„Kým nás smrť nerozdelí.“ Túto vetu poznáme tak dobre, že sa nad ňou pri svadbách takmer nepozastavíme. Ináč začne znieť pri odchode človeka, ktorý prežil so svojím manželom či manželkou väčšinu života.
Naozaj sa smrťou všetko končí? Človek, s ktorým som zdieľal domov, deti, posteľ, starosti, hádky, odpustenia, obyčajné utorky aj najdôležitejšie okamihy života, sa odrazu stane niekým, s kým už nie som ženatý či vydatá?
Ježiš dostal veľmi podobnú otázku. Pravda, jej dôvodom nebol smútok nad stratou manžela. Bola to pasca.
Saduceji, ktorí neverili vo vzkriesenie, mu predložili príbeh ženy, ktorá postupne ovdovela po siedmich bratoch. Podľa Mojžišovho zákona si ju po smrti bezdetného manžela vzal jeho brat. Potom zomrel aj on, po ňom ďalší, až napokon zomreli všetci siedmi.
„Nuž ktorému z nich bude žena manželkou pri vzkriesení?“, pýtajú sa Ježiša.
Ich argument bol šikovný. Ak vzkriesenie existuje, žena bude mať naraz sedem legitímnych manželov. A ak takýto absurdný stav nemá riešenie, potom podľa nich nemôže existovať ani vzkriesenie.
Ježiš však nevyberie ani jedného zo siedmich.
„Mýlite sa, lebo nepoznáte Písmo ani Božiu moc. Pri vzkriesení sa totiž ľudia neženia ani nevydávajú, ale sú ako anjeli v nebi.“
Lukáš zachytáva ešte jeden dôležitý detail: ľudia po vzkriesení „už ani umrieť nemôžu“. A v tom je dôležitý bod odpovede.
Manželstvo patrí svetu, v ktorom sa zomiera
Šťastným manželom môžu pripadať Ježišove slová pochmúrne. Akoby nebo človeku niečo vzalo. Celý život sme sa učili byť sa „jedným telom“ a potom nám Boh oznámi, že to už nebude platiť?
Lenže Ježiš nehovorí, že vzkriesenie bude ochudobnenou verziou nášho dnešného života. Saduceji robia presne tú chybu, že si večnosť predstavujú ako pokračovanie súčasného sveta so všetkými jeho pravidlami. Ježiš im odpovedá, že vzkriesenie nie je predĺžením pozemského života. Je jeho premenou.
Manželstvo totiž plní úlohu vo svete, v ktorom ľudia zomierajú. Z manželskej lásky prichádza nový život. Generácia odchádza a nastupuje ďalšia. Rodina vytvára priestor, v ktorom človek niekam patrí, dostáva meno, domov a ochranu.
Ale čo sa stane, keď odstránime smrť?
Nie keď ju odložíme o tisíc rokov, ale keď ju odstránime úplne.
„Smrti už viac nebude,“ čítame v Knihe Zjavenia apoštola Jána. V takom svete netreba novú generáciu, aby nahradila predchádzajúcu. Netreba zachraňovať rod pred zánikom. To, čomu manželstvo slúžilo, dosiahlo svoj cieľ.
Smrť manželský zväzok skutočne ukončuje
Svätý Pavol je v tejto veci prekvapivo jednoznačný. V Liste Rimanom píše, že vydatá žena je viazaná k manželovi, kým žije. Ak manžel zomrie, je od tohto zväzku oslobodená. A v Prvom liste Korinťanom to zopakuje: „Žena je viazaná, dokiaľ jej muž žije. Keď jej muž zomrie, je slobodná a môže sa vydať, za koho chce, ale iba v Pánovi.“
To je dôležité najmä pre človeka, ktorý po smrti manžela alebo manželky znovu vstúpi do manželstva.
Nie je ženatý s dvoma ľuďmi. Nie je neverný zosnulému. Novým manželstvom nepopiera to prvé. Prvé manželstvo nebolo zrušené. Bolo zavŕšené.
Pavol pritom rozhodne manželstvo nepovažuje za niečo bezvýznamné. Práve on o ňom píše ako o „veľkom tajomstve“ a prirovnáva ho k vzťahu Krista a Cirkvi. Napriek tomu pokladá za samozrejmé, že smrťou sa právny manželský zväzok končí.
Lenže tým sa dostávame k oveľa osobnejšej otázke: Ak zanikne manželstvo, zanikne aj to, čo bolo medzi nami?
Budeme sa ešte poznať?
Písmo nikde nehovorí, že po vzkriesení svojho manžela či manželku nespoznáme.
Nehovorí, že spoločné desaťročia budú vymazané. Že láska prestane existovať. Že ľudia, ktorí boli na zemi jedno druhému najbližší, sa v nebi stretnú ako cudzinci.
