Ivana Németová je vyštudovaná architektka, venuje sa vzdelávaniu rómskych detí, pochádza z Košíc, býva v Čičave, je absolventkou Kolégia Antona Neuwirtha. Je zasvätenou pannou. Zaujímalo nás, ako hľadala svoje duchovné povolanie a v čom spočíva podstata zasväteného panenstva.
Pred týždňom ste zložili večné sľuby, stali ste sa zasvätenou pannou. Aké sú vaše prvé dojmy?
V tých prvých dňoch po zasvätení ťažko hovoriť o dojmoch. V deň zasvätenia mi rozum vôbec nedokázal fungovať, mala som na mysli iba jediné: celkom sa odovzdať Kristovi, so všetkým, čo mám, so všetkými, ktorých poznám i nepoznám, navždy. V tých ďalších dňoch po zasvätení to bolo veľmi zvláštne: moja duša i rozum sa snažili spracovať niečo, čo ma nekonečne presahuje. Je to neopísateľný pocit – plne patriť tomu, ktorý vás nekonečne miluje. Je krásne mu patriť. Teraz si postupne začínam zvykať na to tajomstvo. Trochu aj škoda. Ale realita života.
Aké záväzky toto povolanie od zasvätenej osoby vyžaduje?
Čo sa týka formálnych záväzkov, modlíme sa Liturgiu hodín – niektorí to poznajú pod pojmom breviár –, a to najmä ranné chvály a vešpery.
Centrom nášho života má byť slávenie Eucharistie, kde sa sprítomňuje Kristova obeta a zároveň zažívame predchuť večného života, na ktorý sa tešíme a ktorého znamením sme v tomto svete. No svätú omšu nemôžeme mať danú ako pevný každodenný záväzok, keďže pre chorobu alebo pracovné povinnosti sa občas môže stať, že sa na omšu nedostaneme. Totiž každá zo zasvätených panien má svoje charizmy a musí sa postarať o svoje živobytie, a preto nás Cirkev nezaväzuje k niečomu, čo by sme potenciálne nemuseli byť schopné splniť. No usilujeme sa byť denne prítomné na svätej omši.
Ale potom sú aj také vnútorné, takpovediac nemerateľné záväzky. A tým je podľa mňa v prvom rade vnútorná spolupráca s Božou milosťou, aby nás Pán premieňal, aby sme boli stále jasnejším symbolom nevesty Cirkvi a Pánovej lásky k nej. Myslím, že k tomu je nevyhnutné nájsť si čas na budovanie tohto jedinečného vzťahu s Kristom, a to najmä v modlitbe, ale zároveň aj na službu blížnym, v ktorých tvárach je sám Kristus.
Aká bola vaša cesta k forme zasväteného panenstva?
O tejto forme zasvätenia som sa dozvedela jednoducho z Katechizmu Katolíckej cirkvi, kde sú zasvätenému panenstvu venované tri odseky. Ale vtedy ma to ešte veľmi nezaujalo. Nápomocnou na tejto ceste mi bola okrem iných aj kniha Spriateliť sa so svojimi túžbami od Philipa Sheldraka, na základe ktorej som si uvedomila, že je vo mne síce prítomná aj túžba po manželstve a materstve, ale ešte silnejšia túžba vo mne je odpovedať na Kristovu nesmiernu lásku ku mne, a to tak, že sa mu odovzdám celá. Čo sa týka môjho konkrétneho rozhodnutia, dlhší čas som sa pred Pánom vyhovárala a vymýšľala všelijaké kompromisy, že veď aj v manželstve mu môžem byť zasvätená… Ale kdesi vnútri som tušila, že tá moja túžba po úplnom odovzdaní sa Pánovi by nebola takto naplnená.
Zhrnula by som to slovami Raniera Cantalamessu z knihy Panenství: „Nevolíš si panenstvo, aby si vošla do kráľovstva, ale pretože kráľovstvo vošlo do teba. (…) Pán sa ťa zmocnil, vyvolil si ťa (…) a ty cítiš potrebu celá mu patriť, aby si mu plnšie odpovedala.”
