S Ježišom sa nám kráča dobre, kým hovorí veci, ktoré by som občas vyslovil aj sám: Miluj! Odpúšťaj! Pomáhaj slabším! Nerob si starosti! Buď milosrdný! Ťažšie to však začne byť vo chvíli, keď v evanjeliu narazím na vetu, pri ktorej by som najradšej obrátil stranu.
Šiesta kapitola Jánovho evanjelia je takých viet plná. Ježiš najprv povie, že je chlebom života. Potom pritvrdí: chlieb, ktorý dá, je jeho telo za život sveta. A keď sa poslucháči začnú hádať, ako im môže dať jesť svoje telo, nevysvetlí im, že ho iba zle pochopili. Naopak, ide ešte ďalej: „Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život.“
Keď dnes tieto vety počujeme v našich chrámoch, máme ich zaradené do známeho kresťanského slovníka. Prví poslucháči však takú výhodu nemali. Ich reakcia je preto pochopiteľná: „Tvrdá je to reč! Kto to môže počúvať?“
Teológia pozná pre podobné miesta výraz dura dicta– tvrdé výroky. Sú to slová, ktoré sú „tvrdé“ aspoň dvoma spôsobmi. Niekedy sú ťažké preto, že im nerozumieme. Nevieme ich rozlúštiť, zaradiť, vysvetliť. Inokedy im možno rozumieme až príliš dobre – a práve preto sú tvrdé. Nepáči sa nám, čo hovoria o Bohu, o nás alebo o tom, čo od nás Kristus žiada.
A Ježiš má takýchto dura dicta prekvapivo veľa. O nepriateľoch, ktorých máme milovať. O odpustení bez počítania. O majetku. O manželstve. O čistote srdca. O prvých, ktorí budú poslednými. O strate vlastného života, aby sme ho našli. O kríži, ktorý máme vziať a niesť. A napokon aj o svojom tele, ktoré máme jesť, a krvi, ktorú máme piť.
Na druhej strane v sebe máme zvláštnu tendenciu vytvoriť si Ježiša, s ktorým sa nám dobre žije. Trochu nás povzbudí, trochu nám pomôže, podporí hodnoty, ktoré už máme, a utvrdí nás v tom, čo si myslíme o svete, rodine, spoločnosti či Cirkvi. Takýto Ježiš je príjemný spoločník.
Problém nastane, keď otvoríme evanjelium a zistíme, že skutočný Ježiš nám občas odporuje. Že nepotvrdzuje všetko, čo si myslíme. Že niektoré jeho slová by sme najradšej zjemnili, vysvetlili inak alebo jednoducho preskočili. Práve dura dicta sú preto zvláštnou skúškou nášho vzťahu ku Kristovi. Nasledujeme Ježiša aj vtedy, keď nám prestane hovoriť to, čo chceme počuť?
Na udalosti v Kafarnaume zaráža, že tentoraz neodchádzajú Ježišovi nepriatelia. Neodídu farizeji, ktorí ho prišli nachytať. Ani ľudia, ktorí ho od začiatku odmietali. Evanjelista Ján píše, že ho opustili mnohí z jeho učeníkov a viac s ním nechodili.
A tu sa príbeh začína nepríjemne podobať na nás. Aj my môžeme byť roky kresťanmi a zároveň mať niekde v hlave malú podmienku: Pane, pôjdem za tebou, pokiaľ… Pokiaľ odo mňa nebudeš chcieť toto. Pokiaľ sa nebudeš miešať do tejto oblasti môjho života. Pokiaľ sa tvoje slová budú zhodovať s tým, čo už považujem za správne. Pokiaľ mi nevezmeš niečo, na čom mi záleží. Pokiaľ mi neukážeš, že sa mýlim.
Na Ježišovej reakcii je zaujímavé ja to, že ľudí, ktorí odchádzajú, nechá odísť. Nevolá ich späť. Nekričí za nimi: Počkajte, zle ste ma pochopili, nemyslel som to až tak vážne! Skúsme nájsť formuláciu, ktorá bude prijateľnejšia! Namiesto toho sa obráti k Dvanástim a položí im otázku: „Aj vy chcete odísť?“
A v tejto chvíli zaznie jedna z najkrajších Petrových viet. Niekto by čakal, že povie: Pane, my sme všetko pochopili. Alebo: Pane, nám tvoje slová vôbec nepripadajú tvrdé.