Ježiš odpovedal na konkrétnu otázku: komu zo siedmich mužov bude žena patriť ako manželka? Jeho odpoveď znie: nikomu. Takýto druh manželského nároku vo vzkriesení neexistuje.
To však nie je to isté ako povedať, že prestáva existovať vzťah medzi dvoma konkrétnymi ľuďmi.
Na vrchu premenenia sa objavujú Mojžiš a Eliáš ako konkrétne, rozpoznateľné osoby. Pavol očakáva, že ľudia, ktorým ohlasoval Krista, budú jeho „nádejou, radosťou a korunou“ pri Pánovom príchode. Biblický obraz večnosti teda nie je svetom anonymných duší, ktorým Boh vymazal pamäť.
A tu sa dostávame k paradoxu.
Manželstvo nepretrvá. Láska môže.
Tertulián písal o tejto otázke vlastnej manželke
Okolo roku 207 si nad podobnou otázkou sadol kresťanský autor Tertulián. Nie ako nezainteresovaný teológ, ale ako manžel.
Napísal svojej žene text Ad uxorem – Manželke. Uvažoval v ňom aj nad tým, čo sa stane, ak zomrie skôr než ona. Tertulián vzal Ježišove slová vážne: po vzkriesení sa manželstvo neobnovuje. Pripomenul dokonca ženu siedmich mužov a Kristovu odpoveď saducejom.
Neskôr však vyslovil zaujímavú myšlienku. Ak veríme vo vzkriesenie, potom vstaneme práve s tými ľuďmi, s ktorými sme žili. A budeme s nimi spojení dokonca väčšmi, pretože smerujeme k lepšiemu stavu.
Nie je to článok viery ani presný opis života po smrti. Je to intuícia jedného z najstarších kresťanských autorov. Ale pomenúva niečo podstatné: zavŕšenie manželského zväzku nemusí znamenať vymazanie osoby, ktorú sme milovali.
Pozvánku už nebudeme potrebovať
Veľmi pekný obraz ponúka jednoduché prirovnanie. Predstavme si svadobnú pozvánku pripnutú celé mesiace na chladničke. Sú na nej mená, dátum a miesto. Pripomína nám udalosť, ku ktorej smerujeme.
Potom príde svadobný deň. Stojíme v miestnosti a pred nami sú ľudia, ktorých mená boli vytlačené na kartičke. Bolo by zvláštne začať v tej chvíli smútiť, že pozvánku už nepotrebujeme. Nestratili sme ju. Dostali sme sa tam, kam nás mala priviesť.
Apoštol Pavol hovorí o manželstve podobným spôsobom. „Toto tajomstvo je veľké; ja hovorím o Kristovi a Cirkvi.“
Pozemské manželstvo teda nie je konečným bodom. Je znamením. Muž a žena si svojou vernosťou, jednotou, odpustením, intimitou a schopnosťou darovať sa navzájom ukazujú niečo, čo ich oboch presahuje.
Krista a jeho Cirkev. A preto sa Biblia nekončí zrušenou svadbou.
Končí sa svadbou.
„Nadišla Baránkova svadba a jeho nevesta sa pripravila.“
Posledným veľkým obrazom vykúpeného ľudstva je svadobná hostina Baránka. Manželstvo už nie je potrebné nie preto, že by Boh zistil, že bolo nepodstatné. Ale preto, že skutočnosť, na ktorú celý čas ukazovalo, je konečne tu.
Čo teda zostane z „nás“?
Možno sa bojíme nesprávnej veci. Predstavujeme si nebo a pýtame sa: Ak už nebude mojím manželom, budeme si ešte takí blízki? Bude vedieť, že som to ja? Budú naše spoločné roky ešte niečo znamenať?
Na väčšinu týchto otázok nám Písmo neposkytuje podrobný opis. A bolo by nepoctivé tváriť sa, že poznáme usporiadanie vzťahov vo vzkriesenom svete.
Vieme však niečo iné. Boh nám nesľubuje menej lásky.
Sľubuje svet bez smrti, bolesti a odlúčenia. Preto by bolo zvláštne predstavovať si večnosť ako miesto, kde budeme ľudí, ktorých sme milovali najhlbšie, milovať menej.
Možno teda manželstvo po smrti nepretrvá práve preto, že už nebude potrebné chrániť výlučný priestor, v ktorom sa dvaja ľudia učia úplne patriť jeden druhému. To, čo sme tu dokázali iba nedokonale a na chvíľu, nebude vo večnosti zničené, ale prekročené.
V každom dobrom manželstve sa jeho protagonisti neustále snažia prekonať vzdialenosť medzi sebou. Ani po desaťročiach manželstva sa im to však nepodarí úplne a natrvalo.
Tak teda:
Dôvodom, prečo po vzkriesení nebude manželstvo, nie je ten, že Boh vezme preč blízkosť. Práve naopak. Odstráni vzdialenosť…
