Prinášame v plnom znení homíliu vladyku Cyrila Vasiľa SJ, ktorú predniesol v sobotu 10. augusta v rámci odpustovej slávnosti v Klokočove, pútnickom mieste Košickej eparchie.
Je dovolenkový čas. Niekto už na dovolenke bol, niekto sa ešte chystá. Viaceré rodiny mi po dovolenke hovorili: To, že sme boli v Chorvátsku, Turecku alebo na Orave, alebo na chate v Slovenskom raji, je krásny zážitok, ale viac ako more, hory, pekný hotel alebo horská chata sa nám rátalo napríklad to, že sme boli spolu, že sme si večer mohli len tak sadnúť okolo stola alebo na pláži, alebo pri večernom ohníku a rozprávať sa.
Poviete si, že je to banalita. Ani nie. Počas roka nie je takých večerov veľa. Asi to poznáte. Zvyčajne to vyzerá tak, že každý si robí svoje – deti úlohy, niekto je na počítači, na Instagrame či TikToku, iný telefonuje s kamarátom, kamarátkou, niekto chce pozerať správy, niekto ešte dorába domáce práce, žehlí, upratuje v kuchyni a podobne. Večery, keď si len tak všetci spolu sadneme, rozprávame sa a počúvame jeden druhého, sú stále zriedkavejšie.
Naša pozornosť je často rozptýlená, prelieta povrchne od jednej veci k druhej. A práve preto potrebujeme také chvíle stíšenia, načúvania jeden druhému, rozprávania sa. Potrebujeme ich a vychutnávame si ich.
Evanjelium, ktoré pravidelne čítame na mariánske sviatky, prináša podobnú scénu. Mária, Martina a Lazárova sestra, si sadá Pánovi k nohám, aby počúvala jeho slovo. Pravdepodobne boli v dome aj ďalší hostia, osoby, ktoré sa s Ježišom chceli stretnúť a ktoré sa v evanjeliovom texte nespomínajú. Marta ich chce všetkých obslúžiť a je to v poriadku, patrí sa to, očakáva sa to od nej.
Uchovávateľka, Uskutočňovateľka, Živiteľka
Mária si však nechce nechať ujsť túto príležitosť, aby Ježiša počúvala, bola v jeho spoločnosti, venovala mu pozornosť, sediac pri jeho nohách. Za túto jej túžbu sa jej dostáva pochvaly od samého Pána Ježiša. Evanjeliová stať pokračuje chválou Ježišovej Matky z úst neznámej ženy zo zástupu a Ježišovou odpoveďou, že rovnako ako jeho matka Mária sú blažení tí, čo počúvajú Božie slovo a zachovávajú ho.
Počúvanie a zachovávanie Božieho slova, to je cesta tých, ktorých Kristus nazýva blaženými.
Zaiste, že medzi nimi má prvé miesto práve Panna Mária, veď ona bola nielen prvou a najpozornejšou poslucháčkou Slova, ale v nej sa toto Slovo stalo telom, v nej rástlo, najprv v skrytosti, bola teda jeho „Uchovávateľkou“ ako Božia archa a svätostánok počas deviatich mesiacov, neskôr bola jeho „Uskutočňovateľkou“ pri pôrode, za čo ju dnes chválime v každej mariánskej modlitbe: „lebo porodila Krista, Spasiteľa a Vykupiteľa našich duší“.
Bola jeho „Živiteľkou“, keď ho zo svojich pŕs sýtila. V jej náručí Vtelené Slovo rástlo a začalo ľudskou rečou vyslovovať prvé slová. Mária a jej syn boli v neustálom dialógu slov i myšlienok. Rozprávali sa a načúvali jeden druhému. Veď od koho sa dieťa učí prvým slovám, ak nie od tej, ktorej hlas počúvalo už pred narodením pod jej srdcom? Nie nadarmo hovoríme, že každý z nás hovorí materinským jazykom. Ježiš hovoril rečou, ktorú sa naučil od Márie, keď sedel na jej kolenách.
