V tejto situácii sa ocitol nejeden rodič. Dieťa, ktoré s vami ešte nedávno s radosťou chodilo na bohoslužbu, začne objavovať tisíc kreatívnych dôvodov, prečo nemôže. Má zmysel naliehať, presviedčať či dokonca trestať? Poľský kňaz Jakub Wyrozębski napísal knihu o tom, ako reagovať, keď deti strácajú záujem o vieru.
„Nechcem ísť do kostola.“ Pre veriacich rodičov môže byť táto veta jednou z najbolestnejších, aké od svojho dieťaťa počujú. Najmä ak sa roky spoločne modlili, chodili na liturgie, pripravovali sa na spoveď a viera bola prirodzenou súčasťou rodinného života.
Čo sa zmenilo? Kde sme urobili chybu? Máme trvať na tom, aby dieťa išlo s nami, alebo ho nechať rozhodnúť sa? Existuje veková hranica dieťaťa, za ktorou sa máme stiahnuť?
Podobné otázky počúval poľský kňaz Jakub Wyrozębski počas workshopov kresťanskej výchovy, ktoré viac než tri roky vedie spolu s laikmi v diecéze Siedlce. Z rozhovorov s rodičmi vznikla kniha Co zrobić, gdy twoje dziecko nie chce chodzić do kościoła (Čo robiť, keď tvoje dieťa nechce chodiť do kostola).
V rozhovore pre poľský týždenník Echo Katolickie upozorňuje na dôležitú vec: náboženská kríza dieťaťa nemusí znamenať, že odmieta Boha. Niekedy je súčasťou dospievania, počas ktorého sa mladý človek pokúša nájsť vlastný vzťah k viere, ktorú dovtedy prijímal od rodičov.
Najprv zistite, čo dieťa vlastne odmieta
Za rovnakou vetou sa môžu skrývať odlišné dôvody. Malé dieťa môže byť počas omše unavené, môže sa nudiť alebo nerozumieť tomu, čo sa deje. Dospievajúci môže prežívať vzdor, pochybnosti, sklamanie z veriacich alebo pocit, že viera nemá nič spoločné s jeho každodenným životom.
Niekedy je odmietanie kostola aj reakciou na nepríjemnú skúsenosť s kňazom, katechétom či farským spoločenstvom. Inokedy dieťa zápasí s otázkou, prečo Boh dopustil utrpenie, ktoré postihlo jeho rodinu.
Otec Wyrozębski preto rodičom odporúča, aby sa nesústredili iba na samotné odmietnutie, ale pokúsili sa pochopiť jeho príčinu. Namiesto okamžitého presviedčania sa možno opýtať: Čo ti na chodení do kostola prekáža? Stalo sa niečo, o čom neviem? Čomu nerozumieš?
Takýto rozhovor si vyžaduje ochotu vypočuť si aj odpoveď, ktorá rodičov nepoteší. Ak dieťa spomenie konkrétne ubližovanie alebo zneužívanie, treba ho brať vážne a riešiť jeho bezpečie, nie ho presviedčať, aby na skúsenosť zabudlo.
Nestáčať pružinu
Poľský kňaz varuje pred krikom, ponižovaním, vyvolávaním pocitu viny či zastrašovaním Božím trestom. Za nevhodné považuje aj výčitky typu: Ako nám toto môžeš robiť, keď sme ťa tak dobre vychovali?
Nátlak prirovnáva k stlačenej pružine. Dieťa môže roky chodiť do kostola, aby malo doma pokoj. Keď však dospeje a prestane byť závislé od rozhodnutí rodičov, pružina sa uvoľní.
Neznamená to, že rodičia nemajú mať požiadavky alebo že sa majú vzdať náboženskej výchovy. Podstatný je spôsob, akým svoje očakávania komunikujú, a priestor, ktorý dieťa dostáva na otázky a postupné osamostatňovanie.
Deti si nás všímajú
Veľa škody dokáže napáchať rozdiel medzi tým, čo rodičia o viere hovoria, a tým, ako ju (ne)žijú v praxi. Dieťa vidí, keď sa rodič modlí a krátko nato ponižuje druhých, ohovára alebo sa správa agresívne. Vníma, keď doma chýba láskavosť, hoci v kostole sa hovorí o odpustení.
