Ako dieťa som bol rozhorčený tým, že sa na mňa nijaká ikona neusmieva. Bohorodička s apatickým výrazom hľadí kamsi do diaľky. Všetko je vážne. Mučeníci držia palmy a pozerajú priamo na vás. Biskupi majú knihu a dva prsty zdvihnuté tak, aby bolo jasné, že v žiadnom prípade nežartujú.
Pustovníci majú oči človeka, ktorý nespal od štvrtého storočia. A ani s Kristom Pantokratorom nie sú nijaké žarty. Aj tí, o ktorých z ich životopisov vieme, že boli neznesiteľne veselí, stoja na zlatom pozadí s výrazom úradníka tri minúty pred koncom pracovnej doby.
Kam sa však podela všetka veselosť? Hľadal som aspoň jeden zdvihnutý kútik úst, ale márne. Všetko vyzeralo, akoby sme žili v krajine, kde bolo zakázané usmievať sa.
Patrí teda humor do neba? Z obrazov by sa to nepovedalo a horšie je, že ani z evanjelií. Ježiš v nich dvakrát plače, hnevá sa v chráme, je unavený pri studni, na kríži má smäd a v Getsemani prežíva úzkosť. Nesmeje sa ani raz.
Najzvláštnejšie je, že sa na to neodvážili ani apokryfy. Tie si vymysleli všetko ostatné. Malý Ježiš v nich z hliny formuje vrabce a tie odletia, iného chlapca prekľaje tak, že uschne. Autori, ktorí si dovolili toto, nikde nenapísali, že si Ježiš sadol na vrch, rozprával vtipy a davy sa smiali.
A takto to pokračuje aj v dejinách Cirkvi. Ján Zlatoústy v šiestej homílii na Matúšovo evanjelium pripomína, že Ježiš plakal nad Lazárom aj nad mestom a pre Judáša sa veľmi zarmútil, „nikde sa však nesmeje, ba ani sa veľmi neusmieva; aspoň nijaký z evanjelistov to nezaznamenal“.
Z úst jedného z najväčších kazateľov Cirkvi to znie ako uzavretá vec.
Lenže evanjeliá nezaznamenali ani to, ako Ježiš spal, čo si myslel o počasí a či niekedy kýchol. Argument z mlčania je našťastie trochu deravý, a tak nám ostáva nádej, že aj Pán Ježiš napokon občas zažartoval.
A najmä: tie vtipy v evanjeliách sú, iba nie sú označené. Veľblúd, ktorý sa pretláča uchom ihly. Človek, ktorý vyberá susedovi smietku z oka, hoci vo vlastnom má trám. Ľudia, ktorí precedia komára a prehltnú veľblúda. Niekto, kto zapáli lampu a potom ju prikryje vedrom.
Veď sú to fantastické kreslené vtipy. Na spoločnej výstave so Salvadorom Dalím by sa vôbec nestratili.
A potom je tu Tomáš Akvinský, ktorého by z ľahkovážnosti isto nikto neobvinil. V Teologickej summe venuje hre samostatnú otázku a pýta sa, či v nej môže byť nejaká čnosť. Odpovedá, že áno, a táto čnosť má dokonca meno: eutrapelia, vtipnosť. Dôvod je mimoriadne vecný. Sila duše je rovnako konečná ako sila tela, takže aj duša sa vyčerpáva a potrebuje odpočinok. Odpočinkom duše je hra.
O niekoľko odsekov ďalej sa Tomáš pýta, či môže byť hriechom nedostatok veselosti. Odpovedá, že áno. Takýto človek je podľa neho na obtiaž druhým a Aristoteles ho nazýva neokrôchaným. Nedostatok veselosti sa tu označuje za neresť.
Pravda, Tomáš dodáva, že nedostatok veselosti je menším hriechom než jej prebytok.
Domácu verziu máme tiež. Silvo Krčméry, ktorý prešiel výsluchmi a väzením, vravieval: „S kyslou tvárou sa do neba nedostaneš.“ Od človeka, ktorý mal na kyslú tvár plné právo, to nie je fráza, ale skúsenosť z terénu.
A 24. septembra 2026 sa celá táto otázka dostala na štadión.
V St. Louis vyhlásil kardinál Luis Antonio Tagle v mene pápeža Leva XIV. Fultona Sheena za blahoslaveného. Na slávnosť prišlo približne päťdesiattisíc ľudí a viac než osemdesiat biskupov. Zázrak, ktorý cestu k beatifikácii otvoril, sa stal v roku 2010. James Fulton Engstrom sa narodil bez známok života a 61 minút nemal pulz ani nedýchal. Jeho rodičia medzitým prosili o Sheenov príhovor.
Cirkev teda práve vyhlásila za blahoslaveného muža, ktorého povolaním bolo okrem iného byť vtipný v televízii. Za svoj televízny program dostal dokonca cenu Emmy.
Jeho najlepšie vtipy majú jednu spoločnú črtu: ich pointa neudiera do slabšieho. A veľmi často dopadne priamo naňho.