Peter však povie: „Pane, ku komu by sme šli? Ty máš slová večného života.“
To je úplne iné vyznanie viery. Peter nehovorí: Zostávam, pretože mi všetko dáva zmysel. Nehovorí ani: Zostávam, pretože sa mi všetko, čo hovoríš, páči. Zostáva, pretože už spoznal, koho má pred sebou.
A niekde v týchto končinách začína dospievať viera. Kedysi som si predstavoval, že dobrý veriaci či kňaz musí mať na všetko odpoveď. Vie, prečo Boh niečo dovolil. Vie, čo znamená každý biblický verš, alebo aspoň jeho kontext. Vie, prečo Cirkev učí to, čo učí. Vie, ako sa má vyzerať správna modlitba…
A potom príde život.
Choroba, o ktorú sme neprosili. Modlitba bez odpovede. Smrť človeka, ktorého sme ešte potrebovali. Rozpad vzťahu. Sklamanie z ľudí v Cirkvi. Alebo aj Ježišova veta, ktorú nedokážeme dostať do súladu so svojimi predstavami.
A zrazu sa naše nábožné istoty rúcajú. Peter nám ukazuje, že viera môže prežiť aj túto chvíľu. Lenže pri živote ju nudrží veta: „Pane, už všetkému rozumiem.“ Niekedy ju zachráni obyčajná otázka: „Ku komu pôjdem?“
Veď predsa kresťanstvo nie je iba súbor názorov či ideí. Nemôžeme ho zredukovať na súhlas s určitým rebríčkom hodnôt, na návštevu kostola raz za týždeň ani na kultúrnu identitu. Ide v ňom o intímne spoločenstvo s osobou Ježiša Krista, ktorý hovorí: „Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom.“
Ak nás preto pri čítaní evanjelia niečo znepokojí, problém nemusí byť v texte. Niekedy môže byť nepohodlie užitočné. Nie všetko, čo nás zabolí, nám ubližuje. Diagnóza lekára môže byť nepríjemná, no problémom nie je lekár, ktorý ju vyslovil. Pravda môže bolieť práve preto, že zasiahla miesto, ktorému sme sa dlho vyhýbali.
Tak pôsobí aj Božie slovo. Niekedy nás poteší, inokedy upokojí. A niekedy pomenúva veci, ktoré by sme radšej nechali nepomenované. Odhalí spôsob, akým zaobchádzame s druhými. Náš vzťah k peniazom. Neochotu odpustiť. Pýchu. Dvojaký meter…
Prvá reakcia môže byť rovnaká ako v Kafarnaume pred dvetisíc rokmi: Tvrdá je to reč. Dôležité však je, čo urobím potom.
Pretože takmer všetci máme svoje slabé miesta, kde nás Ježišove slová v prvom momente zvlášť zabolia. Pre niekoho je to odpustenie človeku, ktorý mu ublížil. Pre iného učenie Cirkvi, s ktorým sa nevie stotožniť. Pre ďalšieho skúsenosť, že Boh neurobil to, o čo ho prosil. Pre niekoho škandály ľudí v Cirkvi. Pre iného požiadavka vzdať sa niečoho, čo sa nezlučuje s evanjeliom.
Na týchto miestach sa rozhoduje, či chceme Ježiša takého, aký je, alebo iba takého, akého by sme chceli mať. Viera totiž nie je stav, v ktorom nám už nič nerobí problém. Nie je to život bez otázok. A už vôbec nie schopnosť okamžite vysvetliť každú vetu Písma a každú udalosť svojho života.
Niekedy sa viera prejaví rozhodnutím neodísť, hoci ešte nerozumieme. Peter nezostal s Kristom preto, že hneď vyriešil všetky jeho otázky. Zostal, pretože počas cesty s Ježišom spoznal niečo, čo bolo silnejšie než jeho nepochopenie.
„Ty máš slová večného života.“
Skúsme si pri tvrdých rečiach položiť Petrovu otázku: Ak odídem od Krista – ku komu vlastne pôjdem?
Možno ešte stále nerozumiem všetkému, čo povedal. Možno sa mi niektoré jeho slová nepáčia. Možno by som si prial, aby niečo povedal inak.
Ale ak som raz spoznal, že práve on má slová života, potom nemusím poznať odpoveď na všetko. Stačí, že ju pozná on.
