„Veľká novinka. Boh existuje. Kristus je Pán. A založil Katolícku cirkev.“ Týmito slovami oznámil mladý americký filozof Joe Schmid niečo, čo mnohí z jeho sledovateľov zrejme nečakali. Človek, ktorý roky verejne skúmal a kritizoval argumenty v prospech existencie Boha, sa vrátil ku katolíckej viere. Jeho cesta pritom nezačala silným náboženským zážitkom. Začala sa otázkou, na ktorú mu jeho dovtedajší pohľad na svet prestával dávať uspokojivú odpoveď.
Joe Schmid nepatrí do skupiny takzvaných internetových konvertitov, ktorí jedného dňa objavili vieru a natočili o tom video. Je doktorandom filozofie na Princetonskej univerzite. Venuje sa metafyzike, filozofii náboženstva a filozofii mysle a svoje práce publikoval aj v rešpektovaných odborných časopisoch The Journal of Philosophy, Noûs, Mind či Analysis. Zároveň vedie YouTube kanál Majesty of Reason, na ktorom celé roky rozoberal argumenty za a proti existencii Boha.
A Boh z nich dlho nevychádzal ako víťaz. Viac než desať rokov sa Schmid považoval najprv za ateistu, neskôr za agnostika. K náboženstvu sa nestaval ľahostajne. Práve naopak. Zaujímalo ho natoľko, že sa stalo jednou z oblastí jeho profesionálneho premýšľania.
Potom sa však karta začala obracať.
Prvá prasklina
Schmid svoju cestu neopisuje ako jeden dramatický okamih obrátenia. Hovorí skôr o prvej kocke domina. Tým sa preňho stal filozofický problém známy ako psychofyzická harmónia.
Za komplikovaným názvom sa skrýva pomerne jednoduchá otázka: Prečo náš vnútorný svet tak zmysluplne zodpovedá tomu, čo sa deje s naším telom a vo svete okolo nás?
Keď položíme ruku na horúci predmet, nervový systém vyšle signál, pocítime bolesť a ruku odtiahneme. Telesný stav, vedomý zážitok a naše konanie do seba zapadajú.
Zdá sa nám to samozrejmé. Filozoficky to však samozrejmé vôbec nemusí byť. Mohli by sme si predstaviť svet, v ktorom by rovnaké fyzické procesy vôbec nesprevádzalo vedomie. Alebo svet, v ktorom by poškodenie tela vyvolávalo príjemný pocit. Prípadne taký, kde by rozličné telesné stavy vyvolávali stále rovnaký vedomý zážitok.
Náš svet však funguje zvláštne usporiadane. Vedomie nám umožňuje orientovať sa v realite, vyhýbať sa nebezpečenstvu, nadväzovať vzťahy, poznávať, rozhodovať sa, prežívať krásu či radosť.
Filozofi Brian Cutter a Dustin Crummett tento jav rozpracovali ako nový argument v prospech teizmu. Netvrdia, že ním matematicky dokázali Boha. Tvrdia však, že takáto harmónia je podľa nich výrazne zodpovedá svetu, ktorý je stvorený rozumným Bohom než čisto naturalistickému svetu.
Schmidovi tento argument zostal v hlave. Neskôr ho nazval „prvým svetlom milosti“, ktoré skutočne vstúpilo do jeho života.
Akoby sme vyhrali jackpot
Schmid používa jednoduché prirovnanie. Predstavme si obrazovku s obrovským množstvom pixelov. Keby sa ich farby rozsvietili úplne náhodne, koľkokrát by sme dostali zmysluplný a usporiadaný obraz?
Takmer nikdy. Skôr by sme videli chaos podobný šumu na starej televíznej obrazovke. A predsa naše vedomie podľa neho nepripomína šum. Je pozoruhodne zladené s fyzickou realitou, v ktorej žijeme.
Schmid postupne nadobudol pocit, že vysvetliť túto skutočnosť iba ako šťastnú náhodu je čoraz ťažšie. Ako sám povedal, akoby sme vyhrali „psychofyzický jackpot“.
A tým sa jeho cesta iba začínala. Pre človeka, ktorý celé roky analyzoval argumenty proti Bohu, totiž prijatie možnosti, že Boh existuje, ešte ani zďaleka neznamenalo prijatie kresťanstva. A už vôbec nie Katolíckej cirkvi.
Prečo práve katolíci?
Tu prišla druhá etapa jeho hľadania. Schmid sa začal vážne zaoberať javmi, ktoré by predtým bolo ľahké odsunúť do priečinka s názvom „náboženské tvrdenia“.
