Istý humorista sa raz vyjadril, že v aute používa navigáciu vždy – okrem prípadu, keď ide na cintorín. Vysvetlil to jednoducho: „Inokedy mi to nevadí, ale keď prídem k cintorínu a GPS mi zahlási: Dorazili ste do cieľa, nie je mi to príjemné.“ A preto cestou na cintorín navigáciu nepoužíva.
To, že niekto vypne navigačný systém a ide podľa vlastnej orientácie, je v poriadku. Nie je však v poriadku zľaknúť sa toho, že cintorín je posledným cieľom. Veď v istom zmysle je to napísané aj na cintorínoch v známej vete, ktorú nám akoby odkazovali tí, čo sú tam pochovaní: „Tam, kde ste vy, sme boli aj my. Tam, kde sme my, budete aj vy.“
V tomto zmysle raz všetci skončíme na cintoríne. V tom sme si všetci rovní – zomrieme.
Ježiš však prichádza s úžasnou správou: smrť nie je bodkou, ale bodkočiarkou či čiarkou za vetou nášho života. Smrťou sa naša existencia nekončí. Veríme, že naším konečným cieľom nie je cintorín, ale večné kráľovstvo, večné spoločenstvo s Ježišom.
On sám dnes hovorí: Vy viete predvídať veci zo skúsenosti s prírodou. Vietor je taký – a viete, čo bude. Obloha vyzerá takto – a viete, čo príde. Prečo nie ste rovnako dôslední aj v predvídaní existenciálnych vecí? Teda v tom, čo bude s naším životom?
Žijeme v čase a priestore. Odsýpajú dni, hodiny, minúty, sekundy. A predsa radšej vypíname ten navigačný systém, ktorý nám pripomína, že raz všetci zomrieme.
Pritom to vieme. Chodíme na pohreby. Máme starších príbuzných a rodičov, ktorých pochovávame. A sami starneme.
Preto byť predvídavý neznamená iba vedieť, kedy bude horúco a kedy bude pršať. Znamená to uvedomiť si aj to, o čom bude posledné zúčtovanie.
Veď ako to bolo s boháčom a Lazárom? Lazár bol v Abrahámovom lone. Bol chudobný a bol dobrý. Boháč bol v ohni, bolo mu horúco a veľmi by bol túžil po daždi – aspoň po kvapke vody, aby si mohol ovlažiť jazyk.
Predvídať v bytostnom zmysle slova teda znamená uznať a priznať si to. Nevypínať navigačný systém, ktorý nám hovorí, že súd, o ktorom Ježiš hovorí v poslednej časti dnešného evanjelia, jednoducho príde.
Nevidíme oblaky ani vietor, podľa ktorých by sme ho mohli predpovedať. Vidíme však plynúci čas. Vidíme, že sa kráti. Aj týmito niekoľkými minútami, ktoré strávite čítaním tohto textu, ste sa priblížili k tajomnému okamihu svojej smrti.
Dobrou správou však je, že na tejto ceste máme aj čiastkové ciele. Napríklad tento deň. Ako súvisí s posledným dňom nášho života? Nevieme, ktorý deň to bude, aký deň týždňa ani ktorá hodina. Ale to, čo mám pod kontrolou a čo môžem s Božou pomocou naplniť láskou, je táto prítomná chvíľa. Jej sústredenosť, jej odovzdanosť Ježišovi.
To je to, čo držím v ruke – prítomný okamih.
Medzi týmto okamihom a posledným okamihom nášho života je reťaz ďalších okamihov. Aj to vieme predvídať. Vieme, že to tak bude.
A práve tu zaznieva tá dobrá, naozaj jedinečná správa, ktorú nám Ježiš hovorí: Žite prítomný okamih. Buďte tam, kde ste. Robte to, čo práve robíte, a robte to s veľkou odovzdanosťou a láskou k tým, ktorým slúžite, s ktorými komunikujete a s ktorými žijete.
Ak sa do každého takéhoto okamihu budete snažiť vniesť lásku, potom sa posledný výdych môže stať prvým nádychom novorodenca večného života.
Istý komunista sa kedysi sťažoval, že za minulého režimu vlastne nevedeli, koľko je kresťanov, pretože kresťania pri vstupe do kostola nemajú nijaké preukazy.
Nemáme preukazy. Máme však svätenú vodu. To je náš preukaz. Keď sa pri vstupe do kostola prežehnám svätenou vodou, pripomínam si: som pokrstený človek. A to je môj preukaz na vstup do neba.
Možno by ten komunista povedal, že ani pri vstupe do nebeského kráľovstva nemáme žiadne preukazy – hoci ako ateista by takéto veci vlastne nemal riešiť.
Dobrou správou však opäť je, že preukazom na vstup do nebeského kráľovstva je láska.
Na to sa budú pýtať: Máš preukaz lásky? Písal si ho deň za dňom, hodinu za hodinou? Robil si každý večer skríning svojho svedomia? Pozeral si sa, kam ťa tá navigácia vedie a kde je tvoj konečný cieľ?
Toto je dobrá správa. Ak budeme žiť každodennú lásku, v posledný deň nášho života sa budeme môcť touto láskou preukázať. A plocha nášho srdca, ktorá bude vo večnosti vstrebávať žiaru Ježišovej lásky, bude tým väčšia, čím viac budeme svoje srdce otvárať tým, ktorých stretávame každý deň.
Tešme sa teda na Ježišov príchod. Ten, ktorý nám v evanjeliu hovorí o posledných veciach, o poslednom cieli a o duchovnej predvídavosti, prichádza k nám, aby nebol iba cieľom našej cesty, ale aby nás na tejto ceste aj sprevádzal.
A toto je dobrá, jedinečná správa.
