Profesor Michael Kunzler, ktorého prednášky liturgiky som mal možnosť na prelome tisícročia navštevovať, nezabudol pri výklade svätej omše poukázať aj na rozdiel medzi vnímaním kresťanského Západu a Východu.
Znakom západného kresťana vraj je, že sa pýta kedy. Je zvedavý, kedy dochádza k premene chleba a vína na telo a krv Pána Ježiša. Túto otázku si vraj východný kresťan nekladie. On sa snaží vnímať celok. Celá eucharistická modlitba (anafora) má preňho príchuť tajomnej premeny a dobre vie, že ju aj tak nikdy rozumom nepojme.
Ako príklad sa uvádza aj známa anekdota. Pri hľadaní momentu premeny boli veriaci upozornení či vyrušení aj akusticky – zvonením. Vtedy sa prestali modliť „svoje modlitby“ a sústredili sa na kňaza, lebo vedeli, že teraz nastal ten okamih. A z kňazových úst počuli latinské slová ustanovenia: „Hoc est corpus meum…“ (Toto je moje telo…) Postupne z toho vznikla ľudová skomolenina: „hókus-pókus“. Zo slov ustanovenia Eucharistie sa postupne vyvinula formulka magického zaklínadla, ktorú stačí vysloviť, a veci sa zázračne zmenia.
Čo však mení človeka na kresťana, nie je správne vyslovená formulka, ale správne žitý vzťah so živým Bohom, ktorý sa k človeku v Eucharistii skláňa najhlbším možným spôsobom. Počas slávenia svätej omše na to osobitným spôsobom upozorňujú slová ustanovenia.
Slová ustanovenia nesmieme chápať ako samostatnú formulu premenenia, ale ako ústredné jadro Eucharistickej modlitby, ktorá tvorí jednotný celok – modlitbu, v ktorej majú Pánove slová rozhodujúce a určujúce miesto.
Pritom však nejde len o opis niečoho, čo sa kedysi udialo, ale o anamnetické sprítomnenie ustanovenia Eucharistie. Keď sa počas Eucharistickej modlitby spomenie ustanovenie Eucharistie „v tú noc, keď bol zradený…“, v tej chvíli neviditeľne prítomný Ježiš sám koná – cez kňaza robí to isté, čo urobil pri Poslednej večeri: berie chlieb a víno, premieňa ich na svoje telo a krv a dáva ich svojmu ľudu.
Preto aj gestá, ktoré sprevádzajú slová ustanovenia, majú dvojitý význam. Na jednej strane dramaticky sprítomňujú udalosti Poslednej večere – kňaz berie chlieb a víno, hovorí slová ustanovenia a naznačuje gesto podávania. Na druhej strane tieto úkony vyjadrujú eucharistickú zbožnosť – osobitne pozdvihnutie (eleváciu) hostie a kalicha. Pozdvihnutie hostie sa objavilo už v 13. storočí; pozdvihnutie kalicha sa presadilo len postupne a stalo sa bežnou súčasťou svätej omše až po vydaní misála z roku 1570. Po pozdvihnutí kňaz vzdáva úctu premeneným darom pokľaknutím – gestom, ktoré sa v západnej tradícii pevne ustálilo a je pre Eucharistiu príznačné. Pôvodne sa kňaz klaňal dvakrát (pred pozdvihnutím a po ňom), dnes zostalo jedno pokľaknutie po elevácii.
Pomerne novým prvkom je aj odpoveď zhromaždenia po slovách ustanovenia, aklamácia: „Smrť tvoju, Pane, zvestujeme a tvoje zmŕtvychvstanie vyznávame, kým neprídeš v sláve.“ Starý, nebiblický výraz Mysterium fidei – Tajomstvo viery, ktorý sa kedysi nachádzal priamo v texte nad kalichom, bol z neho vyňatý a stal sa pozvaním k spoločnému vyznaniu viery veriacich. Aj východné liturgie poznajú podobnú formu účasti – veriaci odpovedajú: „Amen,“ čím potvrdzujú a prijímajú to, čo sa práve uskutočnilo.
Slová ustanovenia sú teda anamnézou, spomienkou. Ale komu sa to pripomína? Kňaz sa tu neprihovára zhromaždeniu – stále sa obracia na Otca; všetky Eucharistické modlitby sa obracajú na Otca. Už koncil v Kartágu v roku 411 stanovil, že „keď stojíme pri oltári, v modlitbe sa vždy máme obracať na Otca“. Otec však dobre vie, čo vykonal – načo mu to znova rozprávať?
Táto úvaha lepšie objasňuje, že spomienku tu chápeme vo význame sprítomnenia. Ak teda mám niečo na pamäti, existuje to len v mojej mysli, ale objektívne mimo mňa to existovať nemusí. Ale to, čo je prítomné v Bohu, jednoducho existuje. Môžeme povedať, že my sami existujeme, lebo Boh na nás pamätá. Východné cirkvi to pri modlitbách za zosnulých vyjadrujú nádherným spevom „Večná pamiatka“. To, že Boh na zosnulých pamätá, znamená ich večný život.
Podobne pri slávení Eucharistie tkvie sila modlitby v sprítomnení toho, čo sa síce historicky udialo pred dvetisíc rokmi, ale má večnú hodnotu, lebo to jestvuje v Bohu. Pripomínať si to znamená dovoliť Kristovi byť reálne prítomným v našich životoch vo vzťahoch.
A na toto je každá mágia prikrátka.
