V Evanjeliu podľa Matúša stoja neďaleko seba dve vety, ktoré si na prvé počutie protirečia. Prvá hovorí, aby sme pri modlitbe vošli do svojej izby, zavreli dvere a modlili sa v skrytosti. Druhá hovorí, že mesto postavené na návrší sa nedá ukryť a že lampu nikto nezapaľuje preto, aby ju položil pod nádobu.
Keby Matúš poslal takýto text do internetového katolíckeho denníka, redaktor by mu ho isto vrátil, jednu z viet podčiarkol a na okraj pripísal: Zjednotiť argumentáciu. Našťastie ho neposlal nám.
Pozoruhodné je, že mňa tento rozpor dlho netrápil. To býva podozrivé znamenie. Možno som si ho vyriešil v praxi skôr, než som sa naň vôbec stihol opýtať.
Možno teda nejde o to rozdeliť ľudské skutky na tajné a verejné, ale opýtať sa, prečo ich človek robí a na koho majú ukázať. V jednom prípade ľudia vidia dobré skutky a oslavujú Otca. V druhom vidia zbožného človeka a odmenia ho svojím obdivom.
Rozdiel teda nie je v tom, či skutok vidno, ale koho po ňom vidno.
V skrytosti má zostať to, čo konáme pred Bohom. Verejným sa napokon stane to, čo Boh vykoná s nami.
Do skrytosti patrí modlitba, pôst, almužna, slzy a zápas s vlastnou krehkosťou – teda asketická disciplína s prakticky nevyčerpateľnou zásobou materiálu. Pravým svedkom týchto vecí je Otec, nie publikum. Ani ja sám by som si z nich nemal robiť dôkaz vlastnej zbožnosti; veľmi rýchlo si totiž o sebe začnem myslieť viac, než treba.
Do viditeľnosti patrí tvar života: ako človek vstupuje do manželstva, ako smúti, ako narába s peniazmi a s časom, čo robí v stredu a čo v nedeľu, ako sa správa k človeku, nad ktorým má moc, či jeho pôst zmenil iba jedálny lístok, alebo aj stravníka.
To sa schovať nedá, pretože nejde o názor, ale o tvar – a ten je viditeľný zo svojej podstaty.
Staršia liturgická prax vedela tento rozdiel vyjadriť veľmi konkrétne. Katechumeni sa pred eucharistickou časťou liturgie prepúšťali z chrámu a zaznievalo diakonovo zvolanie: Katechumeni, vyjdite! Dnes katechumeni zväčša zostávajú a niektorí pokrstení odídu už počas čítania apoštola, teda aspoň v duchu.
O čosi neskôr, tesne pred Vyznaním viery, zaznie ďalšie zvolanie: Dvere, dvere! Pripomína celkom praktickú službu strážcov vchodu: po prepustení katechumenov mali dohliadnuť, aby počas obety nikto nevchádzal ani nevychádzal. Neskorší vykladači obrátili tento vonkajší pokyn aj dovnútra – k ústam, ušiam a pozornosti.
Pavol o vlastnom vytrhnutí do tretieho neba hovorí v tretej osobe, akoby šlo o kohosi cudzieho. Navyše o tejto udalosti píše až po štrnástich rokoch. Dnešný správca duchovného obsahu by nad takým premárneným materiálom iba bezmocne krútil hlavou. Mohol z toho byť podcast, kurz a najmenej sedem krátkych videí.
Pavol však zrejme vedel, že niektoré veci sa zverejnením devalvujú. Na druhej strane mučeníci zomierali verejne. V týchto dvoch obrazoch sa ukazuje Cirkev, ktorá nie je ani exhibicionistická, ani neviditeľná. Tajomstvo chráni a svedectvo vydáva.
Keď sa pozerám na seba a na prostredie, v ktorom žijem, mám podozrenie, že sme toto poradie obrátili. Dvere do svojho vnútra sme otvorili dokorán a tie druhé privreli tak dôstojne a slušne, že si to takmer nikto nevšimol.
Tajomstvo vysielame naživo a svedectvo sme sprivatizovali. Neraz mám pocit, že duchovná skúsenosť sa stala rozprávateľnou položkou a že sa od nej dokonca čosi očakáva. Akoby ten, kto nemá príbeh obrátenia s dramaturgiou a jasne označeným bodom obratu, nemal ani vieru.
Sme civilizácia mystikov: každý má duchovnú cestu, ktorú vie prerozprávať, ideálne do polhodiny, pričom moderátorovi ešte zostane päť minút na otázky. Keby som hovoril ja, pravdepodobne by som tento čas prekročil vysvetľovaním, prečo je môj prípad iný a jedinečný.
Oveľa ťažšie je ukázať bežný deň, obyčajnú stredu, na ktorej by z tej duchovnej cesty bolo niečo vidieť.
Tvar života sa pritom stiahol z dohľadu, nie preto, že by ho niekto zakázal. Vieru sme preložili do hlavy.
