V Cirkvi sa dnes vážne diskutuje o tom, ako majú byť kňazi a biskupi prítomní na sociálnych sieťach. Otázka je rozumná. Podozrivé je iba slovo prítomní. Stačí totiž kúpiť mikrofón, postaviť za seba policu s knihami a byť prítomný na YouTube, Spotify aj Instagrame súčasne. Človek môže byť viditeľný pre desaťtisíc ľudí a nebyť prítomný ani pri jednom z nich.
Aj mňa samotného sa trochu týka drobná panika našej doby: nemáš podcast, neexistuješ. A ak nemá podcast farár, možno čoskoro prestane existovať aj farnosť. Preto pribúdajú ranné zamyslenia, večerné zamyslenia, rozhovory, streamy a zamyslenia o tom, prečo sa už nevieme zamyslieť. Kresťan môže vstávať s výkladom evanjelia, variť pri rozhovore o spiritualite a zaspávať pri komentári k Apokalypse. Nikdy sme nemali na dosah toľko slov o Bohu.
Problémom nie je mikrofón. Kresťanstvo sa techniky nikdy zvlášť nebálo. Pavol používal rímske cesty a listy, Cyril s Metodom jazyk i písmo, misionári tlačiarenský lis. Kázeň vypočutá cestou do práce môže človeka zastaviť uprostred života a dobrý rozhovor pomenovať niečo, čo v ňom roky nemalo meno. Mikrofón dokáže múdrosti pomôcť prekonať oceán.
Dokáže to však urobiť aj pre márnivosť.
Mikrofón je zosilňovač, nie matéria pre sviatosť. Nezmení hlas na svedectvo len preto, že je pri ňom zobrazený krížik. Zosilní všetko, čo doň vložíme: evanjelium, strach, lásku, potrebu pomáhať aj potrebu, aby nás obdivovali. Algoritmus medzi nimi nerozlišuje. Pozná iba pozornosť.
A algoritmus má svoju vlastnú spiritualitu. Odmeňuje pravidelnosť, rýchlosť, istotu a emóciu. Človek musí mať každý týždeň novú tému, jasný názor a názov, na ktorý sa nedá nekliknúť. Duchovný život však býva pomalý, opakujúci sa a dosť nudný, navyše nedáva vždy ani odpovede. Roky sa môže odohrávať v jedinej prosbe. Mních môže celý život zápasiť s jednou vášňou. Na internete by mu po tretej epizóde odporučili zmeniť obsah.
Keď sa viera začne nazývať obsahom, ticho začne vyzerať ako výrobný výpadok. Kňaz, ktorý sa k niečomu nevyjadril, pôsobí, akoby zanedbal službu. Biskup by mal mať stanovisko ku všetkému od liturgie po geopolitiku, najlepšie do šesťdesiatich sekúnd.
Starí mnísi mali trochu iný komunikačný model. Učeník neprišiel za starcom s prosbou: „Daj mi link na novú sériu.“ Povedal: „Otče, daj mi slovo.“ Jedno. Nemyslím si, že by nemali čo povedať, no slovo, ktoré chceli darovať, malo najprv prejsť ich životom. Kým ho vyslovili, museli ho niesť.
Pri večiernych modlitbách sa modlíme: „Polož, Pane, stráž k mojim ústam a bránu ohradzujúcu moje pery.“ Bránu, nie múr. Kresťanstvo neoslavuje nemotu, dvere sa majú otvárať, ale nie pri každom záklopaní.
Kresťanská prítomnosť mala vždy telo. Je to stolička pritiahnutá k posteli chorého, ruka položená na plece, chlieb a víno na oltári, ale aj niekto, kto príde na pohreb a nepokúša sa smrť vysvetliť tým, že ju pomenuje.
Susedka prišla deň po pohrebe, postavila na sporák vodu a hodinu umývala riad. Za celý čas nepovedala nič okrem toho, že utierky sú mokré. Tá hodina pomohla pozostalému viac než celý kar.
Keď Jóbovi zomreli deti, prišli za ním traja priatelia. Sedem dní a sedem nocí sedeli vedľa neho na zemi a mlčali, lebo videli, že jeho bolesť je veľká. To bolo ich najlepšie pastoračné rozhodnutie. Potom Jób začal nariekať a priatelia nadobudli dojem, že jeho nárek treba teologicky opraviť. Nasledovala dlhá séria o Božej spravodlivosti, ľudskej vine a zmysle utrpenia. Všetko vysvetlili a ničomu nepomohli.
Niektoré slová o Bohu nás od Boha nevzďaľujú preto, že by boli nepravdivé. Vzďaľujú nás preto, že stoja na mieste, kde mal byť prítomný človek.
Napríklad Mária. Z hľadiska dnešnej komunikácie sa zachovala nie celkom zodpovedne. Dostala najväčšiu správu v dejinách a nevydala k nej stanovisko. Evanjelium iba poznamenáva, že slová zachovávala vo svojom srdci a premýšľala o nich.
Nebolo to tajnostkárstvo. Mária prijaté Slovo najprv niesla vo svojom tele. A v kresťanstve sa Slovo nestalo obsahom. Stalo sa telom.
Tu sa rozhoduje aj o zmysle kresťanských podcastov. Dobrý podcast nenahrádza modlitbu, liturgiu, spoločenstvo ani stretnutie. Vedie k nim. Nie je cieľom, ale ukazovateľom pri ceste. Podobá sa Jánovi Krstiteľovi: je hlasom, ktorý neukazuje na seba. Ak po päťdesiatich epizódach poznáme všetky názory moderátora, no nepoznáme lepšie Boha ani človeka vedľa nás, dostali sme sa bližšie k moderátorovi.
Podcasty nás teda môžu dostať bližšie k Bohu. Môžu nás priviesť až k dverám. Vstúpiť však musíme bez nich.
Po poslednej zvučke preto možno zostáva tá najdôležitejšia časť každej duchovnej epizódy: zložiť si slúchadlá a počúvať.
