Rozhodnutím jej Rady hierarchov slávi Gréckokatolícka cirkev na Slovensku Nedeľu Krista Kráľa počnúc rokom 2025 v poslednú októbrovú nedeľu, ktorá aktuálne pripadla na 25. októbra. Vrátila sa tým k pôvodnej praxi. Slávenie Nedele Krista Kráľa na konci novembra totiž narúšalo logiku byzantského kalendára, ktorý má v tom čase už predvianočný pôst Filipovku a takmer vždy sa v tom čase slávi sviatok Uvedenia presvätej Bohorodičky do chrámu.
Uctievanie Krista Kráľa, podobne ako uctievanie Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, je výsledkom pnutia medzi zbožnosťou a politikou, medzi vnútornou zbožnosťou a kresťanskou obnovou spoločnosti. Kráľovský titul Ježiša má zdôrazniť kráľovskú vládu Boha bez toho, aby to malo za následok vznešený nárok na svetskú moc. Preto sa titul spája na jednej strane s kraľovaním Ježiša Krista nad Božím ľudom (Izraelom), na druhej strane s Kristovým umučením a motívom trpiaceho kráľa.
Kresťanstvo prinieslo nový typ božského kraľovania. Kristus Kráľ je malý; leží v jasliach, uctievajú ho ako chudobné dieťa; trpí, zomiera na kríži, a napriek tomu zostáva Kráľom; alebo práve preto sa stáva Kráľom. Kristovo kráľovstvo ukazuje svetu nový obraz kráľovskej hodnosti. Vypúšťa moc ako základný postoj Boha a Kráľa a ukazuje, že je tiež Kráľom, ktorý je malý a chudobný – ak svojim poddaným iba odovzdáva duchovné statky. Podľa ľudských štandardov je kraľovanie Ježiša Krista satira pozemských nárokov na moc: je kráľ, „ktorému slúžiť znamená kraľovať,“ ako to vyjadril Druhý vatikánsky koncil (Lumen gentium 36).
Kresťanstvo prevzalo od judaizmu označenie Boha titulom Pantokrator (grécky παντοκράτωρ – „vládca nad vesmírom“, „vládca nad všetkým stvorením“). Pomocou tohto titulu bolo v Septuaginte niekoľkokrát preložené Božie nevysloviteľné meno JHWH, ale spočiatku ho vztiahli na Boha Otca. Až počas 4. storočia titul preniesli na Ježiša Krista, Božieho Syna. To sa fakticky udialo už v Evanjeliu podľa Matúša (28,18), ale vo 4. storočí sa to udialo explicitne na pozadí kristologických sporov. Úcta Ježiša Krista ako Pantokratora mala zdôrazniť jeho dokonalú božskú podstatu.
Učiteľ Cirkvi svätý Augustín (354 – 430) vo svojom diele O Božom štáte napísal o Cirkvi, že je „Kristovým kráľovstvom aj kráľovstvom nebeským“.
Skúsenosť Kristovho zmŕtvychvstania a jeho povýšenia ako Dediča trónu po pravici Boha Otca pri nanebovstúpení Cirkev interpretuje ako jeho kráľovské víťazstvo nad smrťou. Ranokresťanská veľkonočná pieseň Exsultet vyzýva na chválu víťazného Kráľa: „Zaraduj sa, zem, zaplavená toľkým jasom, lebo svetlo večného Kráľa vymanilo ťa z moci temnôt.“
V hymne Vexilla regis zo 6. storočia sa myšlienka kráľa spája s uctievaním kríža. Dve z antifón, ktoré sa v liturgii spievajú prinajmenšom od 7. storočia, vzývajú Ježiša Krista ako Kráľa národov, Zákonodarcu a Učiteľa: „Ó, Kráľ všetkých národov, ich očakávanie a túžba, “ a: „Ó, Emanuel, náš Kráľ a Učiteľ, ty nádej a Spasiteľ národov.“
Ranostredoveká veľkonočná sekvencia Victimae paschali laudes sa končí zvolaním: „Zmiluj sa nad nami, Víťaz, náš Kráľ!“ V sekvencii Dies irae predkoncilovej zádušnej omše Requiem je Kristus, eschatologický Sudca sveta, vnímaný ako Rex tremendae maiestatis (Kráľ hroznej velebnosti), ktorého treba prosiť o zhovievavosť.
