Dnes sa zamyslíme nad pokrytectvom. A pomôžeme si pritom jednou celkom obyčajnou vecou – mikrofónom. Vlastne tromi mikrofónmi. Prvý bude veľký, druhý menší a tretí taký nenápadný, že ho ani nevidno.
Istý kňaz si veľmi zakladal na tom, aby v kostole dobre fungovalo ozvučenie. Keď sa na začiatku svätej omše prežehnal, nadobudol pocit, že ho veriaci nepočujú. Začal preto klopkať na mikrofón a povedal: „Sú problémy s mikrofónom.“ Lenže ľudia si mysleli, že povedal: „Pán s vami.“ A tak mu zborovo odpovedali: „I s duchom tvojím.“ Vznikol z toho celkom nečakaný dialóg: „Sú problémy s mikrofónom.“ – „I s duchom tvojím.“
Usmejeme sa, pretože kňazovi vlastne povedali, že problém nie je iba v ozvučení, ale aj v jeho duchu. Lenže nie je na tom kúsok pravdy? Pri svätej omši vyslovujeme slová, na ktoré sme si už tak zvykli, že sa nad nimi ani nezamýšľame. A pritom problémy nebývajú len s mikrofónom. Niekedy sú aj s mojím duchom, s tvojím duchom, s naším vnútrom. Priznať si to ešte nie je pokrytectvo. Naopak, je to prvý krok k pravdivosti.
Ježiš nás v evanjeliu upozorňuje na niečo iné: na rozpor medzi tým, čo hovoríme, a tým, ako žijeme. Na situácie, keď naše slová znejú krásne, ale skutky im odporujú. A tu prichádza na rad druhý mikrofón.
Jednému mladému kňazovi sa veľmi zapáčil takzvaný klopový mikrofón. Malý, nenápadný, pripnutý na liturgickom odeve. Takmer ho nebolo vidieť, ale kňaza bolo výborne počuť. Jedného dňa predniesol krásnu kázeň o láske, trpezlivosti a dobroprajnosti. Hovoril o tom, ako máme byť k druhým ohľaduplní, ako si máme odpúšťať a správať sa k sebe s úctou.
Po svätej omši však zabudol mikrofón vypnúť. Keď prišiel do sakristie, pustil sa do jedného z miništrantov, pretože bol počas liturgie neposedný. A keďže ozvučenie stále fungovalo, všetci veriaci v kostole počuli, ako ho mladý kaplán neláskavo karhá.
Pred chvíľou kázal o láske. A teraz sa sám zachoval bez lásky. To je pokrytectvo, na ktoré Ježiš upozorňuje. Krásne slová, ale celkom iné skutky. Nehovoríme však iba o tomto kaplánovi. Hovoríme o každom z nás. Koľkokrát sa aj nám stane, že druhým radíme, ako majú žiť, no sami sa podľa toho nesprávame?
Vyžadujeme trpezlivosť, ale rýchlo sa nahneváme. Hovoríme o odpustení, ale nedokážeme zabudnúť na krivdu. Zdôrazňujeme úctu k človeku, no doma alebo v práci dokážeme druhého ponížiť. Napokon aj apoštol Pavol priznáva tento vnútorný zápas, keď píše, že nerobí dobro, ktoré chce, ale koná zlo, ktoré nechce.
Ježiš nás preto pozýva pozrieť sa pravdivo na vlastný život. A na to nepotrebuje nijaký mikrofón. Nepotrebuje počuť, čo hovoríme v sakristii, keď si myslíme, že nás nikto nepočuje. On pozná aj to, čo zostáva ukryté hlboko v našom srdci. Pozná naše úmysly, myšlienky i pohnútky, ktoré by sme pred druhými najradšej zatajili.
Preto Ježiš používa taký tvrdý obraz obielených hrobov. Navonok krásnych a čistých, ale vo vnútri plných toho, čo sa rozkladá. Môžeme pôsobiť dôstojne, hovoriť vznešené slová, dokonca nosiť žiarivo biele liturgické rúcho. Ak však za tým všetkým chýba láska, vonkajší obraz nezodpovedá skutočnosti.
A teraz tretí mikrofón. Ten je ukrytý v telefóne. Istý človek si rád robil žarty zo svojich priateľov. Keď mu niekto zavolal, namiesto pozdravu začal napodobňovať odkazovač: „Dovolali ste sa na číslo… Momentálne nie som k dispozícii. Po zaznení tónu zanechajte odkaz.“ Raz mu zavolal kamarát, ktorý na túto hru naletel. Myslel si, že hovorí iba s automatickým odkazovačom, a tak si začal na majiteľa telefónu vybíjať zlosť. „To je neuveriteľný človek! Nikdy ho nemožno zastihnúť! Vždy je s ním nejaký problém!“ A poriadne ho poohováral.
