Svätý Daniel Comboni, ktorého si rímskokatolíci pripomínajú 10. októbra, sa narodil 15. marca 1831 v severotalianskej obci Limone sul Garda. Pochádzal z chudobnej rodiny roľníkov, ktorí pracovali pre bohatého miestneho poľnohospodára.
Z ôsmich detí rodičov Luigiho a Domeniky bol jediným, ktorý sa dožil dospelosti. Materiálnu chudobu rodiny vyvažoval jej bohatý duchovný život, ktorý položil dôležité základy pred budúce smerovanie mladého Daniela.
Jeho cesta za vzdelaním sa začala vo Verone v Inštitúte otca Nicolu Mazzu, kde sa už v mladom veku začal venovať filozofii a teológii. Tu sa v ňom zrodilo a rozvinulo kňazské povolanie. Daniela obzvlášť zasiahli príbehy misionárov, ktorí sa vracali z pôsobenia v Afrike. Po troch rokoch od kňazskej vysviacky v roku 1854 sa Daniel vydal do Afriky, sprevádzaný ďalšími piatimi misionármi z Mazzovho inštitútu.
Po štyroch mesiacoch namáhavej cesty dorazila Danielova misionárska výprava do Chartúmu, hlavného mesta Sudánu. Neúnosné horúčavy, choroby, smrť niektorých jeho kolegov a veľká bieda miestneho obyvateľstva však jeho misionársky zápal neuhasili.
Naopak. Svojej rodine napísal: „Budeme musieť tvrdo pracovať, potiť sa a zomierať, no myšlienka, že to všetko robíme z lásky k Ježišovi Kristovi a pre spásu najopustenejších duší na svete, je pre nás príliš sladká na to, aby sme sa vzdali tejto veľkej úlohy.“
Počas svojej misie v Afrike videl Comboni zomierať mnohých svojich spoločníkov, no namiesto toho, aby ho to zlomilo, cítil vo svojom vnútri ešte väčšiu potrebu pokračovať v diele. V roku 1864 dostal počas modlitby pri hrobe svätého Petra v Ríme inšpiráciu vytvoriť plán, ktorý neskôr nazval Obnova Afriky. Tento projekt zameraný na evanjelizáciu Afriky bol postavený na princípe subsidiarity: Zachrániť Afriku skrze Afriku. Vyjadroval dôveru v potenciál afrických národov prispieť k vlastnej duchovnej a sociálnej premene.
Comboniho vízia a odhodlanie získali podporu nielen v Ríme, ale aj medzi európskymi vládcami, cirkevným klérom i laikmi. V roku 1867 založil Inštitút Comboniho misionárov a o päť rokov neskôr aj ženský Inštitút misijných sestier, známy ako Comboniho misionárske sestry.
Comboni neúnavne cestoval po Európe, aby získal duchovnú a materiálnu podporu pre svoje misie. V roku 1877 bol vymenovaný za apoštolského vikára strednej Afriky a stal sa biskupom. Jeho myšlienky a metódy, ktoré niektorí považovali za odvážne, sa stali základom pre efektívne šírenie evanjelia na africkom kontinente.
Jedným z najväčších Comboniho úspechov bola snaha o zrušenie otroctva. Comboni sa vrátil do Afriky ešte viackrát, no jeho ôsma cesta v roku 1880 bola poslednou. Fyzicky vyčerpaný a oslabený chorobou zomrel 10. októbra 1881 v Chartúme vo veku 50 rokov. Tesne pred smrťou povedal:„Zomieram, ale moje dielo nezomrie.“
Daniel Comboni bol blahorečený v roku 1996 pápežom Jánom Pavlom II. ktorý ho o niekoľko rokov 5. októbra 2003 aj svätorečil.