Tomáš Akvinský (1225 – 1274) videl Eucharistiu ako „kráľovskú hostinu, ktorú kráľ národov pripravuje pre svoj ľud“, a v hymne Pange lingua napísal: „Sviatosť tela tajomného veleb, jazyk, vďačne chváľ! Veleb predrahú krv jeho, ktorú za nás vylieva; on, plod lona panenského, slávny, dobrý, večný Kráľ.“ A v hymne Lauda Sion zasa: „Pri tomto stole nového Kráľa nová Pascha nového zákona končí starý čas.“
Podľa Lothara Ullricha sa učenie o troch Kristových úradoch (úrad Kňaza, Proroka a Kráľa) stalo soteriologickým náčrtom až u reformátorov, a to najmä v ponímaní Jána Kalvína. Rímskokatolícka dogmatika prevzala tento koncept až koncom 18. storočia. V 19. storočí ho využívala neoscholastická učebnicová dogmatika ako štruktúrny princíp soteriológie a v 20. storočí sa naňho už odvolávali pápežské encykliky.
Myšlienka Božieho kráľovstva a v súvislosti s ňou aj označenie Ježiša Krista ako Kráľa sa pre rímskokatolícku teológiu a liturgiu stalo skutočne významnou až začiatkom 20. storočia. Podľa teológa Markusa Knappa sa najmä tübingenskí dogmatici snažili zosúladiť kresťanstvo a modernú kultúru s konceptom Božieho kráľovstva. To však zatienila neoscholastika, pre ktorú bola Božím kráľovstvom Katolícka cirkev vo svojej viditeľnej, právne ukotvenej podobe.
Pápež Lev XIII. v roku 1899 v encyklike Annum Sacrum zasvätil ľudstvo Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu a označil Ježiša Krista za Hlavu a Najvyššieho Pána ľudského pokolenia: „Jeho ríša sa rozprestiera nielen na katolícke národy a na tých, ktorí boli náležite obmytí vo vodách svätého krstu a právom patria Cirkvi, hoci ich mylné názory držia na scestí alebo ich nesúhlas s jej učením oddeľuje od jej starostlivosti; zahŕňa aj všetkých, ktorí sú zbavení kresťanskej viery, takže celé ľudstvo je čo najskutočnejšie pod mocou Ježiša Krista. Lebo ten, ktorý je jednorodeným Synom Boha Otca, ktorý má s ním tú istú podstatu a je jasom jeho slávy a obrazom jeho podstaty (porov. Hebr 1,3), má nevyhnutne všetko spoločné s Otcom, a preto zvrchovanú moc nad všetkými vecami. (…)
Na akom základe spočíva táto zvrchovaná moc, je dostatočne jasné slovami: ‚Ty si môj Syn.‘ Lebo tým, že je Synom Kráľa všetkých, je tiež dedičom všetkej moci svojho Otca.“ Motív „spoločenského kraľovania Krista“ vyrastal z úcty k Najsvätejšiemu Srdcu, ktorá bola silne propagovaná v 19. storočí. Francúzsky jezuita Henri Ramière založil v roku 1882 Spoločnosť sociálnej vlády Ježiša Krista, ktorá bola v roku 1920 premenovaná na Bratstvo Krista Kráľa.
Pápež Pius XI., ktorého heslom bolo Pax Christi in regno Christi (Kristov pokoj v Kristovom kráľovstve) vo svojej encyklike Quas primas z 11. decembra 1925 odvodil kráľovskú moc Ježiša Krista z jeho bytostnej rovnosti s Bohom a odvolával sa pritom na cirkevného otca svätého Cyrila Alexandrijského (asi 376 – 444), ktorý napísal: „Kristus nemá nadvládu nad všetkým stvorením v dôsledku násilného privlastnenia si, nie z rúk niekoho iného, ale na základe jeho podstaty a prirodzenosti.“
Zákonodarná, súdna a výkonná (trestná) moc Kristovho kraľovania má predovšetkým duchovný charakter a týka sa „duchovných vecí“, ale vzťahuje sa aj na „časné veci“: vyžaduje „od svojich nasledovníkov nielen to, aby sa ich srdcia odpútali od pozemských bohatstiev a statkov, aby prejavovali milosrdenstvo, aby boli hladní a smädní po spravodlivosti, ale aby zapierali seba nesúc svoj kríž“.