Keď je viera názor, stačí ju mať. Keď je viera prax, musí sa robiť, a robenie sa dá odpozorovať. Aj ja mám radšej vieru, ktorú možno pekne vyznať, než vieru, ktorá mi preformátuje kalendár.
Verejný priestor sa pritom rád pokladá za neutrálny. Nechcem mu automaticky pripisovať nepriateľstvo voči Bohu. Väčšinou iba počíta s tým, že Boh pre spoločný život nie je potrebný. Chceš myslieť na Boha, tvoja vec. Nechceš, tiež tvoja vec. V takomto chápaní nás však samotný svet k myšlienke na Boha nemá nijako privádzať.
Z tejto neutrality sa medzitým stala dôležitá hodnota. Čokoľvek ju naruší, pôsobí ako prehrešok proti etikete.
V takom usporiadaní netreba vieru zakazovať. Stačí ju zaradiť medzi súkromné presvedčenia a zvyšok sa urobí sám. Presvedčenie sa dá nosiť v hlave a v hlave je ticho. Boh tam pokojne môže zostať, pokiaľ sa neozve.
Obávam sa však, že neutrálny svet môže časom vychovať neutrálne vnútro. Ak si dlho opakujem, že veci okolo mňa nič neznamenajú, možno jedného dňa prestanem veriť, že aj to, čo sa deje vo mne, niečo znamená.
Životy svätých potom aj ja čítam niekde medzi dejinami a legendami. To naozaj niekto videl anjela? Skutočne sa rozostúpili vody? A môže byť chlieb viac než chlieb?
Aspoň u mňa pritom nie vždy ide o duchovnú suchosť, ktorú poznali aj svätí. Niekedy je to skôr zvláštny návyk: modliť sa a byť v kútiku duše trochu rád, že sa pravdepodobne nič nestane.
Staroveký pohan mohol mať problém s množstvom bohov. Žil však vo svete schopnom byť plný znamení. Aj náš svet je plný znamení, no väčšina z nich iba určuje, kde sa smie parkovať.
Problém teda nie je iba v tom, že svet mlčí. Odvykol som si počúvať.
Proti tomu stojí dobrá námietka: nie je neviditeľnosť jednoducho skromnosť? Alternatívou je predsa farizej s trúbkou, tričko so zbožným nápisom a pobožnosť ako politické gesto.
Pri sebe však vidím, že aj neviditeľnosť môže byť spôsobom, ako si spravovať vlastný obraz. Farizej si pred zbožným publikom svätožiaru prikreslí, neviditeľný kresťan ju pred sekulárnym publikom vyretušuje. Obaja pritom môžu stráviť celý deň premýšľaním o publiku.
Poznám oba filtre. Slobodnejší sa mi zdá ten, koho život jednoducho nadobudol podobu a kto sa už nemusí stále obzerať, ako pri tom vyzerá.
Druhá námietka je historická a znie, že viditeľné kresťanstvo sa skôr či neskôr pokúsi vládnuť. Táto obava nie je vymyslená. Kresťanské symboly už neraz kráčali spolu s mocou a násilím. Odpoveďou preto nemôže byť nostalgia za trónom, najmä keď si na ňom každý z nás predstavuje svojho kandidáta.
Ak kresťanstvo môže meniť svet, potom nie donucovaním, ale prítomnosťou. Aj dnešný jazyk o nescudziteľnej dôstojnosti človeka nevyrástol na neutrálnej pôde; nesie v sebe aj biblickú a kresťanskú pamäť.
Civilizácia, ktorá je presvedčená, že sa vymyslela sama, je v pozícii muža, ktorý si je istý, že nikdy nebol dieťaťom. Keď to píšem, neukazujem von oknom. Mám v tejto civilizácii trvalý pobyt.
To najdôležitejšie sa však nezačína pri spoločnosti, ale vo chvíli, keď o nej prestanem hovoriť a začnem hovoriť o sebe.
Neviditeľnosť sa mi potom javí čoraz menej ako sociálny problém a čoraz viac ako problém asketický. Sekulárny svet možno uprednostňuje moje mlčanie. Nemusel ma však oň veľmi prosiť. Často som mu ho ponúkol v predstihu.
Ak dokážem byť neviditeľným kresťanom bez väčšej bolesti, dôvod nebude iba v sile vonkajšieho sveta. Bude aj v tom, čo sa nachádza za mojimi zatvorenými dverami.
Niekedy tam totiž nie je tajomstvo. Ale iba nábytok.
Ak sa za nimi naozaj niečo deje, malo by sa to skôr či neskôr dotknúť môjho času, peňazí, nedele, utrpenia a spôsobu, akým milujem. Nie preto, že by som začal svoju modlitbu propagovať, ale preto, že dá môjmu životu tvar.
Kristus pri modlitbe nesľubuje publikum. Sľubuje Otca, ktorý vidí v skrytosti.
Skrytá modlitba nepotrebuje verejný komentár. Stačí, ak raz prinesie ovocie, ktoré si iní všimnú skôr než ja.
Tajná izba má dvoje dverí. Jednými do nej vchádzam bez svedkov. Druhými by som nemal vychádzať ako učiteľ, ale ako svedok.