Môžeme si živo predstaviť scénu, ktorú už každý z nás toľkokrát videl, ktorú vidíme na všetkých mariánskych ikonách – i na tejto klokočovskej –, scénu životného dialógu medzi matkou a jej dieťaťom, ktorú si môžeme predstaviť aj pri Ježišovi a Márii.
Prestavme si: Boh ako človek rodinný
Našou predstavivosťou ho môžeme vidieť, ako sa aj on – ako každé dieťa – túli k svojej matke, ako vníma jej dotyky, ako ohmatáva a tak spoznáva jej tvár, ako bľaboce prvé slová, rozhoduje sa k prvým krokom, ako sa učí samostatne jesť lyžicou, ako sa dáva na prieskum sveta – spočiatku len izby, dvora, záhrady –, ako sa mu otvára tajuplný okolitý svet, ako sa učí, čo sú to domáce zvieratá, že sa nemusí báť kohúta ani syčiaceho gunára. Smiech, plač, radosť, smútok, očakávanie, prekvapenie, sklamanie… celá škála pocitov sa mieša na palete ľudskej duše, ktorá rozvíja prejavy svojich schopností v učiacom sa dieťati, ktoré sa stále konfrontuje aj cez očný kontakt so svojou matkou.
Aj my si môžeme predstaviť Ježiša v Nazarete pod láskavým materinským pohľadom Márie… ako spoznáva tváre príbuzných, ako sa hrá s prvými priateľmi, ako oslavuje rodinné sviatky, ako mu svätý Jozef vysvetľuje účel a fungovanie vecí či domácich nástrojov v jeho tesárskej dielni…
A neskôr, čo preňho znamenali také samozrejmé každodenné veci ako chuť obľúbených domácich pokrmov z Máriinej kuchyne, prvý nožík, ktorý mu podaroval Jozef, a ním vystrúhaný drevený koník, prvá píšťalka, detské hry na ulici, posedenie s priateľmi pri ohni, prvá rybačka, lozenie po stromoch, vinobranie, prvé ochutnanie vína, chlad rosy na nohách, keď za úsvitu, kým je ešte čerstvo a začína sa práca na poli.
Aj Ježiš si vychutnával posedenie na lavičke po celodennej práci s pohľadom objímajúcim okolitý kraj pozlátený poslednými lúčmi zapadajúceho slnka, s pohľadom upretým na plný mesiac alebo na hviezdnu oblohu počas letnej noci, keď horúčosť nedá spať vnútri domu a človek hľadá trochu sviežosti, ukladajúc sa k spánku na terase či plochej streche príbytku, kde počúva neustále cvrlikanie cikád…
A takto by sme mohli pokračovať cez všetky tie stovky a tisíce drobných detailov, udalostí, zážitkov, stretnutí, chutí, vôní, zvukov, cez tú myriadu skúseností, z ktorých sa skladá ľudská formácia, rast, dospievanie. Celý tento Ježišov život po boku Márie v Nazarete zhŕňajú slová katechizmu:
„Boží Syn… pracoval ľudskými rukami, myslel ľudským rozumom, konal ľudskou vôľou, miloval ľudským srdcom. Narodený z Márie Panny sa naozaj stal jedným z nás, vo všetkom nám podobný okrem hriechu.“ (KKC 470)
Tu je najhlbší dôvod našej ľudskej dôstojnosti. Sme Božími deťmi, jeho stvorením, a sme milovaní až do tej miery, že Boh sám v osobe svojho Syna prijal našu ľudskú prirodzenosť.
Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil. (Jn 3,16-17) Boh vstúpil do ľudskej rodiny v Nazarete.
Ako asi mohli vyzerať letné večery v Nazaretskej rodine?! Možno práve tak ako tento dnešný letný večer tu na brehu Zemplínskej šíravy, keď sa pomaly stišuje deň a padá súmrak a aj my sa stretávame s Ježišom a jeho matkou Máriou.
