Máme právo povedať druhému človeku, že sa mýli? Alebo sa dnes za prejav lásky považuje už iba súhlas s jeho nármi či rozhodnutiami? Medzinárodný deň tolerancie pripomenul dôležitosť rešpektu k druhým, no kresťanom zároveň kladie otázku, či sa za toleranciou niekedy neskrýva obyčajná ľahostajnosť.
Posolstvo Medzinárodného dňa tolerancie, ktorý sa viaže so 16. novembrom, je vcelku zrozumiteľné. Ľudia majú právo na dôstojnosť, slobodu svedomia a vlastné presvedčenie. Rozdiely v názoroch, náboženstve či spôsobe života nemajú byť dôvodom na nepriateľstvo alebo násilie.
S tým môže kresťan bez problémov súhlasiť. Ťažkosti sa začínajú vo chvíli, keď sa od rešpektovania človeka prechádza k požiadavke súhlasiť so všetkým, čo robí.
V bežných rozhovoroch často počujeme: „Nesúď druhých. Každý má svoju pravdu. Nechaj ho žiť, ako chce.“
Takéto vety môžu byť prejavom rozumného rešpektu. Niekedy však slúžia aj na ukončenie nepríjemnej diskusie. Stačí ich vysloviť a už sa nemusíme zaoberať otázkou, či je určité konanie správne, či niekomu ubližuje a aké následky môže mať.
Kde je teda hranica medzi toleranciou, rešpektom a ľahostajnosťou?
Keď nám na druhom prestane záležať
Predstavme si človeka, ktorý sa dozvie, že jeho blízky priateľ podvádza manželku. Vie, že tým ubližuje celej rodine, no rozhodne sa mlčať. Povie si, že do cudzieho života mu nič nie je a každý si musí zariadiť svoje veci sám.
Možno si tým ušetrí nepríjemný rozhovor. Zachová si dobré vzťahy a vyhne sa konfliktu. Ale je jeho mlčanie skutočne prejavom lásky?
Podobné situácie poznáme z rodín, priateľstiev aj pracovného prostredia. Vidíme, že niekto klame, správa sa nespravodlivo alebo si vlastným konaním ubližuje. Napriek tomu radšej nepovieme nič.
Obávame sa, že nás druhý odmietne, urazí sa alebo nás označí za netolerantných.
Samozrejme, človek nemá právo neustále zasahovať do života druhých. Aj dobre mienené upozornenie môže byť nevhodné, necitlivé alebo vyslovené v nesprávnej chvíli. Existujú situácie, v ktorých je najrozumnejšie mlčať.
Ale ak nám na niekom skutočne záleží, nemôžeme byť ľahostajní k tomu, čo ho ničí.
Láska predsa znamená aj záujem o dobro druhého človeka. A ten niekedy vyžaduje odvahu povedať nepríjemnú pravdu.
Ježiš sa nebál stretnúť s hriešnikmi
V evanjeliách nachádzame Ježiša medzi ľuďmi, ktorým sa ostatní vyhýbali. Rozprával sa s mýtnikmi, stoloval s hriešnikmi, zastával sa verejne odsudzovaných ľudí.
Jeho správanie vyvolávalo pohoršenie najmä u tých, ktorí si zakladali na dodržiavaní náboženských pravidiel.
Spomeňme si na Zacheja, bohatého mýtnika, ktorý sa obohacoval aj na úkor druhých. Ježiš sa rozhodol navštíviť jeho dom. Nepožadoval od neho, aby najprv verejne odčinil svoje previnenia.
Zachej ho prijal s radosťou. A počas tohto stretnutia sa rozhodol zmeniť svoj život. Polovicu majetku sľúbil rozdať chudobným a tým, ktorých poškodil, chcel vrátiť štvornásobok.
Ježišova blízkosť mu pomohla pochopiť, čo potrebuje napraviť.
Podobne sa Kristus zachoval k žene pristihnutej pri cudzoložstve. Keď ju ostatní chceli ukameňovať, postavil sa proti ich odsudzovaniu. Pripomenul žalobcom ich vlastnú hriešnosť.
Napokon žene povedal: „Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a už nehreš!“ (Jn 8,11)
V jednej vete sa stretáva milosrdenstvo s výzvou na zmenu života. Ježiš chráni dôstojnosť človeka a zároveň berie vážne jeho morálnu zodpovednosť.
Nesúďte. Ale čo to vlastne znamená?
Výrok „Nesúďte, aby ste neboli súdení“ (Mt 7,1) patrí medzi najznámejšie biblické citáty. Často sa používa ako argument proti akémukoľvek hodnoteniu správania druhých.
Lenže Ježiš v tej istej reči pokračuje obrazom človeka, ktorý vidí smietku v oku svojho brata, no nevšíma si brvno vo vlastnom oku.
Jeho výhrada smeruje proti pokrytectvu a povýšenosti. Človek, ktorý chce upozorňovať druhých na ich chyby, musí najprv poctivo preskúmať vlastný život.
Práve tu máme ako kresťania často problém. O hriechoch iných dokážeme hovoriť veľmi presvedčivo. Vieme pomenovať, čo je zlé v spoločnosti, v politike alebo v živote ľudí, s ktorými nesúhlasíme. Oveľa ťažšie si priznávame vlastné zlyhania.