A preto som urobila rozhodnutie vykročiť na cestu zasväteného panenstva. A dnes môžem povedať, že vôbec neľutujem. (Úsmev.)
Vyštudovali ste architektúru, ste montessoriovská pedagogička, venujete sa rómskym deťom… Čo prináša váš duchovný stav do týchto povolaní?
Tak myslím, že v prvom rade to, čo môže robiť každý veriaci: snažím sa všetku svoju činnosť obetovať Pánovi, snažím sa robiť aj každú drobnosť s láskou, ako preňho, ako to odporúča aj svätý Pavol v Liste Kolosanom (3,17.24). Ale jedným dychom musím dodať, že mi to stále skoro vôbec nejde a vždy sa to musím nanovo učiť. Mnohí svätí, napríklad aj svätá Terezka z Lisieux, hovoria, že je to veľmi účinný spôsob, ako dovoliť Pánovi, aby nás premieňal, a teda snažiť sa mu obetovať nielen čas modlitby, ale každú chvíľu dňa, nech sme kdekoľvek a nech robíme čokoľvek. Aby bol viac milovaný.
No a potom áno, aj pri mojej práci s rómskou komunitou alebo aj s inými ľuďmi je to jednoduchšie, keď ľudia vedia, že som zasvätená, lebo aj bez mojich rečí sa ľudia začnú zamýšľať, prečo som sa takto zasvätila, čo ich privedie k myšlienke, že manželstvo, deti, peniaze a pod. nie sú zmyslom života, ale že existuje asi „Niečo“, čo je nad tým všetkým a čomu sa oplatí obetovať život. Teší ma, že už len samotným svojím zasvätením sa môžem aspoň trochu približovať k idei svätého Františka z Assisi, ktorý vravieval: „Neustále hlásajte evanjelium. A ak je to nevyhnutné, tak aj slovami!“
A teda občas – hoci neviem, či je to naozaj nevyhnutné – ľuďom o Bohu aj niečo poviem. Zasvätenie mi v tom dáva veľkú slobodu, že už nerozmýšľam, či sa to hodí, alebo nie. Jednoducho nemôžem ho nespomenúť. Obrúčka na prste mi hovorí, že nepatrím nikomu z tohto sveta, ale Bohu. Ako sa spieva v antifóne v obrade zasvätenia – a túžim, aby to hlásal aj môj život: „Zasnúbila som sa s tým, ktorému slúžia anjeli, a slnko i mesiac obdivujú jeho krásu.“
Viem, že ste dlho zvažovali, ktorá forma zasvätenia je pre vás tá najlepšia. V čom zasvätené panenstvo prevyšuje povedzme rehoľný život v spoločenstve?
Nepovedala by som, že prevyšuje. Otec biskup Marek Forgáč to v kázni na mojom zasvätení veľmi pekne vystihol: „Krása tohto zasvätenia je v jeho jednoduchosti.“ Nato, aby som bola plne zasvätená Kristovi, nepotrebujem habit či nejakú konkrétnu spiritualitu zakladateľa rehole.
Zasvätené panenstvo je najstaršia forma zasvätenia sa v Cirkvi a jeho zakladateľom je v podstate Ježiš Kristus, resp. Cirkev. Našou „regulou“ je evanjelium, a následne by sa dalo povedať, že aj obrad zasvätenia – v ňom je obsiahnuté všetko, čo máme žiť.
