Jeden mních plietol koše a chodil ich predávať do mesta. Na trhovisku si všimol chudobného človeka. Peniaze pri sebe nemal, plášť áno, a tak si ho vyzliekol a dal mu ho. Muž sa poďakoval a odišiel. Mních si sadol späť k svojim košom.
Nechajme ho tam chvíľu sedieť. Mne to trvalo dve noci a nepôsobilo to tak literárne pekne.
Kamarát ma požiadal o päťsto eur. Mal splatiť nejaké účty, bolo to naliehavé a hlavne bolo vidieť, koľko ho stálo opýtať sa ma. Päťsto eur je u nás suma, ktorá viditeľne zmení pohľad na bankový zostatok. Dve noci som sa k tomu vracal a potom som si povedal to, čo si v takých chvíľach hovorím vždy: veď som kresťan. Tá veta pomôže, lebo ukončí zacyklené uvažovanie. Má aj nevýhodu. Človek sa po nej cíti o čosi lepší, než v skutočnosti je.
Požičal som mu ich.
O štyri dni som šiel po Laurinskej a cez sklo som ho videl obedovať. Nie v jedálni, nie v bufete. V podniku, kde obedujú ľudia, ktorým sa darí. Vyštafírovaný tam sedel s priateľkou, obaja sa tešili zo slnka a z obeda naaranžovaného tak, že sa naň dalo iba pozerať.
Ja som sa vracal z Lidla. V taške som mal chlieb a kus holandského syra.
Poďme späť na trhovisko. K mníchovi po chvíli pristúpil ktosi ochotný.
„Vieš, čo urobil ten človek, ktorému si dal plášť? Odniesol ho rovno na trh a predal. A ktovie, čo teraz robí s tými peniazmi.“
Tento muž nemá v príbehu meno, a pritom je v ňom najdôležitejší. Bez neho by sa mních nikdy nič nedozvedel, do večera by na plášť zabudol a nemali by sme o čom písať. Každý vo svojom okolí jedného takého ekonóma má. Chodí okolo a stará sa, aby naše dobré skutky mali poriadne vyúčtovanie.
Mňa informovať nemusel nikto.
Starca to zarmútilo a veta, ktorá sa v ňom celý zvyšok dňa točila, bola námietkou, ktorú som veľmi dobre poznal: nemal som mu ho dávať, moja almužna vyšla nazmar a on si ju ani nevážil. Tá druhá polovica je tá dôležitá. Tak ako mnícha nebolelo, že plášť je preč, ale to, že jeho dar nebol ocenený, tak aj ja som cítil zradu.
A u mňa to bolo dokonca trochu horšie, lebo mám dcéru. Už dva roky chce chodiť na kone. Hodiny stoja presne toľko, koľko sa u nás každý mesiac už nedá nájsť, a zakaždým jej hovorím, že uvidíme na jar.
Takže áno. Otázka, či to bolo zodpovedné, je oprávnená a odpoveď mám asi takú, že celkom nie.
Jeden z najstarších kresťanských spisov, Didaché, hovorí dve veci na jednom mieste: dávaj každému, kto ťa prosí, a nech sa tvoja almužna potí v tvojich rukách, kým nevieš, komu ju dávaš. To potenie je teda povolené, ba priam predpísané. Má však svoj čas, a ten je pred otvorením peňaženky. Ja som sa potil dve noci nad nesprávnou otázkou.
Lenže to je jedna vec. Druhá je, čo s tým smiem robiť potom, a tam sa mi odpoveď páči podstatne menej.
Otcovia nechápu almužnu ako prevod k chudobnému, ale ako vklad u Boha, lebo kto sa zmilúva nad chudobným, požičiava Pánovi. Ján Zlatoústy k tomu pridáva vetu, ktorá ma oberá o celú moju dokazovaciu činnosť: „Neboli sme ustanovení za vyšetrovateľov cudzích životov, lebo potom by sme sa nezľutovali nad nikým.“ Aj Didaché pokračuje v tom duchu: kto prijíma a potrebuje, je bez viny; kto prijíma bez potreby, bude skladať účty z toho, prečo a načo prijal. Všimnime si, komu ten účet patrí. Nie mne.
Rozdiel je jednoduchý a dosť nepríjemný. Ak som rátal predtým, bola to rozvážnosť. Ak rátam potom, zbieram účty.
Mních mal celú túto dilemu vyriešenú rýchlejšie, aj keď nie vlastným pričinením. V noci sa mu prisnil Kristus. A mal na sebe jeho plášť.
„Nebuď smutný. Pozri, mám na sebe plášť, ktorý si daroval. O nič iné si nerob starosti.“
Stojí za to všimnúť si, čo sa v tej vete nehovorí. Nehovorí sa, že chudák plášť nepredal. Nehovorí sa, že si ho zaslúžil. Nehovorí sa ani, že mních nemal premýšľať, kým ho dával. Hovorí sa iba, kam tá vec došla — a že tam došla dávno predtým, než ju stihol niekto odniesť na trh.
Plášť nevydržal na chudákovom chrbte ani do večera a Kristus ho mal na sebe. Obe veci naraz, a to je na tom celé.
O mojich päťsto eurách sa mi, prirodzene, nesnívalo nič. Ten obed si odvtedy skúšam predstavovať ako obed, na ktorý som niekoho pozval, čo je mimochodom presne to, čo sa stalo. Len som pri tom nebol.
Dcéra zatiaľ na koňa nesadla a o päťsto eurách nevie. „Na jar uvidíme,“ hovorím jej, a je to tá istá veta ako vlani.
A tá taška z Lidla? Chlieb a kus holandského syra.
Keď sa nad tým zamyslím, je to celkom slušná večera.
