT firme, aby každej zo svojich dvoch dcér zabezpečil byt. Aby nemuseli celý život zarábať iba na bývanie. Predstava ich slobody je preňho balzamom.
Aj mňa upokojuje predstava, že moje deti budú poznať Boha a budú s ním mať vlastný vzťah. Táto starosť sa však nedá vybaviť obhliadkou a podpisom u notára. Navyše sa pri nej môžem veľmi ľahko stať nepríjemným človekom.
Nedávno vyšla kniha Wunibalda Müllera Enkel ohne Gott? Wenn der Glaube in Familien verloren geht. (Vnúčatá bez Boha? Keď sa z rodín vytráca viera) Teológ a psychoterapeut píše pre starých rodičov, ktorých bolí, že viera v rodine nepokračuje. Ich smútok berie vážne. Pripomína, že sa zmenil svet a výchova nie je jediným vplyvom. Nemusia každý odchod z Cirkvi považovať za vlastné zlyhanie.
Jeden český kňaz pri čítaní knihy pripomína dôvody nedôvery ďalších generácií: zneužívanie, finančné škandály, nezrozumiteľné bohoslužby, osamelosť mladých v kostoloch. Boha môžu hľadať aj mimo chrámu. Odporúča počúvať, hovoriť o vlastnej skúsenosti, trpezlivo odpovedať a za potomkov sa modliť.
Súhlasím. Ak ma dieťa pozná najmä ako človeka, ktorý vie pokaziť obed otázkou, prečo nebolo v kostole, môže sa mu časom spojiť Boh s vychladnutými zemiakmi.
Müller má aj kapitolu o tolerancii, ktorá sa nevzdáva toho, čo je dôležité. Nebudem ho obviňovať z ľahostajnosti. Potrebujem jeho radu aj kňazovu trpezlivosť. Časť môjho strachu sa určite týka toho, ako budem v nedeľu vyzerať pred ostatnými veriacimi. Túto márnivosť by som rád odovzdal niekomu, kto ju rozoberie a už mi ju nevráti. Len nech pri upratovaní nevyhodí aj niečo cenné.
Pri vzdelaní rozumieme tomu, že rodič chce odovzdať dieťaťu dobro, ktoré dieťa zatiaľ neoceňuje. Rodič môže preháňať. Vzdelanie tým neprestáva byť dobré a potrebné. Aj túžbu po viere detí potrebujem očistiť. Vieru im neviem zaručiť. Za to, čo im odovzdávam, však zodpovedám.
Český kňaz cituje Müllerove slová: „Božia láska nezačína krstom.“ V tom istom úryvku čítam, že Bohu nezáleží na tom, či sú vnúčatá pokrstené a chodia do kostola, a napokon: „Boh nikomu neodopiera prístup do neba.“
Boh miloval moje deti skôr, než poznali jeho meno. Aj vtedy, keď ešte nevedeli moje. Dôverujem mu. Ťažšie prijímam dojem, že stretnutie s ním už veľa nezmení. Môžem milovať človeka, ktorý o mne nevie. Keď sa spoznáme, vznikne medzi nami niečo nové. Jeho nevšímavosť nezrušila moju lásku, ale ani nenahradila náš vzťah.
Nejde mi iba o to, aby deti vedeli, kedy sa v kostole vstáva. To sa dá odpozorovať aj od suseda v lavici, hoci nie vždy spoľahlivo. Chcem, aby sa mali ku komu obrátiť, keď ja nebudem vedieť poradiť. Aby za slovom Boh stretli niekoho, komu možno dôverovať aj vtedy, keď sa im život prestane dariť.
Aj kňaz odporúča vieru odovzdávať. Rozdiel cítim v naliehavosti tejto úlohy. Ak stretnutie s Bohom naozaj niečo mení, skrze koho sa má udiať?
Pavol sa v Liste Rimanom pýta, ako ľudia uveria v toho, o ktorom nepočuli, a ako počujú bez zvestovateľa. Boh používa ľudí. Konkrétnych, často málo spôsobilých.
Keď poviem, že Božie cesty sú nevyspytateľné, občas tým myslím, že mňa sa to až tak netýka. Lenže čo ak som jednou z tých ciest ja? Nie jedinou, to by bola pýcha. Jednou z nich. Moje deti budú počuť veľa hlasov, ktoré im vysvetlia, čo je v živote dôležité. Môj hlas zatiaľ poznajú najlepšie. Bolo by zvláštne, keby som im rozprával o všetkom okrem toho, čomu sám najviac verím.
Pavol svoju námahu spája so spásou: „aby som zachránil aspoň niektorých“. Nezaručuje výsledok. Berie však vážne svoju účasť. Toto nepohodlie poznám: rád by som dôveroval Bohu tak, aby odo mňa nič nepotreboval.
Útecha má obľúbené slovo: raz. Raz pochopia, raz sa vrátia. Aj ja dúfam. Pavol však píše: „Hľa, teraz je milostivý čas, teraz je deň spásy!“ Túto vetu potrebujem obrátiť najprv na seba. Nemôžem deťom stanoviť termín obrátenia. Môžem sa však prestať tváriť, že na vlastné mám času dosť. Dnes sa môžem ospravedlniť za včerajší obed. Dnes sa môžem s dieťaťom porozprávať bez toho, aby som si pripravil záver rozhovoru. A dnes sa môžem modliť, aj keď zatiaľ nemám čo zapísať do rodinnej kroniky ako úspech.
Monika sa za Augustína modlila a plakala. Biskup jej poradil, aby syna na čas nechala na pokoji a modlila sa. Potom dodal, že nie je možné, aby syn takých sĺz zahynul. Obmedzil jej presviedčanie; jej túžbu vzal vážne. Augustín neskôr napísal, že ho matka porodila telom pre časný život a srdcom pre večný. Pri čítaní si predstavujem rodiča, ktorý mlčí, hoci by rád všetko vysvetlil. Aj to vie stáť dosť síl.
Deti počúvajú aj očami. Keď doma hovorím o odpustení, môžu si overiť, ako dlho sa hnevám. A keď ich pozývam k Bohu, vidia, či sa sám nechám niekam viesť.
Sviatosti nie sú rodinné šperky. Dedove hodinky môžem odmietnuť, čas si pozriem na telefóne. Krst a Eucharistiu nechcem ponúkať ako pamiatku na zbožných predkov. Ide o Boží život, spásu duše, večnosť. Kristus povedal: „Ja som cesta, pravda a život.“ Ak tomu verím, vzdelanie, cesty a pekný oblúk na snehu moju rodičovskú túžbu nenaplnia.
Kamarát chce dať dcéram strechu nad hlavou. Ja tiež. Pri tej druhej nemám peniaze ani stavebné povolenie. Môžem ich k nej viesť, hovoriť im o nej a modliť sa. Ak raz odídu, dvere im nezabuchnem. Len nech ma nikto nelieči z túžby, aby poznali Boha.
