„Vysušujem z tvojej hlavy vodu, s ktorou si nikdy nesúhlasila. Nech sa vyparí tvoja vina a zmizne tvoja hanba. Si jedna. Si celistvá. Patríš sem.“ Aj takéto slová môžu sprevádzať blasfemický rituál „odkrstenia“, ktorý býva nezriedka vykonávaný aj pomocou fénu na vlasy. Dotyčný „antikňaz“ na požiadanie kresťanom symbolicky vysušuje vodu, ktorou boli kedysi pokrstení. Výsledkom má byť vysušenie krstu. Dôvody i zámienky bývajú rôzne.
Často je za tým prejav nesúhlasu s učením alebo praktikami Cirkvi. Niekedy ide o reakciu na osobnú negatívnu skúsenosť, inokedy o dôsledok odklonu od samotnej viery. Niektorí ho vnímajú ako symbolické „oslobodenie sa“ z niečoho, čo si nikdy sami nezvolili.
Spoločenstvá, ktoré takýto akt ponúkajú v symbolickej forme, hovoria, že jeho účelom je „očistiť sa“ od náboženskej minulosti a potvrdiť vlastnú autonómiu. Preto si zrejme nechávajú vystaviť „certifikát o odkrstení“.
Podľa učenia Katolíckej cirkvi však takéto „odkrstenie“ krst nezmazáva ani nevysušuje, keďže krst zanecháva v duši človeka nezmazateľný, a teda aj „nevysušiteľný“ znak. Aj keby niekto prestal veriť alebo formálne vystúpil z Cirkvi, krst ostáva.
A rovnako zostáva aj pozvanie a otvorená náruč. Cirkev nestále povzbudzuje k návratu do Otcovho domu. Vysušenie krstu je v istom zmysle priliehavou demonštráciou toho, čomu sme vystavení v spoločnosti bez Boha a jeho lásky. Sme neustále vysušovaní. Sme vysušovaní dôrazom na široké lakte a orientáciou na výkon. Podľa toho sa meria naša hodnota.
V centre ohlasovania Cirkvi však stoja slová Ježiša Krista: „Ak je niekto smädný a verí vo mňa, nech príde ku mne a nech pije. Ako hovorí Písmo, z jeho vnútra potečú prúdy živej vody.“ (Jn 7,37-38)
V kontexte sviatku a odkazu svätých Cyrila a Metoda, ktorý na Slovensku slávime 5. júla, dostáva toto pozvanie aktuálnu podobu. O čo totiž išlo svätým solúnskym bratom? Usilovali sa, aby ľudia rozumeli. Aby rozumeli Bohu i sebe navzájom. Preto preložili Božie slovo i liturgiu do reči ľudu, lebo hľadali spôsob, ako sprítomniť Boha zrozumiteľným spôsobom.
Vieme, že práve preto je hlaholika kombináciou najmä troch znakov – kríža, kruhu a trojuholníka. Kríž je znakom lásky a obety Boha, kruh odráža večnosť tejto lásky a trojuholník nám chce povedať, že náš Boh je večným vzťahom troch osôb. A že do tohto vzťahu pozýva aj nás. Ak toto pozvanie prijímame, voláme to slovom spása, teda záchrana.
Ak niekto dnes žiada „odkrstenie“, nemusí byť za tým nenávisť, ale aj sklamanie či nedorozumenie. Možno aj dnes stretneme človeka, ktorý je dávno vysušený, pretože mu chýba konkrétne spoločenstvo veriacich so znakmi skutočnej jednoty a lásky. A možno toho človeka objavíme aj v zrkadle.
Ak sa teda odvolávame na cyrilo-metodské dedičstvo a hrdo spievame: „Dedičstvo otcov zachovaj nám, Pane,“ odhoďme fén nedorozumenia, sklamania či nenávisti a namiesto toho sa vráťme a načrime z vôd svojho krstu.
A vôbec nevadí, že si naň nepamätáme. Boh si pamätá a nikdy nezabudne!
