„Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám!“ Tieto Ježišove slová patria medzi najsilnejšie povzbudenia k modlitbe. Dávajú nám nádej, že Boh nie je hluchý voči našim volaniam a jeho dvere nie sú otvorené len pre akýchsi „vyvolených“, ale pre každého, kto úprimne prichádza. Čo však robiť vo chvíľach, keď sa modlíme celé roky – za zdravie, urovnanie vzťahov či pomoc pre blízkych – a odpoveď stále neprichádza?
Práve v takýchto momentoch v nás často skrsne otázka, ktorú sa niekedy bojíme vysloviť aj sami pred sebou: Prečo Boh moju modlitbu nevypočul?
Odpoveď nám ponúka samotný Ježiš, keď v evanjeliu pokračuje obrazom milujúceho otca: „Ak niekoho z vás ako otca prosí syn o rybu, vari mu namiesto ryby podá hada? Alebo ak pýta vajce, podá mu škorpióna?“
Problém našich nevypočutých modlitieb často nespočíva v tom, že by nás Boh nemiloval alebo nepočul. Problémom je, že my vo svojej ľudskej obmedzenosti vidíme len po najbližšiu zákrutu, zatiaľ čo Boh vidí celú cestu. A tak sa nám neraz stáva, že hoci si myslíme, že si pýtame chlieb či rybu, v skutočnosti od Boha žiadame hada alebo škorpióna – niečo, čo by nám v konečnom dôsledku ublížilo.
Keď „vypočutá“ modlitba rozdelí celú školu
Táto pravda sa mi vždy spojí so spomienkou na moje stredoškolské časy na gymnáziu. Boli sme veľmi akčný ročník a žili sme školskými podujatiami. Tradičný študentský ples býval vždy udalosťou pre celú školu. V tom roku sa však stretli mimoriadne silné ročníky a kapacita sály jednoducho nestačila. Rozhodlo sa teda, že na ples pôjdu len tretiaci a štvrtáci.
My druháci sme sa však nedali odradiť. Povedali sme si, že keď nemôžeme ísť na ich ples, zorganizujeme si vlastný – druhý. Spolu so spolužiačkou sme vybavili priestory, hudbu aj súhlas riaditeľa. Všetko klaplo a my sme mali pocit, že Boh žehná každému nášmu kroku.
K dobrému plesu však neodmysliteľne patrí aj bohatá tombola. Vybrali sme sa preto osloviť miestne firmy. Cestou sme k nebu vysielali rýchle, strelné modlitby, aby sme zohnali čo najviac sponzorov. Úmysel sa zdal byť dobrý, no kdesi v úzadí našich sŕdc sa skrývala aj obyčajná ľudská pýcha a vzdor: chceli sme tromfnúť starších spolužiakov, ktorí nás na svoj ples nevzali. Chceli sme mať viac cien, lepšiu tombolu a dokázať im, že sme lepší.
A výsledok? Naša tombola bola bezkonkurenčná. Vyzbierali sme vyše sto cien, zatiaľ čo starší žiaci ich mali na svojom plese sotva dvadsať. Z nášho triumfu sa však veľmi rýchlo stala nočná mora. Celé gymnázium – vrátane učiteľov – sa rozdelilo na dva znepriatelené tábory. Starší študenti nás obvinili, že sme im ceny úmyselne vyfúkli. Ako sa neskôr ukázalo, mnohí sponzori nerozlišovali, že tento rok sú plesy dva. Keď počuli slovo „gymnázium“, dali nám aj ceny, ktoré mali pôvodne sľúbené tretiakom a štvrtákom. Trvalo celé mesiace, kým sa nám podarilo očistiť naše meno, vysvetliť celé nedorozumenie a priniesť do školy opäť pokoj.
Prosme s dôverou v Boží nadhľad
Vtedy som pochopil dôležitú lekciu. Naša modlitba za „najlepšiu tombolu“ bola poznačená túžbou predbiehať sa a triumfovať. Prosili sme síce horlivo, ale pýtali sme si škorpióna. A som presvedčený, že tento „úspech“ nebol Božím dielom, pretože Božie požehnanie nikdy neprináša rozkol, hnev a nepokoj.
Nie vždy je to, čo pokladáme za chlieb, skutočne chlebom. Niekedy nás zaslepí vlastná predstava, inokedy pochybný úmysel alebo len obyčajná ľudská krátkozrakosť. Od tejto gymnaziálnej príhody sa snažím ku každej svojej prosbe pridať ešte jednu malú modlitbu: „Pane, ja si myslím, že toto je pre mňa chlieb a veľmi oň prosím. Ale ak ty vidíš, že je to pre moju dušu škorpión, prosím, nedávaj mi ho.“
Nechajme preto v našich modlitbách prvé miesto Bohu. Dôverujme mu, že ako ten najlepší Otec presne vie, čo potrebujeme pre našu spásu a čo by nám, naopak, bolo na škodu.
