Dňa 15. septembra zomrela americká spisovateľka Annie Dillardová. Mala osemdesiatjeden rokov. Za knihu Pilgrim at Tinker Creek získala v roku 1975 Pulitzerovu cenu a stala sa jedným z najvýraznejších hlasov americkej literatúry faktu. Písala o prírode, utrpení, metafyzike, Bohu a o ľudskej schopnosti pozerať sa na zázrak tak dlho, až nám začne pripadať obyčajný.
Jedna z najkratších ciest k jej mysleniu vedie cez katolícky kostol, do ktorého prišla, aby unikla gitarám.
V eseji An Expedition to the Pole Dillardová píše, že prekonala svoju prudko protikatolícku výchovu a začala chodiť na omšu — podľa vlastných slov aj preto, aby unikla protestantským gitarám. Keď však jedného dňa pred oltár nastúpila hudobná skupina Wildflowers, napadla jej otázka:
„Kto dal týmto milým katolíkom gitary? Prečo si nemrmlajú po latinsky a nevykonávajú poverčivé rituály? Na čo myslí pápež?“
Skupinu vedie urastený tínedžer. Vedľa neho stojí staršia žena s dlhými oranžovými vlasmi a gitarou zavesenou nízko na vyšívanom remeni, utiahnutý štrnásťročný chlapec, neistý mladý Číňan s tamburínou a vysoké dievča, ktoré pôsobí napoly pokojne a napoly vydesene. Pred oltárom sa chystajú naučiť zhromaždenie novú pieseň.
Nasleduje bohoslužba, ktorá má bližšie ku generálke miestneho ochotníckeho divadla než k dokončenému predstaveniu. Organista nevie nájsť úvodnú pieseň. Keď ju nájde, ostatní ju nepoznajú. Keď ju už ako-tak poznajú, nevedia ju zaspievať. Namiesto homílie zaznejú iba oznamy.
Dillardová nie je zhovievavá:
„Stredoškolské divadelné predstavenie je uhladenejšie než táto bohoslužba, ktorú nacvičujeme od roku jedna. Za dvetisíc rokov sme ešte nevychytali chyby. Práve naopak, priam ich oslavujeme.“
A potom pritvrdí:
„Týždeň čo týždeň sme svedkami toho istého zázraku: že Boh sa z nepochopiteľných dôvodov zdrží a nerozmetá naše číslo tancujúcich medveďov na kusy.“
Napriek tomu priznáva:
„Ako často — až šokujúco často — som sa v kostole vyčerpala úsilím nevybuchnúť do smiechu. Často sa smejem celou cestou domov.“
Možno sú Bohu milšie nedokonalé, ale srdečné akordy než dokonale zaspievané klasické liturgické texty v podaní najatých sólistov zo štátnej opery v moskovskom chráme. Možno je úprimne zahraný akord viac než absolútne čisté cis.
Lenže falošný tón ešte nie je dôkazom viery a čisté cis nie je dôkazom jej neprítomnosti. Úprimnosť a kvalita nie sú nepriatelia. Ak láska môže nacvičiť melódiu, naladiť nástroj a pripraviť sa na stretnutie, zvyčajne to urobí.
Boh naše čisté cis nepotrebuje. Ani milovaný človek nepotrebuje kvety. Dar však nevypovedá iba o potrebe obdarovaného, ale aj o láske darcu.
Evanjelium nás nenúti vybrať si medzi chudobnou vdovou a Máriou v Betánii. Jedna priniesla posledné mince, druhá vyliala na Krista drahocenný nard. Jedna dala málo, druhá veľa, ale ani jedna nedala Bohu zvyšok.
To je podstatný rozdiel: chudoba nie je nedbanlivosť a jednoduchosť nie je odfláknutosť.
Kresťanstvo nikdy nechcelo, aby láska zostala iba vnútri. Ak očakávam Spasiteľa svojho života, nemôže mi byť úplne jedno, čo mu zahrám, ako sa na stretnutie s ním oblečiem a koľko námahy som venoval príprave.
Preto je škoda, keď sa zo svätej omše stane improvizácia. Nie pre každú chybu, falošný tón či zakopnutie miništranta. Horšie je, keď sa improvizácia nestane nehodou, ale dôkazom autenticity či túžby pôsobiť ľudskejšie.
Keď má kňaz potrebu doplniť každé predpísané slovo vlastným vysvetlením. Keď spevák už nesprevádza modlitbu, ale vytvára atmosféru. Keď chce byť každý prirodzený, osobný a autentický, až napokon pri oltári zostane veľa jedinečných osobností a prekvapivo málo skutočnej liturgie.
Dillardová to povie bez okolkov:
„Myslím, že by som radšej podstúpila slávnu temnú noc duše než sa stretla s touto zbožnou veselicou.“
Autenticita je veľká cnosť v spovednici. Pri oltári však nemusí byť vždy dobrým princípom.
Liturgia nie je neúprimná preto, že nám dáva slová, ktoré sme si sami nevymysleli. Aj manželský sľub je predpísaný, a predsa môže byť najpravdivejšou vetou, akú človek v živote vysloví. Liturgická autenticita možno nespočíva v tom, že poviem, čo mi práve napadlo, ale v tom, že dovolím starým slovám, aby sa postupne stali pravdivými vo mne.
Preto je na škodu, keď sa zo svätej omše robí materiál pre niečiu tvorivosť. Nie preto, že by Boh vyžadoval bezchybnú réžiu, ale preto, že liturgia má aspoň na chvíľu oslobodiť človeka od povinnosti byť zaujímavý. A tiež preto, že láska sa neuspokojí s vetou: „Bohu je to aj tak jedno.“ Možno je mu to jedno. Milujúcemu človeku by to však jedno byť nemalo.
