Dnes máme motivačných rečníkov takmer na všetko. Radia nám, ako byť úspešnejší, pokojnejší, výkonnejší, ako lepšie vychovávať deti, budovať vzťahy, zvládať konflikty, schudnúť či správne hospodáriť s časom. Vypočujeme si emocionálne nabitý príbeh, niekoľko dobrých rád, a ak nás niečo zasiahne, odchádzame s pocitom, že od zajtra to skúsime inak.
Občas mám dojem, že aj evanjelium vnímame podobne. Počúvame príbehy o milosrdenstve, odpustení či láske a očakávame, že nás budú motivovať, aby sme sa podľa nich správali v rodine, v škole či v práci?
Určite je dôležité, že evanjelium počúvame a čítame. Rovnako dôležité však je, ako ho počúvame. Evanjeliové podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi nám ponúka veľmi dobrý testovací príklad.
Za Ježišom prichádza znalec Zákona. Pozná ho teda veľmi dobre. Neprichádza však preto, aby sa od Ježiša niečo naučil, ale aby ho pokúšal: „Učiteľ, čo mám robiť, aby som bol dedičom večného života?“
Ježiš mu odpovedá protiotázkou: „Čo je napísané v Zákone? Ako tam čítaš?“
Muž odpoveď pozná: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, zo všetkých svojich síl a z celej svojej mysle a svojho blížneho ako seba samého!“
„Správne si odpovedal. Toto rob a budeš žiť!“
Zatiaľ nič prekvapujúce. Znalec Zákona pozná správnu odpoveď. Problém však nastane vo chvíli, keď ju má vztiahnuť na vlastný život.
Evanjelium hovorí, že sa chcel ospravedlniť, a preto sa opýtal: „A kto je môj blížny?“
Tu sa príbeh začína týkať aj nás. Znalcovi Zákona je jasné, čo Boh požaduje. Zároveň však zisťuje, aké náročné je podľa toho žiť. A tak sa namiesto prispôsobenia svojho života Božiemu slovu pokúša prispôsobiť Božie slovo svojmu životu. Ak nemôže zmeniť prikázanie, možno by sa dal aspoň zúžiť význam slova „blížny“.
Nie je to vzdialené ani našej skúsenosti. Aj my môžeme Božie slovo čítať dvoma spôsobmi. Môžeme ním merať svoj život alebo v ňom hľadať potvrdenie toho, čo už robíme a čo si myslíme.
Kto je môj blížny?
Ježiš odpovedá známym podobenstvom o milosrdnom Samaritánovi. Človek na ceste z Jeruzalema do Jericha padne do rúk zbojníkov. Okradnú ho, zbijú a nechajú polomŕtveho pri ceste. Prejde okolo kňaz. Prejde levita. A potom prichádza Samaritán. Zastaví sa, ošetrí mu rany, naloží ho na svoje zviera, odvezie do hostinca a postará sa oňho.
Príbeh poznáme tak dobre, že nás už takmer nedokáže prekvapiť.
Lenže na jeho konci Ježiš urobí niečo veľmi dôležité. Znalec Zákona sa pýtal: Kto je môj blížny?
Ježiš sa však opýta: „Čo myslíš, ktorý z tých troch bol blížnym tomu, čo padol do rúk zbojníkov?“
Otázku teda obráti. Už nejde o to, kto patrí medzi mojich blížnych, ale komu sa stanem blížnym ja.
A to nie je len zmena uhlu pohľadu. Prvá otázka hľadá hranice: Komu ešte musím pomôcť? Kde sa moja povinnosť končí? Koho ešte môžem považovať za „svojho“ a koho už nie?
Ježišova otázka tieto hranice ruší.
Čo ak sme tým zraneným človekom my?
Pri tomto podobenstve sa často hľadáme medzi troma okoloidúcimi. Som ako kňaz, ktorý prešiel okolo? Alebo ako levita? Alebo dokážem byť milosrdným Samaritánom?
Iné čítanie tohto podobenstva však ponúka ešte hlbší pohľad. Čo ak sme v prvom rade tým človekom ležiacim pri ceste?
Hriech nás pripravil o život s Bohom a zanechal nás bezmocných. Zákon (kňaz a levita) dokázal pomenovať, čo je dobré a čo zlé, ale nedokázal človeka sám uzdraviť. K zranenému preto prichádza Kristus. On je tým, ktorý sa k človeku priblížil, sklonil sa k nemu a zachránil ho.
V tomto svetle dostáva podobenstvo celkom inú dynamiku. Ježiš nám najskôr nehovorí: Buď lepší. Zastav sa pri zranenom. Správaj sa ako Samaritán.
Najskôr nám ukazuje: Ty sám si človekom, ku ktorému sa Boh priblížil.
Aj hostinec, do ktorého Samaritán zraneného odovzdáva, kresťanská tradícia vykladala ako obraz Cirkvi – miesta, kde Kristus pokračuje v uzdravovaní a starostlivosti o človeka. A veta Samaritána „keď sa budem vracať“ môže pripomenúť Kristov prisľúbený návrat.
Motivácia
A tu sa môžeme vrátiť k motivačným rečníkom.
Nestačí si vypočuť dobrý príbeh a povedať si: Od zajtra budem milosrdnejší. Budem si viac všímať ľudí. Budem lepším manželom, rodičom, kolegom či susedom.
Evanjelium nie je iba motivačná prednáška, po ktorej máme nazbierať dostatok odhodlania a začať byť lepšími ľuďmi.
Aby som dokázal byť blížnym človeku vedľa seba, potrebujem najskôr prijať, že Boh sa stal blížnym mne.
Nie na päťdesiat či sedemdesiat percent, ale bez výhrad.
Najdôležitejšou otázkou z príbehu o milosrdnom Samaritánovi teda nie je: Komu som už pomohol? Ani: Kto je môj blížny? Najskôr si potrebujem položiť inú: Uveril som, že Kristus sa sklonil ku mne, keď som bol tým človekom pri ceste?
Pretože až keď prijmem, že sám žijem z milosrdenstva a som naňho bytostne odkázaný, môžem ho začať dávať aj ďalej. A pri kom sa zastavím ja, nerozhoduje iba to, či ho poznám, či si to ten človek zaslúži alebo či sa mi to práve hodí.
Začína rozhodovať skutočná láska.