Prišli sme zblízka i zďaleka ako veľká rodina veriacich v Krista, aby sme sa v tento večer stíšili, sadli si si symbolicky k nohám tej, ktorá vo svojom náručí drží Pána celého stvorenstva, Božie Slovo, „skrze ktorého všetko povstalo, pretože bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo“. O čom sa chceme rozprávať, čo máme na srdci, čo môžeme počuť, čo sa pri jej nohách chceme naučiť?
Vďaka i prosba za dar života
V prvom rade sme tu a na prvom mieste môžeme a chceme povedať, že sme vďační jednoducho za to, že tu môžeme byť – a to už z toho prostého dôvodu, pretože žijeme, dýchame, vnímame. Ďakujeme teda dnes večer za dar fyzického života, ktorý sme dostali od svojich rodičov. Naše matky aj v našom prípade totiž mali možnosť beztrestne a legálne nechať ukončiť náš život pred jeho dvanástym týždňom, podľa stále platných zákonov. Nevyužili ju. Práve naopak, prijali nás a dovolili nám narodiť sa – a to nie je samozrejmosť.
V generácii posledných desaťročí minulého storočia už vôbec nie. V druhej polovici 80. rokov sa predsa končilo potratom vyše 40 % tehotenstiev, na prelome tisícročí na sto pôrodov pripadalo ešte stále 35 umelých potratov, teraz niečo okolo 12. Vytešujeme sa, že badáme klesajúcu tendenciu, dokonca nám mnohí odporúčajú, aby sme do tejto témy veľmi nerýpali, lebo… je tu predsa klesajúca tendencia. Zabúdame na všetky tie chemické potraty, ktoré sú nateraz ešte nelegálne, a teda nie sú zahrnuté do štatistík, ale o ktorých znalci hovoria, že sa tu už robia ako na bežiacom páse.
Stále treba povedať, že kým ešte pred dvoma-troma desaťročiami ste mali asi takú šancu narodiť sa ako prežiť tatársky vpád a čierny mor, dnes má počaté dieťa asi takú šancu prežiť a narodiť sa ako prežiť bitku pri Slavkove. Pretože ešte stále je aj dnes pomer potratených k narodeným vyšší, ako bol pomer strát 1. československého armádneho zboru pri bojoch o Duklu, teda ľudovo povedané, dnes má počaté dieťa menšiu šancu prežiť a narodiť sa, ako mal šancu prežiť pešiak počas Duklianskej operácie. A to hovoríme, že na Dukle bol masaker, a každoročne spomíname na tých, ktorí tam padli.
Aj Mária riskovala
My, ktorí sme tu dnes… živí, patríme teda medzi tých preživších, patríme medzi tých šťastnejších, medzi tých, ktorí boli prijatí. Aj Mária prijala Ježiša, aj keď jej tehotenstvo prinášalo pre ňu nie hocijaké problémy. Riskovala dokonca svoj život – mohla byť podľa vtedajších zákonov prepustená, vyhnaná a mohla byť ukameňovaná. Ale verila Bohu a tomu, že ju neopustí ani v nebezpečenstve a ťažkostiach. Rovnakú dôveru v Božiu pomoc prejavili naše matky. Možno sa tiež museli rozhodovať, možno pre ne náš príchod na svet tiež prinášal nie malú ťažkosť a vyžadoval obety.
Preto im patrí vďačnosť. Ak ich ešte máme, tak to môžeme urobiť aj skutočne a doslovne, ak už tu nie sú, tak aspoň tichou modlitbou vďačnosti. Možno jednoduchými slovami: mama, vďaka ti, že si dovolila, aby som sa mohol narodiť, že si ma nepovažovala len za zhluk buniek, za nejakého malého parazita vo svojom vnútri, za omyl, za „niečo“, o bytí a nebytí čoho by si mala nenarušiteľné právo rozhodovať, že si pochopila, že som bol síce v tvojom tele, ale nebol som tvojím telom, pretože od počatia som mal vlastnú DNA, žil som vlastným životom, aj keď pred narodením i po narodení som bol závislý na tebe.
