„Nemám čas.“ Azda nijakú inú vetu dnes nevyslovujeme tak často. Nemáme čas na rodinu, na priateľov, na oddych ani na seba. A keď nám niekto pripomenie modlitbu alebo návštevu chrámu, okamžite nám napadne všetko, čo ešte musíme stihnúť. Hodina v kostole sa zrazu javí ako čas, ktorý bude chýbať niekde inde.
Nedostatok času je jednou z hlavných chorôb našej doby. Paradoxom je, že máme množstvo technológií, ktoré nám ho mali ušetriť, a predsa ho máme stále menej. Kalendáre sú plné, telefóny neprestávajú upozorňovať a aj chvíle odpočinku vypĺňame ďalšími podnetmi.
Preto je namieste otázka: Prečo by sme z toho mála času mali ešte niečo venovať Bohu? Prečo ísť do chrámu, modliť sa alebo odložiť prácu, keď nás povinnosti aj tak dobiehajú?
Hľadanie odpovede sa začína už na prvých stranách Biblie.
Prvé zasvätenie, ktoré Sväté písmo spomína, sa týkalo práve času. Bol to siedmy deň – pre Židov sobota –, ktorý mal človek zasvätiť Bohu.
Napadla vám niekedy otázka, prečo Boh posvätil práve deň po dokončení celého diela stvorenia? Prečo neposvätil napríklad deň, keď stvoril človeka?
Pri hľadaní odpovede ma zaujal jeden pohľad. Podľa neho Boh týmto gestom ukázal svoj zámer: príde čas, keď bude bývať uprostred svojho ľudu. Sobota bola znamením a prísľubom, že raz príde deň, keď sa Boh ujme vlády nad svetom.
Židia preto v siedmy deň odkladali prácu a všetko, čo ich zamestnávalo počas týždňa. Nerobili to preto, že by práca bola zlá. Na jeden deň sa od nej oslobodili, aby nezabudli, komu patrí svet, čas aj ich vlastný život. Sobota bola akoby smerovou tabuľou ukazujúcou k veľkému dňu, keď sa Boh stane Kráľom a oni budú mať na jeho kráľovstve účasť ako vyvolený ľud.
A aká bola Božia odpoveď na toto očakávanie?
Rovnaká ako v prípade chrámu: Ježiš Kristus.
Tak ako Ježiša nazývame živým chrámom, môžeme ho obrazne označiť aj za živý, zosobnený siedmy deň – sabat. V ňom Boh prichádza bývať medzi svoj ľud a ujíma sa vlády nad svetom.
Tu nachádzame aj odpoveď na otázku, ktorú si pri pohľade na Ježiša kládli zákonníci a farizeji: Prečo koná práve v sobotu? Prečo v tento deň uzdravuje chorých?
Pretože on sám je naplnením soboty. Je Bohom, ktorý prišiel bývať medzi nás. Sobotu neruší ani neznesväcuje. Ukazuje jej pravý zmysel. To, na čo celé stáročia odkazovala, sa v jeho osobe stáva skutočnosťou. Boh prišiel medzi svoj ľud, aby človeka oslobodil a vrátil mu stratenú dôstojnosť.
Prečo to teda zákonníci, farizeji a mnohí ďalší nezbadali?
Písmo uvádza najmenej dva dôvody. Prvým bolo – a stále je – tvrdé srdce.
Druhým bola húština predpisov a ich výkladov, v ktorej sa postupne strácal dôvod, prečo ich človek vlastne zachováva. Múr príkazov a zákazov zatienil výhľad na Zákonodarcu. Človek prestal vidieť tvár Boha, ktorý sa naňho aj cez prikázania pozerá s láskou. A keď prestal vidieť Božiu tvár, prestal vidieť aj tvár človeka.
Ježiš tento problém odhalil a pomenoval celkom presne: Na zvierati vám záleží, ale človeka nechávate trpieť. Dokážete odviazať vola či osla a odviesť ho k vode, no pohoršujete sa, keď Boh v sobotu vyslobodí človeka z jeho utrpenia.
Ak je teda Ježiš živým siedmym dňom, čo to znamená pre nás?
Odpoveď môžeme vyčítať zo známeho evanjeliového príbehu o žene, ktorá bola osemnásť rokov zhrbená. Ježiš ju v sobotu narovnal. Urobil to slovom a dotykom, ktoré žena prijala, a začala chváliť Boha.
Všimnime si aj to, ako ju Ježiš oslovil: Abrahámova dcéra.
Nevnímal ju iba ako chorú ženu ani ako problém, ktorý treba vyriešiť. Vrátil jej meno, pôvod a dôstojnosť. Pripomenul jej, komu patrí. To je dar Ježiša Krista ako živého, zosobneného siedmeho dňa.
O čo teda ide v nedeľu?
Ide o všetko. Ide o náš vzťah s Bohom ako Otcom. Kresťania slávia nedeľu ako deň Kristovho vzkriesenia, ako prvý a zároveň ôsmy deň, začiatok nového stvorenia. Zároveň v nej zostáva zachovaná základná pravda soboty: človek potrebuje čas, v ktorom odloží prácu, zastaví sa pred Bohom a znovu si pripomenie, kým je.
Na to slúži každá nedeľa. Boh ma chce narovnať, ak ma počas týždňa pritlačil alebo ešte stále tlačí akýkoľvek problém.
Ak som celý týždeň pracoval ako otrok, v nedeľu mi Boh pripomína, že otrokom nie som. Ak som sa stal otrokom práce, výkonu, úspechu, strachu, peňazí, telefónu, cudzieho názoru alebo vlastných očakávaní, Boh ma volá, aby som sa pred ním opäť postavil ako slobodný človek.
V nedeľu mi pripomína, že som jeho syn, že som jeho dcéra.
Preto čas venovaný Bohu nie je časom, ktorý nám bude chýbať. Je to čas, v ktorom sa nám vracia všetko ostatné na správne miesto. Modlitbou Bohu neoznamujeme niečo, čo by nevedel. V chráme mu nepomáhame, aby sa cítil dôležitý. My potrebujeme vstúpiť do jeho prítomnosti, aby sme si spomenuli, že svet nestojí iba na našom výkone a že ani naša hodnota nezávisí od toho, koľko sme toho stihli.
Celé toto uvažovanie má ešte jeden dôležitý dôsledok. Ak je Ježiš zosobneným siedmym dňom, nechce zostať zatvorený v jednej hodine nedeľného dopoludnia. Ako živý a „chodiaci“ siedmy deň chce ísť so mnou ďalej. Chce so mnou prechádzať pondelkom, pracovnými povinnosťami, rodinnými starosťami aj chvíľami, keď sa veci nedaria.
Chce byť so mnou počas celého týždňa, aby som ani uprostred zhonu nezabudol, kto vlastne som.
Možno teda nemáme málo času. Možno sme len zabudli, komu čas patrí a od koho sme ho dostali. Nedeľa nám ho neberie. Vracia nám ho – spolu s vedomím, že sme Božími synmi a dcérami.
Prajem vám požehnaný deň!
