Dušičkový čas nás prirodzene vedie k zamysleniu nad pominuteľnosťou, večnosťou a nad tým, čo sa odohráva v hĺbke nášho vnútra. Práve do týchto najhlbších vrstiev ľudského srdca preniká aj Božie slovo.
Ak by sme hľadali spoločného menovateľa biblických čítaní týchto dní, našli by sme ho v pohľade, či akomsi zaostrení na naše vnútorné pohnútky. Písmo nám nastavuje zrkadlo a pýta sa: Akí v skutočnosti sme a prečo konáme tak, ako konáme?
V evanjeliu sme svedkami chvíle, keď Ježiš veľmi otvorene a priamo napomína farizejov a zákonníkov. Vyčíta im, že na plecia iných ľudí nakladajú neúnosné bremená, no sami sa ich nedotknú ani jedným prstom. Dôsledne dbajú na vonkajšie predpisy, odvádzajú desiatky z mäty, ruty a rôznych iných bylín, no popritom zabúdajú na to najpodstatnejšie. Opomínajú najdôležitejší Boží zákon – zákon lásky a prejavovania Božieho milosrdenstva.
Ježiš týmto postojom odhaľuje hlboký duchovný paradox. Farizeji a zákonníci síce navonok pôsobia bezchybne a žijú v presvedčení, že majú nebo isté, no vo svojom vnútri už teraz prežívajú peklo. Uzavretosť, pýcha a nedostatok milosrdenstva totiž menia ľudské vnútro na miesto duchovnej prázdnoty a utrpenia.
Štátnik verzus evanjelium
S touto témou úzko súvisí známy výrok britského štátnika Winstona Churchilla, ktorému sa pripisuje výrok: „Ak prechádzaš peklom, nezastavuj sa.“ Z čisto ľudského a svetského pohľadu, najmä z hľadiska psychologického prežívania, nesie táto myšlienka veľkú pravdu.
Keď človek čelí životnej kríze, bolesti alebo ťažkým skúškam, najhoršie, čo môže urobiť, je rezignovať a ostať stáť na mieste. V takomto kontexte možno pochopiť aj postoj zákonníkov a farizejov, ktorí sa nedokážu zastaviť a vo svojom srdci i konaní sa stávajú čoraz zatvrdnutejšími.
Božie slovo nás však pozýva k inému pohľadu, než aký ponúka svetská múdrosť. Ak by sme chceli Churchillovu myšlienku upraviť vo svetle evanjelia a práve prežívaného dušičkového a odpustkového obdobia, znela by inak: Ak prechádzaš peklom, vráť sa naspäť.
Vráť sa k Bohu, pretože len On jediný má moc vytiahnuť ťa z pekla hriechu, sebectva a vnútornej tmy. Ak totiž človek tvrdohlavo kráča ďalej duchovným peklom a spolieha sa len na vlastné sily, nemá nijakú istotu, že z neho vyjde. Naopak, hrozí mu, že do tejto temnoty zapadne ešte hlbšie. Jediným skutočným východiskom je obrátenie a návrat do Otcovho náručia.
Odpustky menia aj nás samotných
Práve prvé novembrové dni, tento milostivý čas modlitieb za duše v očistci, sú veľkou príležitosťou vložiť do duchovného života celé svoje srdce a všetko svoje prežívanie. Cirkev nám v tomto období ponúka dar plnomocných odpustkov pre zosnulých. Aby sme ich však mohli získať, nestačí iba formálny úkon. Podmienky sú jasné: svätá spoveď, sväté prijímanie, modlitba na úmysel Svätého Otca, návšteva cintorína a ešte jedna mimoriadne dôležitá vec – vnútorné rozhodnutie odpútať sa od akéhokoľvek, aj toho najmenšieho hriechu.
Keď sa pre tento krok úprimne rozhodneme, deje sa dvojitý zázrak milosti. Nielenže získavame úplné odpustky a pomáhame dušiam v očistci, ale zároveň pomáhame aj sami sebe.
Rozhodnutím pre čisté srdce vychádzame z vlastného vnútorného pekla do Božieho svetla. A práve to je najsilnejším posolstvom nádeje, ktoré Ježiš v týchto dňoch túži vložiť do srdca každého z nás.
