Čo vlastne robí človeka človekom? Často sa zvykne hovoriť, že je to rozum. No pri hlbšom pohľade zisťujeme, že základnú inteligenciu, schopnosť učiť sa či osvojiť si návyky majú aj zvieratá – či už ide o psa alebo opicu. Skutočným darom, ktorý nás radikálne odlišuje od celého stvorenstva, je slobodná vôľa.
Práve slobodná vôľa nám dáva výsadu nebyť len otrokmi pudov, inštinktov či okamžitých emočných impulzov. Máme schopnosť vedome sa rozhodnúť „pre“ alebo „proti“ – v každodenných vzťahoch i vo vzťahu k Bohu. S touto obrovskou slobodou však kráča ruka v ruke aj hlboká zodpovednosť.
Výzva, ktorá ide na koreň srdca
V evanjeliu podľa Marka zaznieva Ježišova priama a pre mnohých znepokojujúca výzva: Ak vy neodpustíte, ani váš nebeský Otec vám neodpustí. Neznamená to, že by Božia milosť a ochota odpúšťať boli limitované či podmienečné. Problém nie je na Božej strane. Zátarasa vzniká v obmedzenom postoji našej vlastnej vôle.
Keď v živote prechádzame ťažkými situáciami, zraneniami či sklamaniami, často narazíme na vnútorný strop. Povieme si: „Tohto človeka jednoducho nedokážem prijať. Nemám silu ani vôľu mu odpustiť.“ Zrazu zisťujeme, že naša slobodná vôľa, hoci vznešená, je voči konkrétnemu človeku a konkrétnej krivde paralyzovaná. Zostáva zviazaná bolesťou, hnevom, pocitom nespravodlivosti a našou krehkou ľudskou prirodzenosťou.
K odpusteniu stačí ochota
Čo robiť vo chvíli, keď cítime, že zo seba nedokážeme vydolovať ani štipku odpustenia? Cirkevní otcovia nám zanechali prekvapivo oslobodzujúcu múdrosť: k pravému odpusteniu nie sú potrebné dokonalé pocity. Často stačí obyčajné vnútorné rozhodnutie, nepatrná ochota.
Nemusíme hneď celou svojou silou „pohnúť balvanom“ našej vôle. Niekedy pred Bohom stačí pokorný postoj: „Pane, ja to teraz nedokážem, ale som ochotný chcieť.“ Aj takáto malá štrbina v srdci stačí na to, aby do našej bezmocnosti vstúpila Božia milosť.
Krásnym obrazom je kalifornské Death Valley. V tomto najvyprahnutejšom kúte zeme ležia semienka skryté v prachu dlhé roky. Stačí však jediný nečakaný dážď a nehostinná púšť sa premení na záplavu kvetov. Podobne aj v našom vyprahnutom srdci stačí drobná puklina ochoty, aby Božia milosť prebudila nový život a oslobodila našu častokrát pseudo slobodnú vôľu.
Kresťanské odpustenie totiž nie je postavené iba na autonómnej ľudskej vôli, ktorá sa ľahko unaví a ktorá je častokrát len takým zárodkom v potenciále, podobne ako semiačka na spomínanej púšti. Je to pozvanie rozhodnúť sa v hĺbke srdca a otvoriť sa pôsobeniu Božej vôle, ktorá má moc rozvinúť jej plný, skutočný potenciál.
Skúsme to dnes inak
Keď dnes počujeme slovo odpustenie, mnohým z nás okamžite napadne konkrétna tvár, stará krivda, nevyriešený spor alebo vzťah, ktorý je už dlho pokrivený.
Nech je predmetné Božie slovo pozvaním vykročiť z kruhu sebaľútosti či hnevu. Nespoliehajme sa iba na vlastné schopnosti a emócie. Vložme svoje zranenia do rúk Toho, ktorý nás nekonečne presahuje. Odovzdajme Mu svoju limitovanú vôľu a dovoľme Božej slobode, aby vstúpila do našich sporov a priniesla skutočný pokoj.