Pápež pod vplyvom nepokojov po skončení prvej svetovej vojny napísal: „Keď sa kniežatá a legitímne zvolení štátnici presvedčia, že nerozkazujú ani tak z vlastnej vôle, ako skôr v mene a na mieste božského Kráľa, potom – ako každý ľahko vidí – budú sväto a múdro používať svoju autoritu a pri vydávaní a spravovaní zákonov budú brať ohľad na všeobecné blaho a ľudskú dôstojnosť svojich podriadených; výsledkom je pokoj a poriadok v štáte, harmónia a pokoj a všeobecné šťastie.“
Pius XI. s ustanovením sviatku Krista Kráľa v roku 1925 spojil nádej na prekonanie „dobových omylov“, akými boli laicizmus ako koreň všetkého zla („mor, ktorý postihol ľudskú spoločnosť“) a odvrátenie sa jednotlivcov a štátov od Boha. Pápežove slová boli chápané ako tvrdenie, „že štáty a vodcovia majú povinnosť verejne uznávať Krista“.
Celý štátny život musí byť organizovaný podľa zásad Krista, ktorý je „absolútnym Pánom a Vlastníkom“ sveta, aj keď sa zriekol vykonávania svojej pozemskej vlády. Vodcovia štátov sú iba Kristovi správcovia a Kristovo kráľovstvo dáva národom jednotu, ktorá stojí nad nimi. Cirkev bola chápaná ako „samostatná spoločnosť, ktorá musí vykonávať svoj úrad nezávisle od štátu“ a nemôže byť závislá od štátnej moci.
Pápež Pius XII. si uctil myšlienku Krista Kráľa vo svojej inauguračnej encyklike Summi pontificatus v októbri 1939 a urobil z nej lajtmotív svojej encykliky Sempiternus rex Christus v septembri 1951. Encyklikou Ad caeli reginam z 11. októbra 1954 odôvodnil úctu Panny Márie ako Kráľovnej prostredníctvom nového sviatku ustanoveného na 31. mája (dnes sa slávi 22. augusta), ako to od zavedenia sviatku Krista Kráľa v roku 1925 požadovalo viac ako tisíc prosieb adresovaných pápežovi.
Druhý vatikánsky koncil konštatoval, že „Cirkev, vystrojená darmi svojho Zakladateľa a verne zachovávajúca jeho prikázania lásky, pokory a sebazaprenia, dostáva poslanie ohlasovať Kristovo a Božie kráľovstvo a zakladať ho v každom národe. Ona sama je zárodkom a počiatkom tohto kráľovstva na zemi. A zatiaľ čo pomaly rastie, túži po plnom príchode Božieho kráľovstva a zo všetkých síl dúfa a veľmi túžobne si želá spojiť sa v sláve so svojím Kráľom.“ (Lumen gentium 5)
Sviatok Krista Kráľa sa pôvodne slávil v poslednú októbrovú nedeľu, no od liturgickej reformy Druhého vatikánskeho koncilu sa slávi v poslednú nedeľu cirkevného roka koncom novembra.
Sviatok prijali do svojho liturgického kalendára aj východné katolícke cirkvi. Gréckokatolíci na Slovensku ho do minulého roka v rovnakom termíne ako Rímskokatolícka cirkev. Veriaci sa na Krista Kráľa v daný deň obracajú aj modlitbou tropára:
Kráľovstvo tvoje, Kriste, Bože náš, * zbavilo nás vlády temnosti * a priviedlo nás do kráľovstva tvojej lásky. * Pane, ty si bol vždy, aj teraz si. * Zjavuješ sa nám ako Vládca, ** nech ti je večná sláva.