A keď druhých napomíname bez pokory, ľahko sa z oprávneného upozornenia stane odsudzovanie.
Rozlišovať medzi dobrým a zlým konaním je potrebné. Takéto rozlišovanie však ešte nikomu nedáva právo ponižovať človeka, vysmievať sa mu alebo ho považovať za menejcenného.
Kresťanská morálka sa vzťahuje aj na spôsob, akým o nej hovoríme.
Pravda sa nedá presadiť silou
Jednou z najväčších chýb, ktorých sa kresťania v dejinách dopúšťali, bolo presvedčenie, že pravdu možno druhým nanútiť.
Náboženský nátlak, ponižovanie či trestanie ľudí za ich presvedčenie nemožno ospravedlniť odvolávaním sa na ich duchovné dobro.
Viera predpokladá slobodné rozhodnutie človeka.
Druhý vatikánsky koncil v deklarácii Dignitatis humanae zdôraznil právo človeka na náboženskú slobodu. Zároveň pripomenul jeho povinnosť hľadať pravdu a riadiť sa poznaným svedomím.
Tieto dve skutočnosti patria k sebe. Môžeme byť presvedčení o pravdivosti kresťanského učenia a súčasne rešpektovať človeka, ktorý ho odmieta. Môžeme nesúhlasiť s jeho rozhodnutím a pritom uznávať jeho slobodu a dôstojnosť.
Napokon ani samotný Ježiš nenútil ľudí, aby ho nasledovali. Niektorí jeho učeníci odišli, keď nedokázali prijať jeho slová. Kristus ich nezastavil násilím ani im neponúkol upravené učenie, ktoré by im viac vyhovovalo.
Aj apoštolov sa opýtal: „Aj vy chcete odísť?“ (Jn 6,67)
Táto otázka nám pripomína, že pravda a sloboda sa navzájom nevylučujú.
Čo ak sa z kresťanstva stane iba slušné správanie?
V snahe vyhnúť sa konfliktom môžeme postupne prestať hovoriť o témach, ktoré sú pre kresťanstvo podstatné. O hriechu, pokání, obrátení, odpustení či potrebe spásy.
Zostane nám výzva, aby sme boli dobrí ľudia, pomáhali slabším a správali sa k sebe slušne. To všetko je správne a potrebné. Evanjelium však od človeka žiada aj osobné rozhodnutie zmeniť svoj život.
Kristus svoje verejné účinkovanie začal výzvou: „Kajajte sa a verte evanjeliu.“ (Mk 1,15) Pokánie predpokladá, že človek dokáže rozpoznať vlastné chyby a priznať si ich. Bez toho by odpustenie a obrátenie stratili svoj význam.
Kresťanstvo preto nemôžeme zredukovať na všeobecnú výzvu, aby sme sa navzájom rešpektovali. Zároveň by bolo chybou používať kresťanské učenie ako nástroj neustáleho posudzovania druhých. Cirkev má ohlasovať evanjelium ľuďom, ktorí potrebujú pomoc, odpustenie a povzbudenie. A takými sme všetci.
Pápež František opakovane pripomínal obraz Cirkvi ako poľnej nemocnice. V nemocnici sa ľudia stretávajú so svojimi slabosťami a hľadajú pomoc. Nikto by sa nemal báť vstúpiť do nej zo strachu, že ho ostatní odsúdia.
Dokážeme milovať aj človeka, s ktorým nesúhlasíme?
Dnes sa veľa hovorí o polarizácii spoločnosti. Ľudia sa rozchádzajú pre politiku, náboženstvo, morálne otázky aj osobné rozhodnutia. Niekedy stačí odlišný názor a prestaneme sa spolu rozprávať.
Aj medzi kresťanmi sa objavuje pokušenie rozdeliť ľudí na tých správnych a ostatných. Potom už stačí zistiť, čo si kto myslí, a máme o ňom hotový úsudok. Takýto prístup sa však veľmi vzdialil od spôsobu, akým pristupoval k ľuďom Ježiš.
Dokázal sa rozprávať s tými, ktorých spoločnosť odmietala. Vypočul ich, prijal pozvanie do ich domu a nevyhýbal sa ani náročným otázkam.
Kresťanská láska nás zaväzuje k podobnému postoju. Vedieť počúvať aj názory, ktoré považujeme za nesprávne. Byť ochotní vysvetliť svoje presvedčenie a pripustiť, že aj my sa môžeme v niečom mýliť.
A keď druhého upozorníme na jeho konanie, mali by sme si položiť jednoduchú otázku: Hovorím mu to preto, že mu chcem pomôcť, alebo preto, že mu chcem dokázať svoju pravdu?
Tolerancia je pre pokojné spolužitie nevyhnutná. Chráni slobodu človeka a umožňuje nám žiť vedľa ľudí, ktorí majú iné presvedčenie.
Kresťanská láska nás pozýva ísť ďalej. Zaujímať sa o druhého, pomáhať mu, odpúšťať a niekedy ho aj upozorniť na chybu. S vedomím, že rovnakú pomoc potrebujeme aj my.
Skutočnou skúškou našej viery môže byť chvíľa, keď sa od nás bude očakávať veta: „Nesúhlasím s tebou, lebo mi na tebe záleží.“
Spracoval Rastislav Čižik.