Dnes večer teda pri oslave Márie, našej nebeskej Matky, chceme vyjadriť vďačnosť svojim matkám za dar života. Chceme to urobiť dnes, ale rovnako to budeme môcť vyjadriť aj o niekoľko týždňov pri pochode za život v Košiciach. Len živí môžu pochodovať, len živí takto môžu ďakovať svojim matkám za dar života.
Nezabúdame, samozrejme, na otcov, pretože ani bez nich by sme tu neboli. Nielen v tej biologickej rovine, ale i tým, že svojím životným postojom poskytli podporu, ochranu a pocit istoty našim matkám, že stáli pri nich pri ich rozhodovaní. Láska a vďačnosť k otcom však nič neuberá na skutočnosti, že vzťah k matkám je niečo špeciálne, čo nás nemá privádzať do rozpakov – a to ani v dospelosti. Nie je to znak detinskosti – práve naopak… o čo sme starší a dospelejší, o to viac vieme oceniť svoje matky – a to aj pri všetkých ich prípadných ľudských slabostiach. Nikdy sme pre ne neprestali byť ich deťmi, majú na nás akési osobitné právo – majú právo aj očakávať našu vďačnosť. Majú právo očakávať našu úctu a pozornosť.
A tejto úcty a pozornosti sa im, žiaľ, nie vždy dostáva. Aj s tým však treba niečo robiť.
Ako sa správa k svojej matke
Pri svojej práci s mladými ľuďmi, ktorí vstupovali do svojich prvých romantických vzťahov, som neraz opakoval – ako radu – zvlášť dievčatám: Kladieš si otázku, či je to ten pravý, či k tebe vo vzťahu bude pozorný, úprimný, nežný. Chceš vedieť, čo ťa čaká po jeho boku? Všímaj si ho teda, ako sa správa k svojej matke. Z niekoľkých krátkych správ v evanjeliu vidíme, že Ježiš bol voči svojej matke úctivý a pozorný. Ako dieťa bol poslušný, na jej slovo začal svoje verejné účinkovanie v Káne Galilejskej, na ňu myslel aj v posledných chvíľach na kríži, keď ju zveroval do opatery svojho najobľúbenejšieho učeníka Jána.
Ak je tvoj chalan, priateľ, možno už snúbenec nepozorný, nevychovaný, neláskavý, hrubý a drzý k svojej matke, pamätaj, že taký a horší bude k tebe. Očarenie prvých chvíľ a nával hormónov nech nezaslepia tvoj zdravý úsudok. Ak toto vidíš – a nejde o chvíľkové zaváhanie, ale o bežné správanie –, daj mu kopačky, zachráň sa, rozíď sa s ním nie zajtra, ale hneď. Neopíjaj sa falošnou nádejou „ja verím, že on sa zmení“ – veď kto si neváži, kto nemiluje svoju matku, ktorá mu dala život, kto je k nej hrubý a neúctivý, iba veľmi ťažko bude pozorný, citlivý, nežný a úctivý k svojej snúbenici či manželke. Výnimky z tohto pravidla sú na úrovni štatistickej odchýlky pri odhade volebných výsledkov po sčítaní 90 % hlasov.
Nerozširuj rady tých dievčat a žien, ktoré ľahkovážne prehliadali varovné signály hrubosti, narcizmu, možno aj sklonov k násiliu u tých, do ktorých sa zamilovali. Nenechaj sa zlákať citmi do toxického vzťahu, ktorý ti bude ničiť život duchovne, psychicky a možno aj fyzicky. Zaiste, Božia milosť dokáže urobiť zázrak, dokáže uzdraviť aj toxický vzťah, ale povedzme si úprimne, spoliehanie sa na Božiu milosť a na zázraky pri odmietnutí používať zdravý rozum by mohlo hraničiť s hriešnou opovážlivosťou.
