Ťažko by človek vymyslel väčší paradox, ako je uctievať nástroj, na ktorom bol umučený jeho Spasiteľ a Boh. Bol to nástroj, ktorý pripomínal tú najväčšiu urážku a ktorý by mal prirodzene vzbudiť v ľudskej duši túžbu po spravodlivej odplate. V dnešných časoch by bola isto podaná sťažnosť na najvyšší súd.
Veriaci ľud by sa vyzbieral na toho najlepšieho právnika a celý svet by sledoval proces, v ktorom by šlo o spravodlivosť. Ak by súd aj tak nevyšiel, Kríž by isto ostal v pamäti ako symbol víťazstva moci nad pravdou. No stal sa opak. Kríž sa stal prejavom víťazstva a lásky. Kríž sa stal kľúčom pre vstup za múry hradieb večného nebeského kráľovstva.
Práve kríž, ten potupný symbol, ktorý bolo dokonca zakázané zobrazovať, pomohol cisárovi Konštantínovi priniesť víťazstvo, keď ho na základe vnuknutia umiestnil na čestné miesto svojej zástavy.
Cisár Konštantín zároveň legalizoval kresťanstvo Milánskym ediktom a po Prvom všeobecnom sneme v Nicei rozhodol postaviť baziliku na Golgote v Jeruzaleme, na mieste Kristovho utrpenia. V roku 326 prišla jeho matka svätá Helena do Jeruzalema a dala zbúrať chrám bohyne Venuše, postavený na Golgote cisárom Hadriánom.
Po odkrytí Golgoty stavitelia objavili jamu s troma krížmi a tabuľkou, čo sa zhodovala s tou, ktorú opisovali evanjelisti, tou, ktorá visela nad hlavou nášho Pána a Kráľa. Keďže tabuľka nebola pripevnená na Kríži, nebolo možné určiť, ktorý z krížov bol Ježišov.
Jeruzalemský patriarcha Makarios na určenie vierohodnosti nepoužil žiadne moderné vedecké metódy, také obľúbené v dnešných časoch, ale s vierou prikladal kríže postupne na telo chorej ženy. Po priložení Kristovho kríža žena ozdravela, čo bolo jednoznačným dôkazom, že práve na tomto kríži zomrel Kristus. Patriarcha Makarios na znak úcty Kríž vyzdvihol a umiestnil ho na verejnú úctu na Golgote.
O deväť rokov neskôr 13. septembra 335 bola slávnostne posvätená Konštantínova Bazilika Pánovho vzkriesenia, postavená na mieste Kristovho hrobu. Nasledujúci deň 14. septembra sa konalo vyzdvihnutie dreva Svätého kríža. Počas povýšenia ľud neustále spieval: „Pane, zmiluj sa.“ Odvtedy východná cirkev každoročne slávi 13. septembra posviacku Chrámu Pánovho vzkriesenia a 14. septembra sviatok Povýšenia Svätého kríža. Slávnosti trvali celý týždeň.
Jedným zo vzácnych svedectiev je aj spis pútničky Egérie, ktorá do Jeruzalema prišla z francúzskej Akvitánie. Do svojich poznámok si zapísala: „Sviatok Enkenií je deň, keď bol Bohu zasvätený chrám na Golgote, ktorý volajú Martýrium. Ale aj svätý chrám Anastasis, ktorý je na mieste, kde Pán po umučení vstal z mŕtvych, bol v ten deň zasvätený Bohu. Posvätenie týchto svätých chrámov sa oslavuje veľmi dôstojne, lebo v ten deň sa našiel aj Pánov kríž…“
Egéria dokonca neskôr opisuje, ako prebiehala samotná úcta, ktorú prejavovali veriaci putujúci z celého sveta: „Na Golgotu za Kríž, ktorý stojí, sa prinesie stolec pre biskupa. Biskup sa naň usadí, pred neho prinesú stôl pokrytý ľanovým obrusom. Prinesie sa strieborná pozlátená skrinka, v ktorej je Sväté drevo kríža. Otvoria ju, vyberú drevo Kríža aj nápis a položia na stôl.“
Detailne zaznamenáva pútnička: „Keď leží na stole, biskup posediačky drží vo svojich rukách ramená Svätého kríža a diakoni, ktorí stoja okolo, dávajú pozor. Musia ho strážiť, lebo je tu zvyk, že všetci ľudia jeden za druhým prichádzajú, tak veriaci, ako katechumeni, sklonia sa k stolu, pobozkajú Sväté drevo kríža a odchádzajú. Tak teda prichádzajú všetci ľudia jeden za druhým, sklonia sa a dotknú sa Kríža a nápisu najprv čelom, potom pohľadom, pobozkajú Kríž a odchádzajú. Nikto sa ho rukou nedotkne.“ Vďaka Egérii a jej vecnému záznamu sa môžeme preniesť do 4. storočia a stať sa svedkami tejto úcty, kde pokora a úcta zabránila ruke siahnuť na tento kus dreva.