Opäť spomeniem Raniera Cantalamessu, ktorý zdôrazňuje, že zasvätenie má predstavovať pozitívne svedectvo, ktoré hovorí o inej kráse a inej radosti. Máme byť vo viere a nádeji predchuťou svetla a radosti nebeského Jeruzalema, kde si nevesta oblečie „rúcho zo skvele bieleho kmentu“. A dodáva: „To sa prejavuje viac svetlom očí a duchovnou rečou než farbou šiat.“ Čiže podstatou zasvätenia je vnútorná premena, na ktorú sa pri zasvätenom panenstve dáva hlavný a vlastne aj jediný dôraz, keďže nenosíme vonkajšie znaky zasvätenia. No na Cirkvi je krásna rozmanitosť, že niektorí zasvätení – a teda rehoľníci – túto vnútornú premenu dávajú najavo aj navonok, čiže svojím oblečením.
Ak by niektoré z našich čitateliek pocítili túžbu po zasvätenom panenstve, ako sa k tomu môžu dopracovať?
V prvom rade sa treba odhodlať na túto krásnu cestu, pretože vnútorné rozhodnutie je väčšinou tým najťažším krokom. Ale Pán vždy dáva silu k rozhodnutiu, ktoré vnuká. Treba pamätať, že je to ako so zamilovaním – na tejto ceste sú vždy dvaja a v centre je ich vzťah. Tak isto aj rozhodnutie zasvätiť sa predstavuje odpoveď na Kristovu lásku, na jeho zaľúbenie sa, ktoré ponúka. Preto to treba všetko s ním komunikovať.
No a následne je potrebné kontaktovať príslušného biskupa – podľa toho, do ktorej diecézy záujemkyňa patrí. Ten ju zas skontaktuje s delegátom, ktorý je osobitne vyčlenený pre formáciu zasvätených panien. Tá trvá na Slovensku väčšinou cca 5 rokov, po nej nastáva zasvätenie, ktoré je už večné a vykonáva ho biskup. Ďalšie informácie sa dajú vyžiadať emailom, ktorý záujemkyňa nájde na našej stránke Ordo virginum. Ďalšie užitočné informácie sa tiež dajú nájsť na stránke k môjmu zasväteniu.
Poprosím myšlienku na záver, povzbudivé duchovné slovo…
Neboj sa vykročiť na túto cestu za Kristom, ak cítiš takú túžbu. Pán dáva silu a je ten najlepší Učiteľ i Snúbenec.
No napokon všetci veriaci sme však povolaní byť zasvätení – ak nie k panenstvu tela, tak aspoň k panenstvu duše, čo je to najdôležitejšie. Tak povzbudzujem každého, aby sa snažil čo najviac milovať Pána, zo všetkých svojich síl, v akomkoľvek stave či povolaní sa nachádza. A zakončím povzbudením od svätého Augustína, doplním svätým Františkom Saleským:
„V Božom kráľovstve nebude ani taká radosť, akú budú mať ostatné, čo nie sú pannami, ale bude to radosť celkom odlišná od všetkých ostatných radostí. Radosť Kristových panien je Kristus, v Kristovi, s Kristom, nasledujúc Krista, prostredníctvom Krista, vzhľadom na Krista. (…) Aj ostatní vyvolení budú mať vskutku svoje radosti, ale nikto z nich nebude mať radosti podobné radostiam panien.“ (svätý Augustín: O zasvätenom panenstve)
„Aj keď je pozemská láska čistá, je iba temným, slabým plamienkom oproti nebeskej žiare, ktorú zapaľuje Kristus v čistých, jemu zasvätených dušiach. Telesné radosti sa ľahko zakalia, bolesť a utrpenie ich ničia. Ale duchovné radosti panenskej duše, útechy, ktoré zakusuje, obetovania, ktorými sa odovzdáva, plnosť nedelenej lásky, ktorou sa zasväcuje nebu, všetky tieto milosti a výsady panenského života vyvierajú z nadzemských prameňov, ktoré nemôže nič pozemské zakaliť. Láska k Spasiteľovi je ohniskom všetkých želaní, žriedlom všetkých radostí, cieľom všetkého úsilia, posilou vo všetkých prácach a útechou v každom utrpení.“ (svätý František Saleský: Filotea)
A už iba dodám: „Skúste a presvedčte sa…“ (Úsmev.)
