21. august nám každoročne pripomína aj jeden veľmi smutný deň, 21. august 1968, keď bola naša krajina, naša vlasť, okupovaná sovietskymi vojskami.
Z toho obdobia sa zachoval jeden smutný záber. Dávka z guľometu poškodila vežu Kostola milosrdných bratov v Bratislave. Rozbila ciferník hodín, akoby sa mal zastaviť čas, a zasiahla aj okno, akoby strely chceli zničiť dokonca zvon, ktorý zvolával ľudí na bohoslužbu. Streľba do kostola, zničené hodiny, pokus umlčať zvony.
To všetko nám pripomína celý dejinný proces útokov proti Cirkvi, všetky tie situácie, keď sa niekto pokúšal zastaviť jej čas a umlčať jej hlas. My tu však dnes stojíme a môžeme o tom slobodne hovoriť. A preto znova a znova ďakujeme Pánovi za to, že napriek našej ľudskej slabosti je v Cirkvi obrovská sila a veľká vitalita prežiť aj veľmi ťažké situácie. Prežiť chvíle, keď nás niekto ostreľuje, chce zastaviť náš čas a umlčať nás.
Ten, kto ostreľoval kostolnú vežu a myslel si, že tým poškodí Cirkev a veriacich a umlčí jej hlas, si asi neuvedomoval, že Ježiš k nám prichádza najrozličnejšími spôsobmi. Aj takými, ktorým je veľmi ťažké zabrániť.
Čítame Sväté písmo, ktoré máme doma, rozjímame, modlíme sa a prežívame Božiu prítomnosť. To nikto nemôže umlčať ani zastaviť. Od srdca k srdcu sa rozprávam s Ježišom. Kto mi v tom môže zabrániť? Aj ľudia, ktorí boli vo väzení, prežívali túto obrovskú vnútornú slobodu: mohli sa s Ježišom rozprávať kedykoľvek.
A práve o to sa počas svojho pontifikátu usiloval pápež Pius X.: aby človek mohol čo najskôr vo svojom živote zažiť osobný a živý vzťah s Ježišom Kristom. Vieme, že pontifikát svätého pápeža Pia X. je typický aj jeho úsilím umožniť deťom čo najskôr zakúsiť Kristovu silu, jeho lásku a objatie v Eucharistii.
S tým súvisí aj známa formulácia, že deti môžu pristúpiť k svätému prijímaniu vtedy, keď už dokážu rozoznať obyčajný chlieb od eucharistického chleba, v ktorom je prítomný Ježiš Kristus.
Keď o tom človek premýšľa, napadne mu, že táto inštrukcia sa síce týka detí, ale obracia sa aj k nám dospelým. Namieste je totiž otázka: Rozoznávame aj my s dostatočnou bázňou, úctou, fascináciou a osobnou túžbou stretnúť Ježiša v Eucharistii, že to nie je obyčajný chlieb?
Iste, prijímame ho často, možno každý deň, vidíme ho pri každej svätej omši. A predsa je to chlieb, v ktorom Kristus vstupuje do našej konkrétnej prítomnosti. Nie je to niečo paušálne a všeobecné, ale vždy veľmi osobné, veľmi dotykové. Práve z toho pramení sila.
Ak naozaj chceme byť silní, plní viery a horlivosti, ak chceme evanjelizovať a odovzdávať Ježiša ďalej, nejde to bez toho, aby sme prežívali tento osobný a bezprostredný vzťah ku Kristovi. Práve po takejto viere túžil pre celú Cirkev a jej veriacich aj pápež Pius X.
Áno, boli, sú a vždy budú vo svete situácie, keď niekto ostreľuje veže, pokúša sa zastaviť čas Cirkvi, umlčať ju, umlčať jej zvony. Nikomu sa však nikdy nepodarilo zastaviť prúd viery v ľudskom srdci. Pretože spoznávame, že Ježiš je Pán, Ježiš je prítomný a Ježiš k nám stále prichádza.
A preto nezabudnime ani pri spomienke na pápeža Pia X., keď ideme okolo kostola, Ježiša aspoň v srdci pozdraviť a uvedomiť si, že je tam prítomný. Aspoň na sekundu povedať: „Pane, pozdravujem ťa. Posilni ma na mojej ceste.“