Ale aby sme si nemysleli, že to platí len o správaní synov k matkám. To isté si treba všímať aj u dcér – a ich vzťahoch k matkám i k otcom. Ak je tento vzťah manipulatívny, falošný, tvrdohlavo priečny, sebecký, neúctivý, aj tu platí to isté odporúčanie pre mladých mužov. Daj si pozor, aby si potom, keď pominie prvotné zamilovanie, nebol celý život aj ty využívaný, podceňovaný a manipulovaný tak, ako to tvoja, dnes milovaná, robila voči svojim rodičom. Rozlúč sa s ňou skôr, než sa ocitneš v situácii, že svoje frustrácie z nepodareného, od začiatku toxického vzťahu budeš potom vláčiť za sebou ako guľu na nohe alebo ich budeš utápať v poháriku.
Poviete mi, že táto predmanželská samozvaná a neodborná psychologická poradňa nie je témou na mariánsku kázeň na odpuste? Avšak dnes večer hovoríme tu v Máriinej a Ježišovej spoločnosti o svojich životoch. Aj o všetkom tom, čo ich sprevádza.
Preto dnes ďakujeme svojim matkám (ale i otcom) za fyzický život.
Preto si pripomíname, ako sa vyhnúť tomu, aby sme si svoje životy nesprávnymi životnými voľbami nerozvážne nepokazili a nezničili napríklad aj ľahkovážnym uzatváraním vzťahov, v ktorých druhá strana od samotného začiatku vysiela varovné signály toxicity prejavujúcej sa hrubosťou, aroganciou, nevďačnosťou a neúctou k rodičom, zvlášť k matke, ako predzvesť ďalšej psychologickej a neraz i fyzickej násilnosti vo vzťahu.
Nehovoríme však len o negatívnych veciach. Práve naopak. Súčasne chceme dnes večer ďakovať za všetky krásne ľudské vzťahy. Za čistú lásku zaľúbených, za trpezlivú lásku snúbencov, za vytrvalú lásku manželov, za krásny pocit prežívania lásky svojich rodičov i starých rodičov i lásky, ktorú deti vedia prejaviť svojim rodičom, za hlboký cit dôvery a blízkosti, ktorý môžeme zakúšať vo vzťahoch so svojimi priateľmi.
A preto popri fyzickom živote dnes chceme hovoriť aj o duchovnom živote a o najdôležitejšom vzťahu nášho života, o vzťahu k Bohu.
Okrem fyzického života je dôležitý aj nadprirodzený, duchovný život, život viery.
Aj k tej nás niekto priviedol – väčšinou naši rodičia, prípadne starí rodičia. Boli sme pokrstení a vedení vo viere. Ďakujme dnes aj za to. Ďakujme Bohu i všetkým tým, ktorí nám tento dar sprostredkovali. Ani to nie je samozrejmosť. Svojím spôsobom sme vyvolení, mali sme šťastie spoznať Krista už od detstva. Patríme k tej tretine ľudstva, ktorá počula a prijala radostnú zvesť evanjelia. Dostali sme dar, za ktorý však preberáme aj zodpovednosť, ktorý máme ďalej rozvíjať, ktorý máme uskutočňovať vo svojom každodennom živote. Možno sa nám to nie vždy dostatočne darí, možno nie vždy dokážeme prekonať pokušenie, slabosť, malé či väčšie sebectvo.
Uznanie vlastnej slabosti a hriešnosti je znakom pokory a múdrosti. Vyznávame svoju slabosť s pokorou, v pravde a skrúšenosti, ale s veľkou dôverou v Božiu láskavosť, odpustenie a pomoc. Skladáme svoje vyznanie Kristovi k nohám ako tí, ktorí vedia, že vyznanie hriechov zaceľuje rany našej duše, obnovuje poníženú dôstojnosť Božích synov a dcér.
Zlodej kričí: Chyťte zlodeja!
Nepriatelia náboženstva a Cirkvi nám hovoria, že naša viera je povrchná, zvyková, tmárska, zastaraná, čo len potvrdzuje, že ju nedostatočne uskutočňujeme v živote. Môžu mať niekedy pravdu v tom, že nie sme vždy dostatočne schopní uskutočňovať ju vytrvalým spôsobom vo všetkých aspektoch nášho života. Za to sa treba kajať a toto treba dennodenne naprávať. Ale toto má ďaleko k oprávnenosti kritiky samotnej viery vo všetkých jej aspektoch.
