Svätý Lukáš, ktorého si v rovnaký deň 18. októbra pripomína Rímskokatolícka i Gréckokatolícka cirkev, sa podľa tradície narodil v sýrskej Antiochii. Pochádzal z bohatej rodiny a jeho rodičia v ňom už v mladom veku rozpoznali intelektuálnu predispozíciu. Umožnili mu preto štúdium medicíny, po ktorom sa Lukáš stal uznávaným lekárom. Okrem toho bol aj vášnivým cestovateľom – známe sú jeho návštevy Grécka a Egypta.
Aj keď nie je úplne jasné, kedy a akým spôsobom Lukáš prijal kresťanstvo, tradícia naznačuje, že to mohol byť práve svätý Pavol, kto ho priviedol k viere. Antiochia, kde Lukáš žil, bola dôležitým centrom kresťanstva a Pavlove kázne tam mali veľký vplyv. Lukáš sa potom stal Pavlovým verným spoločníkom na jeho apoštolských cestách, čo zahŕňalo cesty do Filíp, Solúna, Macedónska, Grécka, Malej Ázie, Palestíny, Sýrie a Itálie. Jeho vernosť a oddanosť svojmu učiteľovi je zrejmá aj z Pavlovho listu odoslaného z väzenia v Ríme, v ktorom píše: „Jediný Lukáš je so mnou.“ (2 Tim 4,11)
Práve na podnet svätého Pavla začal Lukáš písať evanjelium, ktoré zachytáva život a pôsobenie Ježiša Krista. Vďaka svojej blízkosti k svätému Jánovi a Panne Márii mal prístup k hodnoverným zdrojom. Evanjelium, ktoré venoval vznešenému Teofilovi, je jedinečné v tom, že sa v ňom nachádza najdetailnejší opis narodenia Mesiáša. Okrem toho ako jediný z evanjelistov uvádza viaceré podobenstvá vykresľujúce rôzne stránky Božieho milosrdenstva: o milosrdnom Samaritánovi, o nerozumnom boháčovi, o neplodnom figovníku, o stratenej minci, o márnotratnom synovi, o nečestnom správcovi, o Lazárovi a boháčovi, o nečestnom sudcovi a vdove, o farizejovi a mýtnikovi, o prvom a poslednom mieste a o neodbytnom priateľovi.
Lukáš sa považuje aj za autora novozákonnej knihy Skutky svätých apoštolov. Je tiež venovaná Teofilovi a mapuje vývoj života a šírenie ranej Cirkvi po Ježišovom nanebovstúpení vďaka pôsobeniu Svätého Ducha cez svätých apoštolov Petra a Pavla a ich spolupracovníkov. Neopomína ani prekážky zo strany židov i pohanov, s ktorými sa museli prvé kresťanské komunity a ich členovia potýkať.
Po smrti Apoštola národov v roku 67 Lukáš pokračoval v evanjelizácii. Tradične sa uvádza, že pôsobil v Dalmácii, Taliansku, Galii a možno aj v Hornom Egypte a Líbyi.
Lukášovi pripisuje tradícia aj autorstvo niekoľkých obrazov Panny Márie, ktoré sa neskôr rozšírili na kresťanskom Východe. Hoci o tejto jeho profesii existujú pochybnosti, nepochybne vytvoril duchovný obraz Panny Márie vo svojom evanjeliu, kde o nej píše viac než ktorýkoľvek iný evanjelista; stačí len spomenúť Máriin chválospev Magnifikat.
Koniec Lukášovho života nie je dobre známy: niektoré zdroje tvrdia, že ho obesili v gréckom Patrase, zatiaľ čo iné hovoria, že zomrel prirodzenou smrťou v Tébach vo veku 84 rokov.
Lukášove relikvie sú roztrúsené na viacerých miestach po svete. Časť lebky je uložená v pražskej Katedrále svätých Víta, Václava a Vojtecha a časť rebra sa nachádza v chrámovej svätyni v Tébach. Relikvie, ktoré spočívajú v Bazilike svätej Justíny v Padove, boli v roku 1998 podrobené vedeckému skúmaniu, pričom na základe archeologických a anatomických analýz sa zistilo, že patria osobe sýrskych koreňov, čo podporuje teóriu, že by mohlo ísť o svätého Lukáša.
Na Slovensku je svätému Lukášovi zasvätených šesť gréckokatolíckych chrámov a tri rímskokatolícke kostoly. Okrem toho je duchovným patrónom gréckokatolíckej farnosti v Trnave.
Meno patróna lekárov, liečiteľov a maliarov nesie aj Vysokošpecializovaný odborný ústav geriatrický svätého Lukáša v Košiciach n. o. a Cirkevná základná umelecká škola svätého Lukáša v Topoľčanoch.