Raz mal prednášať na radnici vo Philadelphii. Zablúdil, a tak sa spýtal chlapca na cestu. Chlapec mu ju ukázal a potom sa zaujímal, čo tam bude robiť.
„Budem mať prednášku.“
„O čom?“
Sheen ho nechcel zaťažovať učeným názvom, a tak to zjednodušil: „O nebi a o tom, ako sa doň dostať. Nechceš prísť?“
Chlapec povedal: „Veď vy neviete trafiť ani na radnicu!“
Inokedy zašiel pred prednáškou k holičovi, ktorý ho nepoznal.
„Idete dnes večer na prednášku biskupa Sheena?“
„Áno.“
„Máte lístok?“
„Nemám.“
„Je vypredané. Asi budete musieť stáť.“
„Zvláštne,“ povedal Sheen. „Vždy, keď idem počúvať toho človeka, musím stáť.“
Tagle v homílii spomenul, že Sheen si zámerne nerátal obrátenia, aby nepodľahol pokušeniu pokladať ich za svoje. Je to ten istý človek ako ten od holiča. Kto si dokáže robiť žarty zo seba, prišiel aspoň o jeden zo spôsobov, ako sa brať príliš vážne.
Kňazov a zbožnosť však nešetril.
Jedni manželia vyhrali v lotérii päťdesiattisíc dolárov. Muž bol starší a mal choré srdce, a tak sa žena bála, že ho tá radosť zabije. Zašla za farárom, aby mu novinu oznámil opatrne. Farár sa s mužom chvíľu rozprával o všeličom a potom sa akoby mimochodom spýtal, čo by urobil, keby vyhral päťdesiattisíc dolárov.
„Dal by som ich vám, otče.“
Farár padol mŕtvy na zem.
A ešte jeden, venovaný všetkým kazateľom a – s trochou neskromnosti – aj občasným pisálkom:
Sheen raz kázal o úspechu a nepriazni a použil príklad kvetov. Niektorým sa darí iba na slnku, iným v tieni, napríklad fuksiám. Po kázni za ním prišla žena.
„To bola nádherná kázeň! Konečne som pochopila, čo robím so svojimi fuksiami zle.“
Toto pozná každý, kto niekedy hovoril z ambóny, no prizná si to málokto.
Nevyhýbal sa ani obyčajnej ľudskej komike. V lietadle začul rozhovor dvoch žien.
„Pani Plotniková, to máte nádherný diamant!“
„Má štyridsať karátov.“
„Taký by som chcela aj ja.“
„Ani nie. Je ako diamant Hope. Nesie kliatbu.“
„Akú kliatbu?“
„Pána Plotnika.“
A jeden vtip, ktorý je takmer podobenstvom:
Traja opití muži sa vracali do hotelovej izby na štyridsiatom piatom poschodí a dozvedeli sa, že výťah je pokazený. Rozhodli sa ísť pešo a cestu si rozdelili. Prvý sľúbil, že prvých pätnásť poschodí bude spievať. Druhý bude ďalších pätnásť poschodí rozprávať veselé príbehy. Tretí na posledných pätnástich porozpráva tie smutné.
Pätnásť poschodí piesní. Pätnásť poschodí veselých príbehov. Potom vyzvali tretieho.
„Zabudol som kľúč od izby.“
Tridsať poschodí dobrej nálady, pozitívneho myslenia, afirmácií a prosperity – a potom jedna veta, ktorá všetok úspech prevráti naruby. Stručnejší opis ľudského života sa asi nenájde.
Najlepší je však vtip, ktorý je v skutočnosti teologický:
Chlapec prišiel domov z náboženstva a otec sa ho spýtal, čo sa naučil.
„Ako Mojžiš porazil Egypťanov.“
„A ako to urobil?“
„Egypťania prenasledovali Izraelitov. Mojžiš zavolal letectvo, ktoré priviezlo ženistov, a tí postavili cez more pontónové mosty. Izraeliti prešli na druhú stranu. Potom prileteli ďalšie lietadlá a mosty s Egypťanmi na nich zbombardovali.“
„Naozaj vám toto hovorili na náboženstve?“
„Nie. Ale keby som ti povedal, čo nám hovorili naozaj, aj tak by si mi neveril.“
Ten chlapec urobil presne to, čo robíme my. Usúdil, že otec unesie bombardéry, ale nie Boha, a tak mu Červené more preložil do jazyka, v ktorom sa dá bez hanby pohybovať.
Sheen bude mať teraz obrázok a možno aj ikonu. Bude na nej vážny, s náprsným krížom a pravdepodobne aj s kamerou. Ikona nie je fotografia a nemá nikoho zachytiť práve vo chvíli, keď sa smeje.
Je však dobré vedieť, čo sa skrýva pod tou vážnou tvárou. Na otázku, či humor patrí do neba, totiž po dvetisíc rokoch prišla odpoveď, akú nikto nečakal.
Administratívna.
Dvadsiateho štvrtého septembra. Na štadióne. Pred približne päťdesiattisíc ľuďmi.
