V Iraku stačí, aby jeden z rodičov prijal islam, a jeho maloleté deti sú automaticky úradne vedené ako moslimovia. Aj keď vyrastali ako kresťania a chcú vo svojej viere zostať. Aj o tom hovorí chaldejský arcibiskup Bashar Matti Warda, ktorý navštívil Slovensko na pozvanie nadácie ACN Slovensko v dňoch 18. až 21. novembra 2026. V rozhovore pre portál DoKostola otvorene spomína diskrimináciu kresťanov, rodiny, ktoré stále opúšťajú Irak, ale aj odpustenie ľuďom, ktorí im zavraždili blízkych. Vysvetľuje tiež, prečo je kresťanská viera otázkou života a smrti a povzbudil veriacich na Slovensku.
Otec arcibiskup, predstavte, prosím, našim čitateľom v krátkosti svoju archieparchiu.
V našej archieparchii máme dvanásť kňazov a štyroch seminaristov. Jeden z nich študuje v Ríme a dúfame, že budúci rok v júli prijme kňazskú vysviacku. Máme veľa pastoračných aktivít. Organizujeme stretnutia mládeže, katechézy, pôsobia u nás spevácke zbory, modlitbové spoločenstvá, hnutie Fokoláre aj Neokatechumenát. Naša cirkevná komunita je veľmi živá.
Máte iba dvanásť kňazov?
Áno, dvanásť kňazov na približne 3 500 rodín. Viem, že to nie je veľa, ale naši kňazi sú pomerne mladí a dokážu urobiť veľa.
Počas návštevy Trnavy ste slovenským veriacim hovorili o utrpení kresťanov v Iraku. Ak by ste si mali vybrať jednu vec, ktorú by si mali z vášho svedectva zapamätať, čo by to bolo?
V prvom rade sa vám chcem poďakovať. Za vaše modlitby, solidaritu a pomoc. V čase prenasledovania a veľkých ťažkostí to pre nás znamenalo nesmierne veľa. Vaša solidarita skutočne zmenila životy ľudí, ktorí boli prenasledovaní a museli opustiť svoje domovy. Vďaka tejto pomoci sa mnohí mohli vrátiť a obnoviť svoje dediny. Chcem teda predovšetkým vyjadriť vďačnosť. Zároveň by som rád pripomenul, že ako ukazuje aj správa organizácie ACN, kresťania sú v mnohých častiach sveta stále prenasledovaní alebo vystavení tlaku pre svoju vieru.
V rozhovore pre slovenské médiá ste priznali, že ste sa Boha mnohokrát pýtali, prečo dopustil utrpenie vášho ľudu. Napokon ste pochopili, že dôležitejšia je otázka, čo môžete pre týchto ľudí urobiť. Spomínate si na konkrétny okamih, keď sa váš pohľad zmenil?
Áno. Bolo to vtedy, keď som videl prichádzať veľkú skupinu predstaviteľov organizácie ACN a novinárov. Prišli a okamžite chceli niečo urobiť. Postupne začali prichádzať aj zástupcovia ďalších katolíckych charitatívnych organizácií, biskupských konferencií, kardináli, členovia Kolumbových rytierov a chaldejské komunity žijúce v zahraničí. Už počas prvého mesiaca nás navštívilo množstvo delegácií. Všetci nám hovorili: Nie ste sami. Nezabudli sme na vás.
Vtedy som si uvedomil, že sa musíme spojiť. Spolu s ostatnými biskupmi sme začali pracovať ako jeden tím a pýtali sme sa, čo môžeme urobiť, aby sme zmiernili utrpenie vysídlených rodín a zabezpečili im dôstojné životné podmienky.

Čo môže kňaz povedať človeku, ktorý prežil niečo také hrozné, že začne pochybovať o Božej dobrote?
Myslím si, že najdôležitejšie je zostať pri ňom. Byť mu nablízku. Nedokážeme pomôcť vo všetkom. Nemôžeme vyriešiť každý problém. Spomeňme si na samotného Ježiša v Getsemanskej záhrade. Aj on prosil, aby ho minul kalich utrpenia. A čo žiadal od svojich učeníkov? Aby zostali pri ňom. To bolo všetko.
Aj my máme byť pri trpiacich ľuďoch, počúvať ich a úprimne im prejaviť blízkosť. Môžeme im povedať: Aj ja si kladiem tie isté otázky. Prečo sa to stalo? Prečo to Boh dopustil? Ani ja nemám odpoveď na všetko. Ale môžem vám povedať, že zostanem pri vás. Niekedy človeka jednoducho objímete, aby vedel, že vám na ňom záleží. Takéto ľudské gestá sú veľmi dôležité. Dávajú druhému najavo, že jeho utrpenie nechcete nechať iba na ňom.