Takýto rozpor môže byť pre mladého človeka silnejším argumentom proti viere než akákoľvek teoretická námietka.
Pozoruhodné zistenia v tejto oblasti priniesol rozsiahly výskum renomovaného Pew Research Center z vlaňajšieho decembra. Až 84 % účastníkov s prevažne pozitívnou náboženskou skúsenosťou z detstva zostalo pri náboženstve, v ktorom vyrastali. Na druhej strane negatívna skúsenosť spôsobila, že veriacimi zostalo len 24 %.
Pre rodičov z toho vyplýva podnet na hlbšiu reflexiu nad tým, aké spomienky si dieťa odnáša z náboženského života rodiny? Spája si nedeľu s pokojom, spoločným časom a stretnutím s ľuďmi, ktorých má rado? Alebo predovšetkým s hádkami, ponáhľaním, napomínaním a strachom, že niečo pokazí?
Samozrejme nie všetky prípady možno vyriešiť iba príjemnou atmosférou v rodine alebo vo farnosti. Spomenutý výskum Pew Research Center ukazuje, že medzi Američanmi, ktorí opustili katolicizmus, patrí k najčastejším dôvodom strata presvedčenia o pravdivosti cirkevného učenia. Ako veľmi alebo mimoriadne dôležitý dôvod opustenia Cirkvi ju uviedlo 46 percent bývalých katolíkov. Cirkevné škandály označilo za takýto dôvod 39 percent a nesúhlas s učením Cirkvi o spoločenských a politických otázkach 37 percent.
Otec Wyrozębski v tejto súvislosti pripomína, že rodičia už za dospelého syna či dcéru nemôžu rozhodovať. Stále však môžu zostať dôležitými ľuďmi v ich živote.
Odporúča menej naliehať, viac počúvať a nezamieňať prijatie človeka so súhlasom so všetkými jeho rozhodnutiami. Dôležité je nepremeniť každý spoločný obed, návštevu alebo telefonát na debatu o návrate do kostola. Dospelé dieťa potrebuje vedieť, že jeho miesto v rodine nezávisí od toho, či v nedeľu prišlo na omšu.
Vzťah, v ktorom zostáva priestor na dôveru, umožňuje viesť rozhovory aj o témach, v ktorých sa rodičia a deti nezhodnú.
Čo ešte môžu rodičia urobiť?
Poľský kňaz rozlišuje medzi evanjelizáciou a moralizovaním. Pri evanjelizácii rodič hovorí o vlastnej skúsenosti: prečo sa modlí, čo preňho znamená Eucharistia, ako mu viera pomohla v ťažkej situácii.
Moralizovanie sa podľa neho často obmedzuje na opakovanie toho, čo by dieťa malo alebo muselo robiť.
Rozdiel môže byť aj v jednej vete. Namiesto výčitky, že dieťa opäť nebolo na omši, môže rodič niekedy povedať, prečo je preňho osobne nedeľná liturgia dôležitá. A potom nechať priestor na reakciu.
Otec Wyrozębski pripomína aj podobenstvo o márnotratnom synovi. Otec svojho syna nezadržal násilím, hoci vedel, že jeho rozhodnutie môže mať bolestivé následky. Keď sa syn vrátil, našiel otvorené dvere.
Pre veriacich rodičov zostáva dôležitá modlitba. Autor knihy ich povzbudzuje, aby sa za svoje deti modlili a žehnali im, aj keď ich životná cesta vyzerá inak, než si predstavovali.
Modlitba však nemá byť ďalším spôsobom, ako dieťa dostať pod tlak. Môže byť aj miestom, kde rodičia Bohu odovzdávajú vlastný strach, sklamanie a túžbu mať budúcnosť svojich detí pod kontrolou.
Otec Wyrozębski pripomína, že Bohu záleží na každom človeku, aj na tom, ktorý sa vo viere stratil. Rodičov pozýva k vďačnosti za každé dieťa, bez ohľadu na to, či jeho život zodpovedá ich predstavám.
Možno najťažšou skúškou rodičovskej viery napokon nie je naučiť dieťa modliť sa, ale prijať, že raz bude o svojom vzťahu k Bohu rozhodovať samo.