Dillardová našla v eseji zaujímavé prirovnanie: strieda obrazy katolíckej omše s príbehmi polárnych výprav. Na jednej strane sú ľudia smerujúci k Absolútnu s gitarovými spevníkmi, oznamami a tamburínou. Na druhej strane muži, ktorí sa vydali do ľadu s neúplnými mapami, nevhodnou výbavou a obdivuhodnou sebadôverou.
Franklinova výprava si do Arktídy vzala knižnicu s tisícdvesto zväzkami, porcelán, brúsené poháre, hrací organ a ťažký strieborný príbor s erbmi dôstojníkov. Nevzala si však oblečenie vhodné do arktickej zimy. Keď po rokoch našli telá niektorých členov výpravy, stále so sebou vliekli časť strieborného riadu.
Prílišná autenticita môže byť pre nás liturgickým zlatom. Vyzerá vzácne, no nesie naše iniciály.
Pravdaže, aj môj liturgický vkus sa môže zmeniť na takýto príbor. Aj predstavu dôstojnosti možno vliecť po ľade a zameniť si ju so samotným Bohom. Rozdiel však nie je v tom, či človek má vkus. Rozdiel je v tom, či svojím vkusom slúži tajomstvu, alebo ním, hoci nechtiac a v dobrej vôli, upozorňuje na seba.
Dillardová sa nevysmieva cieľu výpravy. Smeje sa skôr našej výbave. Čím je cieľ väčší, tým nápadnejšie pôsobí to, čo si k nemu nesieme.
Na jednej strane pól, ľad a smrť. Na druhej uniformy, porcelán a príbor. Na jednej strane Boh, večnosť a Kristovo telo. Na druhej skupina Wildflowers, ktorá nevie nájsť úvodnú pieseň.
Napokon sa jej pozornosť presunie od hudobníkov k ľuďom v laviciach.
„Prečo my, ľudia v kostoloch, pôsobíme ako veselí bezmozgoví turisti na organizovanom zájazde k Absolútnu? Má vôbec niekto aspoň hmlistú predstavu, akú moc tak bezstarostne vzývame? Alebo, ako mám podozrenie, tomu nikto neverí ani slovo?“
Odtiaľ pochádza jej známa poznámka o ochranných prilbách:
„Kostoly sú deti, ktoré sa na podlahe hrajú s chemickými súpravami a miešajú si dávku TNT, aby zabili nedeľné dopoludnie. Je šialenstvo nosiť do kostola dámske slamené a zamatové klobúky; všetci by sme mali mať ochranné prilby.“
Usporiadatelia by podľa nej mali rozdávať záchranné vesty a svetlice a priväzovať nás k laviciam. Spiaci Boh sa totiž jedného dňa môže prebudiť — alebo nás bdejúci Boh môže odviesť tam, odkiaľ sa už nevrátime.
Prilba nie je návrhom na nový liturgický predpis. Je mierou nepomeru medzi tým, čo ako kresťania tvrdíme, že sa v chráme deje, a pokojom, s akým to dokážeme prežiť.
Možno práve preto Dillardovú dráždi improvizácia. Nie iba preto, že býva nevkusná. Predovšetkým preto, že pozornosť od tajomstva presúva k človeku, ktorý sa ho pokúša oživiť. Akoby svätá omša sama osebe nebola dosť živá a potrebovala niekoho, kto ju zachráni pred nudou.
Zvyčajne ju zachraňujeme tým, čo máme poruke: príhovorom, piesňou, vtipom, bezprostrednosťou. Franklinovi dôstojníci mali strieborný príbor.
Lenže Dillardová nám vzápätí skomplikuje aj tento jednoduchý záver. V rozhovore z roku 1992 vysvetľovala, čo ju na katolicizme priťahovalo:
„Na katolíkoch sa mi páči ten ich trochu neuprataný ľudský spôsob. Prídete do katolíckeho kostola a sú tam ľudia všetkých farieb a vekových skupín a plačúce deti. Postavíte sa po bok týchto ľudí. Hovoríte: ‚Tu som. Jeden z ľudí, ktorí milujú Boha.‘ Sú naozaj univerzálni, skutočne katolícki.“
Tieto dve veci netreba zamieňať. Plačúce dieťa nie je liturgický experiment. Ľudská slabosť nie je to isté ako nepripravenosť povýšená na program. Cirkev môže prijať neuprataných ľudí bez toho, aby musela pestovať neupratanú liturgiu.
Práve preto môže liturgia patriť všetkým: nepatrí celebrantovi, spevákom ani najaktívnejšiemu členovi farskej rady. Nikto ju nemusí zachraňovať vlastnou osobnosťou.
Dillardová neskôr vo svojom oficiálnom životopise pri položke „Religion“ uvádzala „None“ — žiadne.
Nevieme, či by iná liturgia zmenila jej duchovnú cestu. Vieme však, že podoba bohoslužby nie je ľahostajná. Krása nemôže vyrobiť vieru, ale môže jej poslúžiť. Nedbanlivosť ju nemusí zničiť, ale môže jej zbytočne prekážať.
Pri vchodoch do kostolov sa ochranné prilby stále nerozdávajú a naša výprava k Absolútnu je zverená ľuďom, ktorí často nevedia nájsť úvodnú pieseň.
Pri vstupe do chrámu sa teda treba pýtať aj na hudbu. Aj na rúcha, slová, gestá a prípravu. Nie sú podstatou liturgie, ale prezrádzajú, čo pokladáme za podstatné.
Boh nepotrebuje naše najlepšie. Láska mu ho však chce dať.
Ak je pri oltári živý Boh, nie je jedno, čo mu hráme ani ako pred neho prichádzame.
Annie Dillardová mala pravdu: pri dverách by nám mali rozdávať prilby…