Videl som to u našich kňazov a rehoľných sestier, ktorí utekali spolu so svojimi veriacimi. Predtým mali svoje farnosti, svoje domovy a usporiadaný život. Zrazu o všetko prišli. Aj oni veľmi trpeli. Napriek tomu dokázali niesť vlastnú bolesť a zostať nablízku tým, ktorí trpeli ešte viac. Ja som bol biskupom, ktorý utečencov prijímal. Videl som však aj biskupov, kňazov a rehoľné sestry, ktorí sami museli utiecť. A videl som, ako zostávali pri svojich ľuďoch. Presne takúto blízkosť potrebujú naši kresťania, naše rodiny a napokon každý človek, ktorý trpí.
Nedávno ste povedali, že Islamský štát bol porazený, ale jeho mentalita pretrváva. Ako sa táto mentalita prejavuje dnes?
Musíme si úprimne priznať, že naša ústava je v mnohých ohľadoch dobrá, ale obsahuje aj problémy, ktoré by bolo potrebné vyriešiť. Neviem, či sa to podarí. Ústava napríklad zaručuje slobodu vykonávania náboženských obradov. Máme právo spravovať vlastné cirkevné majetky a určité práva v oblasti osobného statusu. Na ich plné uplatnenie však potrebujeme ďalšie zákony.
Skutočnú náboženskú slobodu nemáme. Náboženská sloboda v Iraku funguje v podstate iba jedným smerom, smerom k islamu. Moslim, ktorý by sa chcel stať kresťanom, nemôže slobodne zmeniť svoje náboženstvo. Je to zakázané. Tieto pravidlá majú dlhú históriu. Nevznikli iba v posledných rokoch. Ak je islamské právo šaría hlavným zdrojom legislatívy, nemoslimovia nemajú rovnaké práva ako moslimovia. V určitých prípadoch sú preto znevýhodnení.
Dnes už nezažívame prenasledovanie v takej podobe ako kedysi. Existuje však spoločenský tlak, ktorý človek pociťuje jednoducho preto, že nie je moslim. V niektorých situáciách zákon uprednostňuje moslimskú stranu pred kresťanskou. Treba si tiež uvedomiť, že v Iraku dnes žije menej ako 250-tisíc kresťanov medzi približne 45 miliónmi obyvateľov. Sme veľmi malá a zraniteľná komunita. Aj preto kresťania tento tlak pociťujú.
Rozprával som sa s viacerými biskupmi zo Sýrie. Každý z nich zdôrazňoval, že je veľmi dôležité, aby kresťania zostali vo svojich krajinách a neopúšťali ich. Súhlasíte s nimi?
Samozrejme, že je to dôležité. Sme soľou zeme a svetlom sveta. Táto časť sveta má hlboké kresťanské korene. Máme tam zostať, prinášať svetlo a byť svedkami pokoja. Tomu všetkému verím.
Zároveň však dokážem pochopiť rodinu, ktorá sa rozhodne odísť. Preto treba každý prípad posudzovať individuálne. Nemôžeme všetkým povedať, že musia zostať. Vo všeobecnosti však platí, že Cirkev musí robiť všetko, čo je v jej silách, aby kresťanom pomohla zostať. Samozrejme, nedokážeme vyriešiť všetky problémy. Môžeme však upozorňovať na nespravodlivosť a diskrimináciu. Môžeme využívať pomoc, ktorú dostávame, na vytváranie pracovných miest. Prostredníctvom škôl, nemocníc a ďalších inštitúcií sa snažíme zabezpečiť kresťanom dôstojný život.
V Erbile ste založili katolícku univerzitu s trinástimi študijnými odbormi.
Áno, máme katolícku univerzitu, dobrú nemocnicu, päť škôl a tiež humanitárny výbor. Vďaka týmto inštitúciám sme vytvorili približne 850 pracovných miest. Podobne pracujú aj ďalší cirkevní predstavitelia a kresťanské organizácie. V Iraku máme celkovo približne osemnásť škôl, ktoré patria cirkvám a kresťanským komunitám vrátane rehoľných sestier. Z toho päť patrí našej archieparchii.
Máme tiež tri nemocnice. Dve sú v Bagdade a jedna v Erbile. Niektoré prevádzkujú rehoľné sestry, ďalšiu naša archieparchia. Školy, nemocnice a materské školy vytvárajú pracovné príležitosti pre našich ľudí. Samozrejme, potrebujeme kvalifikovaných zamestnancov. Nemôžeme prijať do školy učiteľa, ktorý nemá potrebné vzdelanie. Zároveň sa však snažíme ľuďom pomáhať, vzdelávať ich a umožniť im, aby sa vo svojej práci zlepšovali.