Skúmal mariánske zjavenia vo Fatime, Lurdoch či Zeitoune. Zaujímali ho eucharistické zázraky, lekársky zdokumentované uzdravenia a životy svätých.
Dôležité je, že k nim nepristupoval ako človek, ktorý už chce veriť a potrebuje si svoju vieru potvrdiť. Stále mal množstvo námietok. Mal problém s učením o pekle. S niektorými biblickými otázkami. S morálnym učením Cirkvi a jej učiteľskou autoritou vôbec.
Lenže popri námietkach pribúdali aj veci, ktoré nedokázal jednoducho odložiť bokom. Začal nadobúdať zvláštny pocit: akoby jednotlivé stopy ukazovali tým istým smerom. Ako neskôr povedal, vyzeralo to, akoby sa „vesmír sprisahal“, aby všetko pôsobilo tak, že Boh existuje.
A ešte čosi ho znepokojovalo. Niektoré z javov, ktoré považoval za hodné seriózneho skúmania, neukazovali iba všeobecne k Bohu či ku kresťanstvu. Zdalo sa mu, že smerujú konkrétnejšie ku katolíckej viere.
Štyri hodiny o pátrovi Piovi
Vo februári prišiel ďalší zlom. Schmid absolvoval približne štvorhodinový rozhovor s katolíckym apologétom Ethanom Museom. Témou boli mimoriadne javy spojené so životom svätého Pátra Pia.
Pre niekoho možno prekvapujúci posledný kamienok na ceste človeka, ktorého akademickou doménou je analytická filozofia. Pre Schmida však práve tento rozhovor znamenal bod, keď sa jeho dlhé intelektuálne skúmanie prelomilo do osobného rozhodnutia.
„Napokon ma práve štvorhodinový rozhovor s Ethanom Museom o Pátrovi Piovi intelektuálne presvedčil, že katolicizmus je pravdivý,“ povedal neskôr. A potom urobil niečo, čo sa už nedá vyriešiť filozofickým argumentom.
Na druhý deň si sadol a urobil si spytovanie svedomia za viac než desať rokov života mimo viery. O deň neskôr išiel na generálnu spoveď. V tej chvíli sa príbeh filozofa zmenil na príbeh veriaceho človeka.
Najprv spoveď. Až potom YouTube
Azda najzaujímavejšia časť Schmidovho príbehu prišla potom. Svoje obrátenie okamžite nezverejnil. Človek s vlastným úspešným YouTube kanálom mohol zapnúť kameru, oznámiť senzačnú novinku a sledovať, ako pribúdajú pozretia.
Schmid urobil presný opak. Približne pol roka mlčal. Vysvetlil, že potreboval najskôr žiť sviatostným životom Cirkvi. Potreboval dať do poriadku svoj život modlitby. Zakoreniť sa vo viere skôr, než začne svoju novú pozíciu verejne obhajovať pred ateistickými, či agnostickými priateľmi a pred publikom, ktoré ho celé roky poznalo v úplne inej pozícii.
Obrátenie rozumu nestačilo
Schmid dnes otvorene hovorí, že jeho konverziu nemožno zredukovať na jeden úspešný filozofický dôkaz. „Konverzia nie je iba zmenou mysle. Konverzia je zmenou srdca,“ povedal. Práve v tom je jeho príbeh zaujímavý.
Rozum ho priviedol k dverám, no za nimi už nestačilo iba premýšľať. Bolo treba urobiť spytovanie svedomia.
Vyspovedať sa. Začať sa modliť. Prijímať sviatosti.
A postupne sa učiť žiť ako človek, ktorý už Boha neskúma iba ako filozofickú hypotézu.
Schmid pritom neodkladá rozum bokom. Práve naopak. Chce pokračovať v práci, ktorá ho preslávila. Mení sa však perspektíva. Kým celé roky verejne skúmal a kritizoval argumenty v prospech teizmu a kresťanstva, teraz chce obhajovať teizmus a katolícku vieru.
Jeho príbeh preto nie je svedectvom o porážke rozumu vierou. Skôr o tom, čo sa môže stať, keď človek dovolí vlastným otázkam, aby ho zaviedli aj tam, kam pôvodne vôbec nechcel ísť.
Na konci svojho rozprávania Schmid svoju cestu napokon neopísal ako filozofický triumf ani ako víťazstvo v debate. Použil oveľa jednoduchšie slová:
„Toto je môj príbeh obrátenia. V konečnom dôsledku je to príbeh lásky.“
A pridal želanie, aby sa podobný príbeh začal aj na druhej strane obrazovky.
Spracoval Rastislav Čižik.
