História nás učí, že víťazstvá sa nezískavajú iba zbraňami a iba v otvorených bitkách. Oveľa vzácnejšie je dosiahnuť víťazstvo v duchovnej sfére. Jedno z takýchto víťazstiev si v týchto dňoch pripomínajú gréckokatolícki veriaci na Slovensku.
Nedeľa 12. októbra patrí spomienke na „bojovníkov“, ktorí v roku 787 vyhrali siedmy spoločný zápas na sneme v známom meste Byzantskej ríše Nicei. Zatiaľ čo predošlé zápasy sa týkali dogmatických otázok ohľadom osoby Ježiša Krista, Svätého Ducha či Bohorodičky, tentoraz išlo doslova o všetko naraz – o ikonu.
Môže sa to zdať ako prehnané tvrdenie, až kým nenahliadneme za dejinné kulisy týchto udalostí. Pre kresťanský Východ 8. storočia sa totiž jablkom sváru stala práve ikona. Po tom, ako Trullanský snem koncom roku 692 stanovil, že ikona má vyjadrovať pravé učenie Cirkvi, sa začal neľútostný útok. Povstala jedna z dovtedy najväčších heréz, ktorá cielila na samotné základy kresťanstva, ikonoborectvo. Čo ju vyvolalo?
Dôvodov bolo zaiste viac. Spomenúť treba aj zmätočný prístup niektorých vtedajších kresťanov k ikonám, ktorí nimi horlivo zdobili chrámy mysliac si, že to postačuje pre spásu duše. Samotné uctievanie ikon taktiež nadobudlo podivné formy. Dobové svedectvá hovoria napríklad o „byzantskej aristokracii“, ktorá s obľubou nosila odev ozdobený obrazmi svätých. Neprimeranosť uctievania ikon sa objavila v cirkevnom živote aj v podobe absurdít.
Niektorí veriaci si ikony vyberali za svojich krstných rodičov alebo poručníkov pri mníšskych sľuboch. Stávali sa dokonca aj prípady, keď niektorí kňazi zoškrabovali farby z ikony a primiešavali ich do svätého prijímania a takto ho potom podávali veriacim. Iní kňazi slávili sväté liturgie na ikonách, čím prakticky nahradili oltár. Uctievanie ikon nebolo v týchto prípadoch pochopené správne. Pozornosť veriacich sa sústredila na samotný predmet a nie na osobu vyobrazenú na ikone, čo, prirodzene, presahovalo do oblasti mágie. Vidiac takéto excesy niektorí dospeli k čiastočnému alebo aj úplnému odmietnutiu ikon.
Ak chceme získať ucelenejší pohľad na ikonoborectvo, nemôžeme obísť ani vtedajšiu politiku. Úzke prepojenie náboženského a politického života malo za následok prekračovanie kompetencií. Dobové politické špičky sa snažili o jednotu ríše, ktorú si však nevedeli predstaviť bez náboženskej jednoty či aspoň zblíženia medzi kresťanstvom a šíriacim sa islamom. V úsilí o jednotu a zmier vnímali niektorí cisári ako jednu z hlavných prekážok práve ikonu, keďže islam vyobrazovanie Boha i Proroka prísne zakazuje.
Jedným z takýchto panovníkov bol cisár Lev Isaurský, ktorý vládol ako Lev III. (717 – 741) a bol známy svojím obzvlášť silným odporom k rozšírenému uctievaniu ikon na Východe. Niekdajší úspešný generál začal veľké ťaženie proti ikone v roku 730, keď ediktom nariadil odstránenie ikon z chrámov i verejných priestorov. Toto opatrenie vyvolalo vlnu nepokojov a protestov, ktoré boli spojené nielen s mnohými perzekúciami, ale aj s obeťami na životoch.
Pri ikonoborectve je potrebné rozlíšiť, že v ňom nešlo v prvom rade o útok na umenie ako také. Bolo zamerané cielene proti vyobrazovaniu Ježiša Krista, Bohorodičky i svätých. Syn autora ikonoboreckého ediktu Konštantín V. (741 – 775), ktorý pokračoval v prísnej politike svojho otca, dal napríklad z významného Blachernského chrámu odstrániť cyklus na tému z evanjelií a nahradil ho obrazmi kvetov, vtákov a iných zvierat. Čelil výčitke, že zmenil chrám na ovocnú záhradu.
Ikonoborectvo nepredstavovalo jednoliaty smer, ale malo svoje odtiene. Tvorili ho fanatickí radikáli, ktorí odmietali v princípe všetky vyobrazenie Ježiša Krista, Bohorodičky i svätých. Na druhej strane umiernení liberáli pripúšťali vyobrazenie svätých a niektoré skupiny aj vyobrazovanie Ježiša Krista, ale len do okamihu jeho telesnej smrti.
Na druhej strane stáli argumenty zástancov uctievania ikon. Podľa nich spočíva legitimita uctievania ikon v samotnom vtelení Božieho Syna Ježiša Krista. Cirkevní otcovia z toho vyvodili zaujímavý záver: Ak je existencia ikony založená na vtelení druhej osoby Presvätej Trojice, potom to platí aj naopak. A síce, že ikona potvrdzuje a dokazuje reálnosť vtelenia Božieho Syna. Preto bolo odmietanie ikony vo svojej podstate vlastne odmietaním celého diela našej spásy.
Keď teda Cirkev bránila ikonu, nebránila iba jej vieroučnú funkciu alebo estetický význam. Obrana ikony bola vlastne obranou celého základu kresťanskej viery – udalosti Božieho vtelenia. Na tomto pozadí je možno lepšie pochopiteľné, prečo boli obrancovia ikony ochotní položiť v tomto boji svoj život.
Zároveň tieto fakty umožňujú jasnejšie vnímať víťazstvo, ktoré znamenal cirkevný snem v Nicei v roku 787. Priaznivú pôdu mu pripravila cisárovná Irena (vládla o. i. ako regentka v rokoch 780 – 790), ktorá v roku 786 zvolala koncil do Chrámu Hagia Sofia, ale jej úmysel prekazili rebelujúce gardy z hlavného mesta. Irena ich nenápadne presunula mimo mesta a v nasledujúcom roku 787 jej zámer vyšiel. V Nicei sa na druhýkrát zišiel cirkevný snem, ktorý legitimizoval používanie ikon a vošiel do histórie ako posledný – siedmy všeobecný.
Cirkevným otcom tohto snemu vďačíme za objasnenie terminológie. Koncil potvrdil, že klaňanie sa (latreia) patrí jedine Bohu, ale že úcta k svätým a svätým veciam (douleia, proskynesis) s ním nie je v rozpore, ba že ho, naopak, ešte umocňuje. Uctievanie ikon tak bolo potvrdené ako jeden z centrálnych bodov ortodoxnej viery.
Hoci ikonoborectvo nebolo celkom eliminované a v ďalších desaťročiach bol potrebný ďalší zápas o potvrdenie pravej viery, predsa toto duchovné víťazstvo malo ďalekosiahly význam. Znamenalo dôležitú výhybku na ceste kresťanského Východu, aby sa nedostal na slepú koľaj. A hoci sa odohralo pred viac než tisícročím, predsa jeho dosah na súčasnú podobu východného kresťanstva mnohí vychutnávame až podnes.