Kresťania v Iraku môžu verejne sláviť bohoslužby, no upozorňujete, že skutočná náboženská sloboda stále chýba. Môžete uviesť konkrétny príklad?
Máme veľmi známe prípady, ktoré sa týkajú manželstva. Predstavte si kresťanských manželov. Ich manželstvo je platné, ale dostanú sa do vážnej krízy. Jeden z nich sa rozhodne konvertovať na islam, pretože tak môže manželstvo jednoduchšie ukončiť. Ak sa muž stane moslimom, môže sa so svojou kresťanskou manželkou rozviesť.
Ak však majú deti mladšie ako osemnásť rokov, tieto deti sú automaticky úradne zaregistrované ako moslimovia. A to bez ohľadu na to, či chcú zostať kresťanmi. Podľa islamského práva totiž deti nasledujú náboženstvo rodiča, ktorý je moslimom.
Stretávame sa preto s veľmi bolestivými situáciami. Prídu za nami mladí ľudia, ktorí vyrastali v kresťanskej rodine, považujú sa za kresťanov a chcú uzavrieť manželstvo v kostole s kresťanským partnerom. Keď však skontrolujeme ich doklady, zistíme, že sú úradne vedení ako moslimovia. Pýtame sa ich, ako je to možné. A oni nám vysvetlia, že jeden z ich rodičov kedysi prijal islam. Keďže vtedy ešte nemali osemnásť rokov, automaticky ich zapísali ako moslimov. Nikto sa ich nepýtal, či s tým súhlasia. Máme veľa takýchto prípadov a nedokážeme týmto ľuďom pomôcť tak, ako by sme chceli. Navyše to ovplyvňuje aj dedičské právo a ďalšie oblasti osobného života.
Vidíte nejakú možnosť, ako túto situáciu zmeniť?
Iracká ústava nám priznáva právo na vlastnú právnu úpravu osobného statusu. Potrebujeme však zákon, ktorý by toto právo konkrétne upravoval. Doteraz sa nám, zrejme aj pre nestabilitu, ktorou krajina prechádzala, nepodarilo dosiahnuť jednotný návrh, na ktorom by sa zhodli všetci cirkevní predstavitelia.

Myslím si však, že nový patriarcha je odhodlaný spojiť predstaviteľov jednotlivých cirkví, aby spoločne pripravili návrh zákona a predložili ho parlamentu. Na Katolíckej univerzite v Erbile sme v rokoch 2024 a 2025 zorganizovali dve veľké konferencie venované týmto otázkam. Verím, že môžeme pomôcť pri príprave legislatívy. O spoluprácu sme požiadali aj niektorých moslimských odborníkov, aby sme spoločne hľadali riešenia.
Spomenuli ste, že približne deväťtisíc rodín sa vďaka pomoci mohlo vrátiť do svojich domovov. Ako sa im darí po návrate?
Cirkev pomáhala s obnovou domov predovšetkým rodinám, ktoré sa skutočne rozhodli vrátiť. Nie všetky domy boli opravené. Niektoré sú dodnes v ruinách, pretože ich majitelia sa rozhodli nevrátiť. Nemalo by zmysel investovať peniaze do obnovy domov, v ktorých už nikto nechce žiť. Pomoc s rekonštrukciou preto dostali najmä rodiny, ktoré sa vrátili.
Vo väčšine farností sa už obnovil bežný život. Opäť fungujú pastoračné aktivity, stretnutia mládeže, školy aj štátne inštitúcie. Ľudia zamestnaní vo verejnom sektore sa vrátili do práce. Vznikajú aj nové iniciatívy. Napríklad dominikánske sestry otvorili súkromnú školu.
Jednou z dnešných výziev je však spájanie rodín. Máme početné kresťanské komunity v Austrálii, Kanade a Spojených štátoch. Mnohí ľudia tam majú súrodencov alebo blízkych príbuzných. A práve možnosť spojiť sa s rodinou v zahraničí ich motivuje k odchodu. Preto stále vidíme rodiny, ktoré z Iraku odchádzajú. Niekedy jednoducho čakali, kým sa dokončí proces zlúčenia rodiny.
Ďalším problémom je neistota na Blízkom východe. Žijeme v situácii, ktorú by som opísal slovami: ani vojna, ani mier. Irak sa ocitol uprostred nedávneho konfliktu medzi Izraelom, Spojenými štátmi a Iránom. Samotný Erbil čelil približne tisícke útokov dronmi a raketami. Takéto udalosti majú veľký dosah na ekonomiku, podnikanie aj pocit bezpečia.