Zvyčajne tento typ výčitiek prichádza od ľudí, ktorí vieru alebo nikdy nemali, alebo ju stratili a zúfalo potrebujú takto ospravedlniť svoje životné postoje, ktoré sú nezlučiteľné s morálnymi princípmi kresťanstva, no ktoré nechcú zmeniť, ale práve naopak, s pocitom vlastnej morálnej nadradenosti ich chcú etablovať ako univerzálne platné. Kritikou skutočnej či zdanlivej hriešnosti iných, predovšetkým veriacich kresťanov, sa utvrdzujú vo vlastnom chybnom životnom štýle.
Spektrum kritikov je široké a môže sa rozprestierať od bývalých marxistických lektorov a politrukov a ich ideových či skutočných potomkov až po tých, ktorí možno niekedy dokonca študovali aj teológiu, ale – ako sa zdá – Božie slovo či učenie Cirkvi už dávno nie je pre nich základným kritériom hodnotového systému. Potom sú tu hlásatelia nových hodnotových kritérií v rámci modernosti, alternatívneho životného štýlu, prípadne politickej korektnosti a tolerancie vyžadujúci akceptovanie excesov každého druhu a precitlivení na čo aj len náznak nesúhlasu.
Plytký progresivizmus a hlbina kresťanstva
Nie je to nič nové. Kedysi bol takto moderný a progresívny islam, ktorý kritizoval kresťanov za to, že nedodržiavajú predpisy vlastného náboženstva. Už pred viac ako jedenástimi storočiami sa takouto kritikou kresťanov a kresťanstva zaoberal svätý Konštantín Cyril pri svojej debate s mohamedánmi. Tí mu poukazovali na skutočnosť, že oni sa držia svojho zákona, ktorý im dal Mohamed, a kresťania nie, lebo robia jeden tak, druhý inak, ako to komu vyhovuje. Na to Konštantín odpovedal:
„Náš Boh je ako morská hlbina. (…) Preto sa mnohí púšťajú na tú hlbinu, aby ho hľadali. Silní duchom s jeho pomocou ju preplávajú a navracajú sa s bohatstvom múdrosti. No zo slabých a tých, čo sa pokúšajú prejsť v bútľavých koráboch, jedni sa potápajú a druhí len ťažko dýchajú, zmietajúc sa v bezmocnej lenivosti. Vaše more je však úzke a pohodlné a každý ho môže prekročiť, malý i veľký, lebo nepresahuje ľudskú obyčaj, lež toho sa drží, čo každý môže urobiť. A Mohamed nič vám nezakázal. Lebo keď nespútal vo vás hnev a žiadostivosť, ale popustil, do akej priepasti vás vrhá?! Múdry nech to porozumie! Kristus však nie je taký, ale on dvíha ťažké zdola nahor, vierou a Božou milosťou učí človeka.“ (ŽK, VI)
Nuž nič nové pod slnkom. Kresťanstvo vždy so sebou prináša aj nové podnety, aj kritiku. Menia sa len protagonisti a variujú niektoré témy. A život pritom ide ďalej.
My sme tu, pretože chceme náš hodnotový systém stavať na Božom slove a učení Cirkvi. Aj napriek našej slabosti. S vďačnosťou a pokorou.
Vieme, že život podľa Božích zákonov je náročný, že k nemu potrebujeme neustále Božiu pomocnú ruku a osobitnú milosť, ale súčasne vieme, že je obohacujúci a správny. Preto tu dnes v tento večer chceme pokojne a pokorne ďakovať, rozprávať sa a načúvať jeden druhému v rodine Božích detí a predovšetkým načúvať Kristovi a jeho Matke, učiť sa od nich. S vďačnosťou za dar života i za dar viery. Pri nohách Ježišových, v spoločnosti jeho matky Márie i v spoločenstve tých, ktorí v neho uverili. Ako rodina, ktorá sa stretáva a zdieľa, povzbudzuje a napomína i potešuje – a to všetko preto, lebo v nej prevláda túžba po láske a pravde.