Časť relikvií Svätého kríža krátko po nájdení poslali do Ríma, kde sú dodnes uložené v Bazilike Svätého kríža v Jeruzaleme.
Druhá významná udalosť, ktorá prispela k rozšíreniu sviatku na Východe i Západe, bolo navrátenie Svätého kríža z perzského vyhnanstva. V roku 614 totiž perzský kráľ Chozroes II. dobyl Jeruzalem a odviedol mnoho kresťanov aj patriarchu Zachariáša do Perzie. Zároveň odniesol relikviár s Pánovým krížom do svojho hlavného mesta Ktesifón. Byzantská ríša bola v tom čase vnútorne oslabená. V roku 628 však cisár Heraklios zvíťazil nad Peržanmi a získal Svätý kríž späť.
V roku 630 ho chcel samotný cisár priniesť do jeruzalemského chrámu. Vtedy sa okolo neho zhromaždili zástupy ľudí. Jedni chceli vidieť jeho krásnu korunu a šaty, iní boli zvedaví na sprievod vojakov, čo ho strážili, ďalších pritiahol na toto miesto samotný Kríž. Keď sa však cisár s Krížom v rukách už približoval ku Golgote, zadržala ho akási neznáma sila a nedokázal kráčať ďalej. Ako zmeravel, celý dav stíchol spolu s ním.
Ticho prerušili kroky po kamennej dlažbe. To patriarcha Zachariáš pristupoval k cisárovi, aby mu pošepkal: „Ty kráčaš vo svojich cisárskych šatách, a Kristus bol biedne zaodený. Ty máš na hlave drahocenný diadém, a on bol ovenčený tŕňovou korunou. Ty ideš obutý, a on kráčal bosý.“
Vtedy cisár zložil korunu, vyzliekol si drahé šaty, vyzul topánky a tak vstúpil na Golgotu, kde sa 14. septembra uskutočnilo druhé slávnostné povýšenie Svätého kríža. Odvtedy sviatok priberá pomenovanie „nad celým svetom“ (vsemirnoje). Cisár Heraklios však o niekoľko rokov neskôr nariadil preniesť ostatky Svätého kríža do Konštantínopola, pretože Jeruzalem ohrozovali Arabi.
Od tých čias sa symbol Kríža stal tým najrozšírenejším symbolom po celom svete. Mnohé mestá si uctili Kristovu obetu tým, že kríž umiestnili na najvyššie mestské veže. Kríž ľudia vyniesli na tie najvyššie kopce, ktoré obklopovali ich krajinu. Mnohí ľudia si kríž zavesili na retiazky, aby ho nosili stále so sebou. Koptskí kresťania sa rozhodli vytetovať si tento symbol na zápästie. A tak sa to, čo bolo na hanbu a pohoršenie, stalo predmetom úcty. Predmetom, pred ktorým sa ohýbali kolená kráľov aj poddaných, filozofov aj roľníkov.
Prešli roky a z Kríža sa stala dekorácia. Už nestojí na očiach k úcte nášho Pána, ale zdobí byty a chatky vedľa maľovaných keramických tanierov či iných obrázkov zobrazujúcich peknú krajinu. Raz za čas sa ozve hlas upozorňujúci na absurditu tejto dekorácie. Napríklad hlas študentov z Akadémie výtvarných umení v Prahe, ktorí žiadali zvesiť kríž od českého sochára Myslbeka zo steny na chodbe. Vraj ich desí a traumatizuje. Človek by sa rád nad týmto protestom pohoršil, no majú pravdu. Kríž nie je dekorácia vypĺňajúca biele steny.
Inokedy sa ozve hlas ochrancov prírody, ktorí spisujú petície na odstránenie ilegálnych krížov z vrcholcov Tatier. Vraj tam nemajú čo robiť. A tak pomaly prichádza tretie unesenie Kristovho kríža. Jedných desí, pre iných je znakom náboženskej netolerancie a pre ďalších sa stal neškodnou ozdobou. Už len na cintorínoch, kde ešte vyspelá západná spoločnosť nemá odpovede, ostáva tolerovaný.
A je na každom z nás, aby sme dnes na sviatok Povýšenia Kristovho kríža oprášili ten náš, ktorý nám už roky visí nepovšimnutý na stene. Aby sme ho dnes aj my všetci tretíkrát povýšili.