V Kurdistane navyše už šesť či sedem rokov pretrvávajú spory s Bagdadom o vyplácanie platov. V niektorých rokoch dostali naši ľudia namiesto dvanástich mesačných platov iba desať. Môže sa zdať, že ide o menšie problémy, ale pre rodiny sú veľmi vážne. Podkopávajú ich pocit istoty. Napriek tomu sa snažíme robiť všetko, čo môžeme.
Akú je podľa Vás prognóza pre kresťanské komunity v Iraku?
Ak budú tieto krízy pokračovať, z dlhodobého hľadiska budú mať kvalifikovaní Iračania dôvod odchádzať, pretože doma nenájdu primerané pracovné uplatnenie. Vidíme však aj snahu vlády tieto problémy riešiť. Je to obrovská zodpovednosť a veľmi náročná úloha. Dúfame, že sa podarí vytvoriť viac pracovných miest a zlepšiť životné podmienky.
Musíme tiež uznať, že dnešná situácia je iná než v rokoch 2004, 2005 či 2006. Vtedy sme čelili vyhrážkam, vraždám, únosom a bombovým útokom na kostoly. Neskôr prišiel Islamský štát. Takéto prenasledovanie dnes už nezažívame. Naďalej však pociťujeme veľký tlak, pretože sme veľmi malá a zraniteľná komunita. Ako Cirkev sa preto snažíme využiť všetky možnosti, ktoré máme, aby sme ľuďom pomohli.
Mnohí kresťania zažili násilie, stratu blízkych či zradu zo strany bývalých susedov a priateľov. Je možné už hovoriť o odpustení?
Je to veľmi bolestivá cesta, najmä keď človek videl, ako mu pred očami zabili niekoho blízkeho. Odpustiť nie je jednoduché. Niekedy je však odpustenie rozhodnutím, ktoré človeku umožní pokračovať v živote. To ale neznamená, že máme zabudnúť na to, čo sa stalo. Musíme si pamätať, aby sa podobné zločiny už neopakovali.
Ak jednoducho uzavrieme túto kapitolu a povieme si, že začíname odznova, môže sa stať, že sa podobné zlo zopakuje. Nepoučili sme sa totiž z minulosti a nepripomínali sme si dostatočne, čo sa stalo. Odpustenie neznamená, že sa nič nestalo. Veľký piatok predsa nezmizol. Kríž, utrpenie a nespravodlivosť zostávajú súčasťou príbehu.
Preto sme opakovane žiadali, aby sa tieto udalosti dostali aj do školských učebníc. Je to súčasť našich dejín. Ako Iračania na to nemôžeme byť hrdí, ale musíme o tom hovoriť. Nestalo sa to pred stáročiami. Hovoríme o udalostiach spred niekoľkých rokov. Stretol som ľudí, ktorí stratili svojich blízkych a dodnes hovoria, že nedokážu odpustiť to, čo videli. Napriek tomu pokračujú v živote. Pracujú, starajú sa o rodiny a snažia sa žiť ďalej.
Spomínate si z obdobia prenasledovania na konkrétnych veriacich alebo kňazov, ktorých považujete za mučeníkov?
Áno, samozrejme. Napríklad otec Paul Skender, sýrsko-pravoslávny kňaz, ktorého zavraždili v roku 2006 v Mosule. Alebo otec Raed Keni, ktorého zabili 3. júna 2007. Boli to kňazi, ktorí vedeli, že im hrozí nebezpečenstvo. Dostávali vyhrážky, a napriek tomu sa rozhodli zostať a sláviť bohoslužby.
Spomenul by som aj kňazov Nassima a Thaera Abdala, ktorých zabili v Bagdade počas bohoslužby v sýrsko-katolíckom kostole. Máme aj mnohých diakonov, ktorí prišli o život. V roku 2008 bol zavraždený aj chaldejský biskup Mosulu Faraj Rahho. A potom sú tu mnohí laici. Spomínam si tiež na evanjelikálneho pastora Nabila z Mosulu. Takýchto príbehov je veľa.
Na Slovensku sa môžeme slobodne modliť, chodiť do kostola a vychovávať deti vo viere. Zároveň však mnohí ľudia vieru postupne opúšťajú. Ako sa na tento paradox pozeráte vy, ktorý ste videli kresťanov ochotných riskovať pre vieru vlastný život?
