Gréckokatolícka cirkev začína svoj cirkevný rok, nazývaný tiež indikt, 1. septembra. v tento deň si pripomína aj Simeona Stĺpnika, askétu prvých kresťanských storočí.
Termín indikt pochádza z latinského slova indictio, čo znamená ohlásenie, odhadnutie. Pôvodne označoval výnos rímskych cisárov, ktorý nariaďoval každých päť rokov urobiť súpis a ohodnotenie pozemkov vo vlastníctve občanov. Na začiatku sa termín indikt používal na označenie finančného roka, neskôr sa stal východiskovým bodom aj pre označenie dátumov spoločenského života.
Zavedenie 1. septembra ako začiatku cirkevného roka má svoje korene vo 4. storočí, keď otcovia Nicejského koncilu v roku 325 tento dátum stanovili ako začiatok nového cirkevného roka. Urobili tak aj s ohľadom na víťazstvo cisára Konštantína Veľkého nad Maxenciom, ku ktorému došlo 1. septembra 312. Išlo o víťazstvo, po ktorom Konštantín daroval kresťanom slobodu a možnosť otvorene vyznávať svoju vieru.
Cirkevný rok v Gréckokatolíckej cirkvi má svoje vlastné cykly, ktoré zahŕňajú nielen sviatky venované Kristovi, ale aj slávenia zasvätené Bohorodičke a svätým.
Druhý vatikánsky koncil, ktorý sa konal v rokoch 1962 – 1965, zdôraznil význam liturgického roka, keď v konštitúcii Sacrosanctum concilium uviedol, že Cirkev má povinnosť pripomínať spásonosné dielo Krista prostredníctvom liturgických slávení a tým otvárať veriacim poklady milostí, ktoré sú dostupné počas celého roka.
Konštantínopolský patriarcha Demeter ustanovil v roku 1989 tento deň ako deň modlitby za stvorenie, čo by sme dnes nazvali istou formou kresťanskej ekológie. Obdobne sa k tejto téme stavia pápež František v encyklike Laudato si’ (221). Krása stvorenstva, ktorú sme my ako koruna Božieho stvorenia povinní chrániť a zveľaďovať, sa pripomína aj v liturgických textoch.
Liturgický rok je vnímaný ako cesta, ktorá veriacich vedie k väčšiemu pripodobneniu sa Kristovi. Ako Kristus je stredobodom liturgického roka, tak sa má stať ten istý Kristus stredobodom aj nášho osobného života.
Prvý deň cirkevného a liturgického roka sa v Gréckokatolíckej cirkvi preto spája s menom svätého Simeona Stĺpnika, jedného z najvýznamnejších ranokresťanských askétov a zakladateľa asketickej tradície stylitizmu, ktorá spočívala v žití na stĺpe.
Narodil sa okolo roku 390 v meste Sis vo vtedajšej rímskej provincii Cilícia (dnes Kozan v Turecku) ako syn kresťanských rodičov Sisotiana a Marty.
Ako trinásťročného mladíka, v tom čase pastiera oviec, ho silne ovplyvnili evanjeliové blahoslavenstvá. Mystické vízie ho mali priviesť k asketickému spôsobu života. Najprv strávil dva roky v menších mníšskych komunitách v rodnom kraji, neskôr vstúpil do sýrskeho kláštora neďaleko Tell’Ada.
Ukázalo sa však, že pre extrémne sebatrýznenie nehodí sa do žiadnej kláštornej komunity. Niekoľko desiatok rokov potom strávil ako pustovník na viacerých miestach, pričom najznámejšie z nich bolo Telanissos (dnes Deir Seman v Sýrii).
V snahe uniknúť rastúcemu záujmu ľudí, ktorí ho vyhľadávali kvôli jeho zbožnosti a zázračným schopnostiam, no rušili na duchovnej ceste, sa rozhodol pre extrémny čin.
Na mieste, ktoré sa dnes volá Qalʿat Simʿan, si dal postaviť kamenný stĺp, na ktorom potom býval a kde sa venoval modlitbe a pôstu. Stĺp bol spočiatku vysoký len 3 metre, no postupne ho navýšil do výšky asi 16 metrov. Plocha na jeho vrchole o rozlohe asi 4 m² sa stala Simeonovým domovom až do jeho smrti, teda asi na 37 rokov.
Správy o jeho jedinečnom životnom štýle sa dostali k najvyšším cirkevným a štátnym predstaviteľom. Keď Simeona navštívil antiochijský patriarcha Domninos II., celebroval na stĺpe bohoslužbu. Cisár Teodózius II. (408 – 450) vraj tiež vyliezol na stĺp, keď prišiel Simeona požiadať o radu v jednej štátnickej záležitosti.
Simeon zomrel v roku 459 vo veku 69 rokov, keď po dvoch dňoch ho našli nakloneného v modlitbe. Simeonovo telo bolo pôvodne pochované v Antiochii, neskôr ho preniesli do Konštantínopolu. Pôvodný relikviár sa v 18. storočí stratil, no časť relikvií sa nachádza v Arezze a v Benátkach.
Na mieste jeho pustovníctva vzniklo kláštorné centrum. Hlavná stavba komplexu Martýrium svätého Simeona a jeho stĺp sa čiastočne zachovali až do dnešných dní.
Niekoľko ďalších pustovníkov inšpirovaných Simeonom začalo žiť na obdobných stĺpoch, čím vznikol stylitský spôsob života ako osobitná forma asketizmu.
Z jeho spisov sa zachovalo len niekoľko gréckych a sýrskych listov. Existuje však viacero jeho gréckych, sýrskych, arabských a arménskych životopisov. Za veľmi hodnotný sa považuje sýrsky životopis preložený do nemčiny Hansom Lietzmannom.
Jeho odkaz žije ďalej nielen v literatúre, ale aj v duchovnom živote Cirkvi, ktorá ho oslavuje ako jedného z veľkých svätcov.
