Ani ja som neodolal novému trendu. Mníšsky režim som mal už štyri dni.
Vstávanie o pol piatej, studená sprcha, žiadny telefón do deviatej, hodina hlbokej práce, potom druhá. Mal som to napísané na papieri, ktorý som si prilepil nad pracovný stôl. Aplikácia na budovanie návykov mi totiž pripadala — veď posúďte sami — trochu ako aplikácia na odvykanie od aplikácií. Štvrtý deň o 5:52 prišla mladšia dcérka a oznámila, že nestihla ísť na záchod a je celá mokrá.
Zaujímavé nebolo, že režim skončil. Zaujímavé bolo, aký som bol nahnevaný. Nie na dcérku. Vlastne ani na mokrú posteľ — tá sa dala vyriešiť za štyri minúty. Bol som nahnevaný na tie štyri minúty.
Internetom sa hemžia návody, ako sa stať instantne mníchom. Ľudia zdieľajú svoje skúsenosti. Radia, čo fungovalo najlepšie, kam ich to posunulo a ako si konečne dali do poriadku svoj zlý time management či definitívne zatočili s dovtedy neporaziteľnou prokrastináciou.
Treba však byť spravodlivý. Mníšsky režim nie je hlúposť. Vyrastá zo skúsenosti, ktorá je pravdivá: život sa dá strácať po dvadsiatich minútach denne bez toho, aby sa stalo čokoľvek dramatické, a sústredenosť je dnes vzácnejšia surovina než zlato. Sústredenosť nad zlato. Sebaoptimalizátor dvadsiateho prvého storočia si všimol, že je rozdrobený, a chce s tým niečo robiť. A to si nezaslúži výsmech.
Problém je v tom, že si vybral z mníšstva jedinú vec, ktorú si mohol ponechať pod kontrolou.
Východná tradícia však pozná slovo, ktoré dnešnému mníšskemu režimu sedí celkom dobre: idiorytmia, doslova vlastný rytmus. Na Athose sa tak po stáročia označoval spôsob života, pri ktorom si mnísi mohli ponechať osobný majetok a príjem, stravovať sa oddelene a voľnejšie si usporadúvať každodenný život. Nebol to cenobitský ideál, skôr ústupok, ktorý sa ujímal v časoch úpadku. Obnova potom išla opačným smerom: od vlastného rytmu k spoločnému. Posledný z dvadsiatich hlavných athoských kláštorov, Pantokrator, prešiel na cenobitský spôsob života až v roku 1992.
Vlastný rytmus, ktorý dnes ponúkame ako sebarozvoj, bol teda v tejto tradícii skôr diagnózou. Nie iba obrazne. Už v názve.
Rozdiel pritom nie je v tvrdosti rozvrhu. Mnícha môže zvon zobudiť o druhej v noci, nie o pol piatej, a po modlitbe si nejde pospať do obeda. Rozdiel je v tom, kto ten rozvrh vlastní.
Sebaoptimalizátor si svoju regulu napíše sám a ponechá si k nej administrátorské práva. Keď mu prestane vyhovovať, upraví ju. Keď ho niečo vyruší, cíti sa okradnutý, lebo ho okradli o jeho vlastný projekt. Je zákonodarcom aj poddaným v jednej osobe, čiže askétom, ktorý si sám vystavuje dišpenz. Spolu so sústredenosťou sa v ňom môže potichu trénovať aj presvedčenie, že je pánom svojho času a riaditeľom svojho života. Pravidlo, ktoré môže kedykoľvek zmeniť, ho napokon stále učí, že je suverén.
Mnícha budí zvonec, ktorý si nenastavil. Volá ho na bohoslužbu, ktorú si nevybral, k bratom, ktorých si nevybral. Tri veci, a ani jedna nie je jeho. Keby bola tvrdosť rozvrhu tým podstatným, mníšstvo by sa dalo nahradiť dobrou appkou.
Augustín má na to vlastný, dosť nečakaný výklad. Vo výklade žalmu „Aké je dobré a milé, keď bratia žijú pospolu“ sa pýta, prečo sa takí ľudia vlastne nazývajú mníchmi, keď monos znamená jeden. Jedným môže byť aj človek v dave, no ten ešte nie je monos, jeden jediný. Mníchmi sa preto právom volajú tí, ktorí žijú spolu tak, že sa stávajú jedným človekom: jedna myseľ a jedno srdce, veľa tiel, ale nie veľa sŕdc.
V Augustínovom výklade teda mních neznamená osamelého. Znamená zjednoteného. A zjednotiť sa, ako je známe, nedá vo dvoch etapách po tridsať minút. Robia to s vami iní ľudia, žiaľ, spravidla v nevhodnom čase.
Aj pustovník v zrelej mníšskej tradícii odchádzal do samoty s požehnaním a pod poslušnosťou, spravidla po rokoch v spoločenstve. Samotu bez vedenia tá istá tradícia pokladala za nebezpečnú. Bazil Veľký proti samotárskemu životu argumentuje trochu drzou otázkou: komu budeš umývať nohy?
Spoločný život preto nie je útulnejšou verziou askézy pre slabochov. Celý deň do vás naráža realita iných ľudí a trpezlivo rozbíja predstavu, ktorú o sebe máte. Kláštor nie je miesto, kde sa človek konečne sústredí. Je to miesto, kde sa mu nepretržite kazí vlastný program.
Sebaoptimalizátor sa teda nepomýlil v diagnóze. Pomýlil sa v cieli. Má pravdu, že potrebuje regulu. Má pravdu, že potrebuje byť o čosi menej suverénny. Iba si vybral tú najlacnejšiu formu, akú mohol: pravidlá od seba pre seba, s možnosťou výpovede k dnešnému dňu.
Na pointu som však prišiel až pri prezliekaní postele a sušení matraca.
Mnohí z nás už dávno žijú podľa reguly, ktorú si nenapísali. Zvonec zvoní o tretej nadránom, keď má dieťa horúčku. Zvoní, keď volá mama, ktorá si nepamätá, či už obedovala. Zvoní, keď na chodbe stojí kolega a potrebuje dvadsať minút, ktoré naozaj nemáte. Ich rozvrh môže byť prísnejší než kláštorný, pretože sú v ňom body, ktoré si nevybrali a ktoré nemožno odložiť bez toho, aby tým netrpel niekto konkrétny.
Rozdiel medzi mníchom a nami teda nie je v tom, koľko nás toho vyrušuje. Je v tom, že on tomu hovorí rozvrh.
Mne mokrá posteľ zničila mníšsku kariéru. A možno až vtedy sa skutočne začala.