Veríme, že máme poklad. Tým pokladom je naša kresťanská viera. A tento poklad si musíme chrániť, pretože dáva nášmu životu zmysel. Celá cesta s Ježišom Kristom nás vedie k tomu, aby sme sa stávali ľudskejšími a napĺňali svoj život dobrom.
Pre niektorých ľudí a skupiny je však takéto posolstvo nebezpečné. Preto sa ho snažili odstrániť z krajín, v ktorých bolo kresťanstvo prítomné celé stáročia. Boh však tento príbeh zachoval. Samozrejme, nemôžeme ľuďom prikazovať, čo majú robiť. Môžeme sa s nimi podeliť o vlastnú skúsenosť a o príbeh našej viery. Možno ich to privedie k otázke: Prečo som vlastne kresťanom?
Každý človek raz príde do bodu, keď sa musí osobne rozhodnúť, či chce byť kresťanom. Nestačí, že sa narodil v kresťanskej rodine alebo vyrastal v kresťanskom prostredí. Raz sa musí rozhodnúť sám. A toto rozhodnutie môže niečo stáť. Môže vás stáť život, prácu, budúcnosť alebo možnosť študovať. Byť kresťanom môže byť veľmi náročné rozhodnutie. Preto si myslím, že každý z nás si raz bude musieť položiť otázku, prečo je kresťanom. A mali by sme byť pripravení na ňu odpovedať.
Keď vás počúvam, napadá mi, či sme si my tento poklad neprestali uvedomovať.
Možno. Ale možno sme sa jednoducho príliš zamestnali inými vecami. Pokušenia tu boli vždy a stále tu budú.
Počas Červenej stredy sa kostoly a verejné budovy na Slovensku rozsvietili načerveno na znak solidarity s prenasledovanými kresťanmi. Čo by podľa vás mohla Cirkev na Slovensku urobiť, aby sa toto symbolické gesto zmenilo na konkrétnu pomoc kresťanom v Iraku?
Ako som povedal na začiatku, prišiel som na Slovensko aj preto, aby som sa vám mohol osobne poďakovať. Zo srdca ďakujem všetkým, ktorí sa modlili za prenasledovaných kresťanov a ktorí sa ich verejne zastávali. Ďakujem organizácii Pomoc trpiacej Cirkvi za všetku jej prácu a iniciatívy. A ďakujem aj ľuďom na Slovensku za ich solidaritu. Sme za ňu veľmi vďační.

Myslím si, že Červená streda je príležitosťou uvedomiť si utrpenie kresťanov, ktorí sú po celom svete prenasledovaní a utláčaní. Hovoríme o miliónoch ľudí, ktorí trpia aj v tejto chvíli, keď sa spolu rozprávame. Nemalo by sa to skončiť jedným dňom. Keď zhasneme červené svetlá na budovách, mali by sme si toto svetlo a lásku zachovať vo svojom srdci.
Každý deň si môžeme na prenasledovaných kresťanov spomenúť v jednoduchej modlitbe: „Bože, ty ich poznáš. Vieš, kde sa nachádzajú. Ochraňuj ich svojou láskou.“ Niekedy za nich môžeme zapáliť sviečku. Pomodliť sa. Podporiť tých, ktorí im pomáhajú. Takéto gestá ukazujú, že Červená streda sa neodohráva iba na budovách, ale aj v našich srdciach. Že v nás zostáva živá láska k tým, ktorí sú prenasledovaní a utláčaní.
Po všetkom, čo ste zažili, čo vám dnes dáva najväčšiu nádej?
Keď sa pozriem na to, kde sme dnes, vidím, že napriek všetkým ťažkostiam sme prežili. Vďaka Božej milosti a solidarite mnohých bratov a sestier sme dokázali prekonať najťažšie obdobie. A dúfam, že budeme môcť ďalej žiť a rozvíjať naše spoločenstvá.
Áno, je nás málo. Ale podobne je to dnes aj v mnohých častiach Európy. Keď sa pozerám na európske kresťanské spoločenstvá, vidím, že niektoré sú malé. Zároveň však vidím ľudí, ktorí prichádzajú na bohoslužby, zapájajú sa do života farností a duchovných aktivít. Sú osobne presvedčení o svojej viere.
Možno ich nie je veľa, ale ich viera je výsledkom osobného rozhodnutia. A práve v tom vidím veľkú nádej aj pre Európu. Títo ľudia nechodia do kostola iba zo zvyku alebo preto, že sa to od nich spoločensky očakáva. Rozhodli sa byť kresťanmi. Aj za to by sme mali byť Bohu vďační. Za to, že nám pomáha stať sa skutočnými kresťanmi.

