Mnohí máme v živote veci, pri ktorých viac-menej vnímame, že nie sú v poriadku. Vraciame sa k nim v myšlienkach, ozvú sa pri modlitbe, niekedy nám ich pripomenie človek, ktorý nás dobre pozná.
Chvíľu nás znepokojujú. Potom však prejde deň, týždeň, rok a nič sa nestane. Žiadny blesk z neba. Žiadny okamžitý trest. Život pokračuje ďalej.
A tento čas môže spustiť veľmi nenápadný proces: Božiu trpezlivosť si začneme mýliť s Božím súhlasom.
Je to jedna z hlavných myšlienok podobenstva o zlých vinohradníkoch z 21. kapitoly Matúšovho evanjelia. Hospodár vysadí vinicu, ohradí ju, vykope v nej lis, postaví vežu a prenajme ju vinohradníkom. Keď príde čas úrody, pošle svojich sluhov po ovocie.
Vinohradníci jedného zbijú, druhého zabijú, ďalšieho ukameňujú. Hospodár pošle ďalších. Dopadnú rovnako. Napokon pošle vlastného syna a očakáva patričnú úctu.
Nestane sa. Vinohradníci ho vyhodia z vinice a zabijú.
Ježiš toto podobenstvo rozpráva ľuďom, ktorí veľmi dobre poznajú judaizmus. Veľkňazi a farizeji šípia, že hovorí o nich. Problém nie je v tom, že by nevedeli, čo od nich Boh chce. Problém je, že sa voči Božiemu hlasu stali imúnni.
Rozdiel medzi usvedčením a odsúdením
Na mieste je preto dôležité rozlíšenie. Výčitka, že v mojom živote niečo nie je v poriadku, nemusí znamenať: Si zlý človek. Boh ťa nemá rád. Všetko si pokazil a niet pre teba cesty späť. To by bolo odsúdenie.
Usvedčenie je iné. Ukáže na konkrétnu vec, ale zároveň necháva otvorené dvere: Toto nie je dobré. Poď, niečo s tým urobíme.
Rozdiel je zásadný. Odsúdenie ma zatlačí do kúta a presviedča ho, že problémom je on sám a niet mu pomoci. Usvedčenie pomenuje problém preto, aby ho bolo možné riešiť.
Spomeňme si na Pavlove slová z Listu Rimanom: „Teraz teda už niet odsúdenia pre tých, čo sú v Kristovi Ježišovi.“ (Rim 8,1)
To však neznamená, že kresťan už nikdy nezažije nepokoj svedomia. Práve naopak. Môže byť veľmi nepríjemný. Rozdiel je v tom, kam nás zavedie. Či k beznádeji, alebo k zmene.
Najväčšie nebezpečenstvo
V podobenstve je zvláštny detail. Vinohradníci napadnú prvých sluhov – a hospodár nepríde s vojskom. Nevyhodí ich z vinice okamžite.
Pošle ďalších poslov. Človek si takúto trpezlivosť môže vyložiť presne opačne, než by mal:
Asi to so mnou nebude až také vážne. Možno hospodárovi na úrode až tak nezáleží. Možno mi to nakoniec prejde.
A presne tak sa môžem správať aj voči Bohu. Niečo v živote dlhodobo ignorujem. Viem o tom. Možno som sa tým kedysi dokonca trápil. Lenže uplynuli mesiace a nič dramatické sa nestalo.
Dospel som k mylnému záveru: Keby to Bohu naozaj prekážalo, už by s tým predsa niečo urobil.
Lenže neprítomnosť okamžitých následkov ešte nie je súhlas. Môže byť milosťou. Časom, ktorý dostávam, aby som vec napravil skôr, než začne ničiť mňa a mojich blízkych.
Svedomie sa dá otupiť
Ak upozornenia ignorujem opakovane, môžem si voči nim vytvoriť akúsi imunitu.
Najprv ma niečo znepokojí veľmi. Nabudúce o čosi menej. Potom už takmer vôbec.
Nie preto, že by sa nesprávna vec stala správnou. Zmenila sa moja citlivosť.
A postupne sa môže stať ešte čosi zvláštne. Človek začne veľmi ostro vidieť chyby druhých – dokonca práve tie, s ktorými by mal zápasiť on sám.
Aj veľkňazi a farizeji pri počúvaní Ježišovho príbehu okamžite vedeli odsúdiť zlých vinohradníkov. „Zlých bez milosti zahubí,“ odpovedajú na Ježišovu otázku, čo s nimi má hospodár urobiť.
Až potom pochopia, že Ježiš hovorí o nich. Je oveľa jednoduchšie rozhorčiť sa nad cudzou vinicou než si všimnúť vlastnú.
Čo ak Božie upozornenie nepríde v kostole?
Položme si praktickú otázku: cez koho k nám také upozornenie prichádza? Niekedy to nemusí byť kňaz. Nemusí to byť veta z Písma, ktorá nás zasiahne pri modlitbe.
Môže to byť manželka. Manžel. Priateľ. Kolega. Dieťa.A naša prvá reakcia býva veľmi účinná: namiesto toho, aby sme premýšľali, či na ich slovách niečo nie je, začneme skúmať chyby človeka, ktorý ich vysloví:Kto si ty, aby si mi toto hovoril? Tým som problém presunul na iného človeka. Ale opäť iba zdanlivo.
Koho vlastne počúvame?
Ježišovo podobenstvo preto nemusíme čítať iba ako príbeh o zlých vinohradníkoch spred dvetisíc rokov.
Kladie nám nepríjemnú, ale životne dôležitú otázku:
Je v mojom živote niečo, o čom už dávno viem, že by sa malo zmeniť, ale naučil som sa s tým žiť?
Možno sme si už našli aj veľmi dobré vysvetlenie, prečo to v našom prípade neplatí. Možno sme Božiu trpezlivosť začali pokladať za potvrdenie, že vlastne o nič nejde. Alebo sme umlčali ľudí, ktorí sa nám to pokúsili povedať.
Vinohradníci mali výhodu. Hospodár ich upozorňoval znova a znova. Ich tragédiou nebolo, že by nikdy nedostali šancu. Dostali ich veľa.
Kým ešte počujeme klopanie na dvere svojho svedomia, nie je neskoro otvoriť.
Boh nás neupozorňuje preto, aby ho ponížil. Práve naopak.