Neskôr zavolal znova. Tentoraz jeho priateľ zdvihol telefón normálne. „Ale ako rád ťa počujem!“ zvolal volajúci. „Ty si taký dobrý kamarát!“ Lenže na druhej strane sa ozvala odpoveď: „Zaujímavé. Keď si si myslel, že ťa nepočujem, hovoril si o mne niečo celkom iné.“
Aj toto je obraz pokrytectva. Inak hovoríme o človeku v jeho prítomnosti a inak vtedy, keď si myslíme, že nás nepočuje. Pred ním sa usmievame, chválime ho a uisťujeme o priateľstve. Len čo odíde, dokážeme o ňom povedať pravý opak.
Ježiš nás dnes pozýva, aby sme s takouto dvojtvárnosťou prestali. Aby medzi našimi slovami, skutkami a vnútorným presvedčením vládol súlad. Aby sme boli čestní a priamočiari, aby sme sa nemuseli báť, že niekto zapne mikrofón a odhalí naše skutočné zmýšľanie.
Samozrejme, život je komplikovaný. Nie vždy môžeme každému povedať všetko. Sú situácie, keď treba zachovať mlčanlivosť, diskrétnosť alebo ohľad na druhého človeka. Ani úprimnosť bez lásky nie je skutočnou čnosťou. Pravda sa nemá stať zbraňou, ktorou druhého zraníme. Základ však zostáva jednoduchý: naše áno nech je áno a naše nie nech je nie. To, čo hovoríme v skrytosti, by nemalo odporovať tomu, čo vyhlasujeme verejne.
Poznáme svedectvá ľudí prenasledovaných počas komunizmu. Tajná služba ich sledovala, odpočúvala a usilovala sa odhaliť niečo, čím by ich mohla zdiskreditovať. Pri niektorých však narazila na prekvapujúcu skutočnosť: aj vo chvíľach, keď títo ľudia netušili, že ich niekto počúva, zostávali verní tomu, čo vyznávali verejne. Nehovorili niečo iné pred ľuďmi a niečo iné za zatvorenými dverami. Ich viera nebola iba verejným postojom. Prenikala aj do najskrytejších chvíľ ich života. Takto vyzerá vnútorná pravdivosť.
Možno si teraz povieme, že od takého ideálu máme ďaleko. Že sa nám nedarí vždy žiť podľa vlastných slov, že máme svoje slabosti, obavy a rozpory. Ježiš o tom vie. Keď nás upozorňuje na pokrytectvo, nerobí to preto, aby nás ponížil. Neprichádza ako policajt, audítor, kontrolór či inkvizítor, ktorý hľadá dôkazy proti nám. Prichádza ako ten, ktorý pozná hĺbku ľudského srdca a chce ho uzdraviť.
Akoby nám hovoril: „Vidím, čo sa v tebe odohráva. Poznám tvoju dvojtvárnosť, strach, vypočítavosť aj túžbu zapáčiť sa druhým. Viem, koľkokrát sa prispôsobuješ okolnostiam a koľkokrát konáš proti vlastnému presvedčeniu. Nemusíš to predo mnou skrývať. Odovzdaj mi to.“
Práve pred Ježišom môžeme odkryť všetko, čo je v nás. Nemusíme sa tváriť lepšími, než v skutočnosti sme. On nás nechce iba usvedčiť. Chce nás očistiť a priviesť k vnútornej slobode. K životu, v ktorom nebudeme musieť neustále premýšľať, čo sme komu povedali a čo sa o nás môže prezradiť. Človek, ktorý žije v pravde, nemusí hrať dve úlohy. Môže pokojne zaspať, pretože sa nesnaží udržiavať rozdiel medzi svojou verejnou tvárou a skutočným životom.
Možno teda naozaj nie sú problémy iba s mikrofónom. Možno sú aj s duchom tvojím. A určite sa občas objavia aj s duchom mojím. Dôležité však je, čo s tým urobíme. Ježiš nás nepozýva k predstieraniu dokonalosti, ale k pravdivosti. K odvahe priznať si vlastné rozpory a dovoliť mu, aby ich uzdravoval. Aby sme sa postupne stávali ľuďmi, ktorých slová a skutky patria k sebe. Ľuďmi, ktorí zostávajú rovnakí pred zapnutým aj vypnutým mikrofónom.
Pretože skutočná čestnosť sa ukáže práve vtedy, keď si myslíme, že nás nikto nepočuje.
